Keby všetci boli...

Auto zaparkováva pred obchodom. Okno na ľavých dverách je zrazu rámom obrazu. Človeka v bielom tričku so zopätými rukami.
"Pomôžte, prosím, bezdomovcovi."
Srdce stislo.
Je čistý, upravený, na tvári akoby pestované strnisko. A smutný úsmev.
"Mám len celú tisíckorunu. Musím nakúpiť."
"Keby som na vás počkal?"
"Uvidím, koľko budem potrebovať na platenie."
Čakal. Ale už neprišiel prosiť. Len pohľad vysielal signál. V ruke mu zašuchotala bankovka neveľkej hodnoty.
"Ďakujem veľmi pekne. Odveziem košík a prinesiem vám späť žetón."
"Dakujem, budem rada."
Podáva žetón už cez okno auta, s opätovným poďakovaním stisne ruku a úsmev má o poznanie menej smutný. "Ste dobrý človek. Keby boli všetci takí príjemní ako vy..."
A srdce opäť stislo.

Jeden z darov

Fajn! Búrka nás opäť obišla. Niežeby som nemala rada búrku - skôr naopak. Fascinuje ma. Kolegovia a známi však prichádzajú s desivými správami o zatopených pivniciach, blatových prívaloch na cestách,... a to iba pár kilometrov od môjho mesta. To ma už nefascinuje, len napĺňa hrôzou.
Trošku by spŕchnuť mohlo. Dokonca aj výdatný letný dážď by sa zišiel. Úžasne sa pri ňom spí. Ráno sa však rada zobúdzam do slnka.
So slnkom kráčam od parkoviska k budove, kde sa denne stretávam so zaujímavými ľuďmi. Slnko mi svieti na prsty, keď klávesnica pomáha plniť pracovné úlohy. Slnko nám ohrieva každý centimeter vzduchu a ešte pred desiatou nás prinúti stiahnuť žalúzie a zapnúť ventilátory. Slnko nám pod vlasy naleje vody cestou na obed. Slnko mi nakúka do košíka, keď cestou z práce zastavujem v obchodoch podľa pripraveného nákupného plánu. Slnko ma zvedavo hľadá malými oknami v príjemne chladnej pivnici, kde sa pred ním skrývam so žehličkou v ruke. A slnko sa snaží ponoriť so mnou aj do vody, keď hľadám osvieženie v záhradnom bazéne. Dokonca presvitá červenou hmlovinou z oblakov, ktoré sypú blesky ( bez hrmenia a bez vodnej clony). Nástojčivo a neúnavne. Až kým ho noc bez pardónu zatlačí pod tmavú perinu.
Mám rada slnko. Mám rada mesiac. Milujem búrku, rada sa pozerám na dážď. Aj sneh a ľad dokážu vo mne prebudiť pozitívne pocity. Živelná krása ma omamne priťahuje.
Má však aj druhú - divoko nebezpečnú tvár. A tej sa najlepšie pratať z cesty. Ak to však nestihneš, človeče, musíš byť pripravený! A s tebou všetci, ktorým veríš.
Mať ich vždy okolo seba je jeden z darov s prevysokou hodnotou.

Schopnosť vnímať

Horúci zabrzdený vzduch tlačí k zemi všetky snahy o tvorivý rozlet. Tlak uvoľňujú len krátke závany bojazlivej sviežosti vo vlažnej vode večerného bazéna a zákerné chvenie skoro nevnímateľného prievanu. (Tá vlažná voda je úprimným pokusom o pomoc. Ten prievan falošným priateľom.)
Dve vety v zátvorkách. Objavili sa len tak - ako vždy, keď si sadnem ku compu s myšlienkou zachytenia okamžitej tvorivej vášne. V skutočnosti nič neznamenajú (prázdne zamávanie do vzduchu). Stojí však zato zamyslieť sa, rozvíjať ich.
Oslovuje nás nevýrazno? Väčšinou nie. Prečo aj? Nemá v sebe šťavu.
Zachvieva sa nám vnútro zachytením skoro neviditeľného, no bytostne prítomného? Väčšinou áno. Má v sebe neuveriteľný náboj.
Nech nesú hmla a jasný lúč v sebe akékoľvek posolstvo, človek si uľahčí život, keď ich dokáže zachytiť rovnakou intenzitou. Aké hodnoty im potom pripíše, záleží len na ňom.

