Cítim únavu. Nie neprekonateľnú, ale predsa len únavu. Prichytila som sa pri myšlienke, že by bolo celkom fajn na chvíľu pribrzdiť. A tak absolútne vedome a - priznávam - s troškou premáhania namiesto pracovných hárkov na USB kľúči otváram blog. Prečítať, možno reagovať na niektoré články a hádam aj relaxovať pri písaní.
Vonku je už tma. Jeseň driemajúc rozdáva mrholenie a vydychuje hmlu. Vraj je to blahodárne na pleť. Tak som jej nastavila líca s prižmúrenými očami a chvíľu dýchala s ňou. Naozaj len chvíľu. Naša fenka zacítila blížiacu sa večeru a maznavo nástojčivým kňučaním sa ma snažila vytrhnúť z hriešne bezstarostnej pózy. Niet nad oddané domáhanie sa svojich práv.
Nasýtená psia dáma už drieme vo svojom zateplenom kráľovstve a ja - píšuc o nej - s jesennou hmlou zabúdam na únavu a absolútne vedome - teraz už aj bez premáhania - viem, že pracovné povinnosti počkajú do zajtra.
Chválabohu, workholik zo mňa ešte nie je. :-)
utorok, decembra 05, 2006
Aj únava býva znesiteľná...
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
5 komentárov:
silvi, bohužiaľ z teba nie je ani blogoholik ;(
ešteže si pocítila únavu a po dlllhom čase si vyvesila niečo na svoj blog... :)
:-) Aká pekná replika, hogo. :-)
silvi, vďačne... verím, že padla na úrodnú pôdu. :)
silvia, si hádam jediná žena, ba možno jediný človek, ktorý vie nájsť pohodu a poéziu v jesennej hmle a mrholení.
Nepochybujem, že ju nájdeš aj v tuhých mrazoch a v metelici...
:-)Wabt, a Ty zas vieš človeku polichotiť. :-)
Zverejnenie komentára