Hazardní hráči...

Ranná špička, nekonečné rady pred kruhovým objazdom a hustý sled áut v ňom. Autá z pravého výjazdu často hrajú vabank, najmä tie veľké. A v závere ich "herného hazardu" je prechod pre chodcov. Zázrak, že dodnes sa tam nič vážne nestalo! Blížim sa k "zebre" a spomaľujem - vidím dve chodkyne. Dievčatko a staršiu ženu. Sú v strede cesty, keď takmer stuhnem. Veľký tirák - využijúc moje spomalenie -  namiesto rovnakej reakcie pridal v snahe predbehnúť ma sprava a vpáliť na hlavnú predomnou. Neviem, akým zázrakom tie dve stihli uniknúť rútiacej sa príšere, ale, chvalabohu, podarilo sa im to. Nezvyknem vytrubovať za volantom, no v momente, keď som ich uvidela v bezpečí na chodníku, v šoku ale i z úľavy, že sa nič nestalo a v návale zúrivosti nad toľkou bezohľadnosťou som stlačila klaksón. Cynik za volantom si to pravdepodobne ani nevšimol. Možno si v "pretekárskom nasadení" nevšimol ani chodkyne na ceste. Myslím,  že kým nebudú vybudované obchvaty okolo nášho mesta a obrovské kamióny s hazardérmi za volantom budú prechádzať centrom, neškodilo by zabezpečiť hliadky dopravnej polície na všetkých komplikovaných miestach. A možno na dvoch najpreťaženejších križovatkách vypnúť semafory (aj tak sa takmer míňajú účinku) a dopravu riadiť.

Z čriepkov dňa...

Kým s vážnymi tvárami zaujato písali, prezerala som si 
skoro prázdne, neosobné a veru nie veľmi čisté steny
ich triedy. Na hluchom pozadí veľkého prázdna
z trochu vysokej polohy na všetkých hľadela úzka
nástenka.
Pripestrá na môj vkus.
O chvíľu pritiahla opäť môj zrak. Pestrá, ale farby
sú mäkké, teplé.
Zrazu si uvedomím, že vidím slnko, listy stromov,
slimáka, slona, lienku, kruh s ušami, kvapku, hviezdy
a hviezdičky najrôznejších tvarov. Z týchto veselo
uprataných farebných "postieľok" na mňa hľadia
milé deťúrence. Ich identitu prezrádzajú bizarné písme-
ná poukladané do krstných mien. Usmievam sa. Môj
pohľad skĺzol dolu. I oni sa usmievajú. Na tvárach
mäkký výraz malého spokojného dieťaťa.
Mladučkí dospelí vo chvíli nečakaného prekvapenia.

Svieže jesenné predpoludnie...

Napriek predpovediam len zriedka neomylných meteorológov sa citeľné ochladenie s dažďom nekonalo.
Padlo nám to vhod.
Záhrada nezostane bez jesenných zdokonalení a vyprané prádlo ešte stále získava okrem vône aviváže aj omamný dych slnečného vánku.
Naša psia herečka nedočkavo čakala, kým si oslobodím ruky a maznavo vtláčala svoj nežný ňufák do mojej pozornosti. Na chvíľku som jej vyhovela, vnímajúc okrem jej mäkkej srsti aj zmeny, ktoré definitívne oznamujú letné adieu.
"Je už chladno", ozvalo sa mi za chrbtom.
"Áno, ale je to príjmené. Pozlátené slnkom", odvetila som s úsmevom, privrela oči a s hlbokým nádychom vstrebávala čarovnú atmosféru sviežeho jesenného predpoludnia.

Opäť raz daždivý čas...

Za oknami je sivo, vodné korálky úsporne ovlažujú čerstvo-jesennú hmlovinu,

no svieža zeleň a sýta pestrosť októbrovej záhrady udržiava ilúziu času bez kabátov.

Vlastne to ešte nie je ilúzia. Stačí kostým ušitý do babieho leta. :-)
Včera si slnko kraľovalo na celom nebi. Dnes ho z piedestálu vytlačilo lenivé šero.

Aj práce pribudlo. Začíname sa strácať v kolotoči termínov.
No mne je akosi stále do básnenia. Teším sa zo života okolo seba.

Len tak - z obyčajných ľudských drobných radostí.

Nakúkaš, obláčik, cez okná neba,
snažíš sa v iskrení kvapiek zazrieť seba.
Nuž len sa spokojne do očú dívaj
každučkej guľôčke dažďa; život snívaj...

Len tak - z obyčajnej ľudskej pohody sa mi zachcelo veršov.
Ľahučkých, mäkkých.

Len preletia, pohrajú sa a zasa idem robiť niečo užitočné...
:-)