Energia

Ak je okolo teba veľa dobrých ľudí, cítiš sa úžasne. Aj z teba sála dobro. Ich zásluhou. Taká symbióza je nad všetky poklady.
Od rána sa okolo mňa točilo dobro a neotvorilo svoj blahodarný kruh doteraz. Stále som v jeho vôni (lebo dobro aj vonia). Krásny deň. Napriek nieľkohodinovému intenzívnemu sústredeniu, po ňom nasledujúcej dvojhodinovej bezpauzovej tvorivej spolupráci v malej skupinke, dvojhodinovej kombinácii chodenia, státia a obohacujúcich diskusií (v stoji) necítim únavu. Len plnosť z bohatého dňa. A energiu, naplavenú z tých, ktorí boli celý deň všade okolo mňa.
Bože, daj, nech som aj ja pre nich rovnakým obohatením.

Oslepujúce svetlo

V jednej rozprávke bola taká krásna princezná, že jej krása oslepila každého, kto sa na ňu pozrel. Múdry princ nastavil krásavici zrkadlo a pozrel sa iba do odrazu v ňom. Tak uvidel krásu a zostali mu aj oči v poriadku.
V živote mimo rozprávky sa tiež stáva, že krása (a nemusí to byť len vonkajší výzor) oslepí natoľko, že sa môže stratiť reálna podoba jej nositeľa, nositeľky.
Miestami preblesne maskované podhubie, sem-tam sa krása na chvíľku rozostúpi a iné spektrum dravo fľochne na svet. Kým sa stihne opäť ukryť v mäkkom machu, občas ho niekto zazrie. Ale neverí. "Bolo to len zdanie, klamná fatamorgána", navráva si.
Možno nie a možno hej.
Zišlo by sa zrkadlo. Pravdivý odraz bez priameho účinku oslnenia z toho, čo je úžasné. Až tak, že pre všetko ostatné úspešne nariadi slepotu.

Vychutnať dosýta...

Ako sa to čato hovorieva? ´Čoho je málo, to si viac vážiš.´ Fakt - a ešte by sa žiadalo dodať: ´Ak sa Ti podarí k tomu dostať, vychutnaj si to dosýta´.(Dosýta by však mohlo znamenať, že sa aj prejeme.)
Dosýta-nedosýta, my sme si včerajší teplý deň vychutnali viac ako dosýta a zatiaľ nemáme pocit prejedenia.
Už ranné slnko cez spálňové okno hlásilo, že na omšu sa ide v ľahkom oblečení. Dopoludnie volalo do bazéna. Mohli sme podľahnúť tomu vábiacemu volaniu bez výčitiek svedomia, pretože obed nám zostal zo sobotňajšej grilovačky. Stačilo rozložiť oheň a mäso v lahodnom "páci" sa premenilo na delikatesu. Mňam. A v záhrade chutilo ešte viac ako predchádzajúci večer v jedálni, ktorá nám a našim hosťom poskytla útočisko pred oplašeným studeným vetrom.
Slnko v letnom imidži ani náhodou nehodlalo prepustiť nás zo svojho vplyvu (my sme ani nemali v úmysle ujsť mu). Chlapci si vyhradili priestor pre priateľky, my dvaja sme rozdelili popoludnie na "spolu" a "samostatne". To "spolu" znamenalo výlet do horskej zelene a obohatenie našej čajovej zásobárne o voňajúcu materinu dúšku. Potom ešte studená kofola v dedinskej krčme, výborná zmzlina na križovatke v ďalšej dedine a už prišlo to "samostatne": pánska jazda na ryby. Veľmi nebrali, no náš mladší zachránil rybársku reputáciu akurátnym kaprom (už pravidelne býva najúspešnejší).
Moje "samostatne" bolo trochu prozaickejšie - bolo teplo, prádlo schlo v záhrade rýchle, takže som sa dala do žehlenia. Spoločnosť mi robili futbalisti Portugalska a Angoly (samozrejme cez televíznu obrazovku). Zaujímavá minulosť týchto dvoch sympatických tímov: malá koloniálna veľmoc a obrovská bohatá poslušná kolónia - dodávali tomuto zápasu zvláštne korenie. Skončilo sa to víťazstvom mojich favoritov (aj keď tesne). Druhý polčas už bol opäť v znamení "spolu".
Prečo som vlastne dovolila nazrieť všetkým, čo čítavajú môj blog, tak podrobne do našej letnej nedele? Bude to asi tým, že opojného pokoja prýštiaceho z lásky a radosti sa nikdy nenabažím dosýta. Aj keď ma ním život obdarúva zo všetkých strán.
Nikdy zaň neprestanem ďakovať.

Teším sa s Tebou, mami...

Usmiata tvár, oči - plamienky zažaté
svietia mi v ústrety.
Otázok, slov,..."Ako? Budem Ti rozprávať...
Páčilo? Čakám len, čo povieš o tom Ty."

Prešťastných chvíľ príval nedbajúc slovosled
rozsieva prežité.
Snívam, či bdiem? Mami! Si obraz detských liet!
Bolo to pekné, hej. Perfektný solitér.

Želania, spev, báseň a mocné živió
pre teba len zneli.
Vieš to a žiariš. Pre nás si super šampión!
Víťazíš nemenne s prehľadom vždy v cieli.

Ohňostroj radosti pomiešal nám slová.
Čo vraví dcérenka
a čo mať? Hádaj! Čítaj si znova a znova!
Poľahky sadne ti jediná myšlienka:

Mama sa s dcérou dnes o radosť delila.
Uprostred priateľov,
detí a vnúčat, tanca a lásky slávila.
Život. Boh obdaril ho silou anjelov.

Len aby nepršalo...

...hovorili včera moji chlapci, mysliac pritom na dnešné popoludnie.
Normálne im je jedno, čo za divadlo predvedie nebeská scéna. Dnes však boli jedným kolieskom v ozubí programov pre deti - na námestí. Je MDD.
Ráno sa nechalo vidieť slnko v priesvitnom mračnovom plášti.
"Vyzerá to nádejne, mami", vraví mi s napoly privretými očami môj mladší historický šermiar.
´Dúfam, že to vydrží´, chcela som povedať, no včas som zahamovala (keď poviem, že ´dúfam´, obyčajne sa všetko vyvŕbi vždy opačne). Len som sa usmiala: "Hádam áno."
Dopoludnia - venujúc sa spracúvaniu správy - som spoza compu hľadela rovno do oblohy. Slnečný plášť pomaly hustol dosiva. Vošla kolegyňa: "Tuším sa dnes opäť rozprší." ´Dúfam, že nie´!, chcelo sa mi vyhŕknuť. Našťastie zakódovaný vnútorný zvonček reagujúci na heslo ´dúfam´ včas spustil alarm. "Nech to vydrží aspoň do piatej", prosebne zaznela z mojich úst želacia veta.
O štvrtej zahrmel sugestívny bubon a deti na námestí nadšene vítali šermiarsku skupinu (v stredovekom brnení tam iskrili mečmi aj moji chlapci). Predstavenie sa odvíjalo za pestrej zvukomaľby, vyjadrujúcej citové rozpoloženie obecenstva (toho detského, aj rodičovského). Bežali kamery, cvakali fotoaparáty (aj ten môj - sme pyšní na našich chlapcov), búrlivý potlesk. Detičky chceli fotografie s "rytiermi".
Rozosmial ma kvílivo-roztopašný hlas môjho mladšieho: "Mami, počula si to?" Vraj: "Ujo, môžem sa s vami odfotiť?"!!! Ani som nemala kedy reagovať. Zapózovali - malý šuhajček žiaril na rukách môjho syna, v bacuľatej rúčke dýku, druhou sa hrdo dotýkal čepele meča. Cvak a vtom sa spustil lejak. Bežiac pod ochranu najbližšieho šiatra som pozrela na hodinky. Rovných 17.00!
A potom, že nemám byť poverčivá! (Ja ani nie som, ale slovu ´dúfam´ sa vyhýbam. Ako čert svätenej vode.)