Taje ľudskej osobnosti a románového hrdinu...

Nemám rada čierno-biele videnie. Ľudí i javy okolo seba vnímam z viacerých strán a snažím sa rozumieť ich konaniu.
Myslím si, že ťažké životné situácie človeka nezriedka "vystrelia" do hraničných pásiem: absolútna mierumilovnosť, pochopenie pre iných a nekonečná snaha pomáhať, alebo opačne - využívanie svojej príjemnej vonkajšej podoby a vrodenej inteligencie na manipuláciu a zneužívanie iných (nebezpečie sa zvyšuje, keď je taký človek aj slaboch).
A prečo tá úvaha?
Momentálne čítam knihu, kde ma zaujala jedna postava – kontroverzný muž s veľkou dávkou slabošstva. Nežný milujúci brat, prekvapivo takmer ochranca mladistvých dobrodružstva-chtivých diev, milovník, ktorý je chvíľami schopný aj skutočného citu, na druhej strane však cynik idúci za svojím bez škrupúľ- ale len tam, kde nehrozí "prevalcovanie".
Možno práve pre tie krištáľové záblesky mi je toho muža ľúto.
Pretože silní alebo jednoznačne slabošskí muži u mňa nevzbudzujú ľútosť. Len obdiv, hnev alebo pohŕdanie...
Knihu som ešte nedočítala, v podstate som takmer na začiatku a neviem, ako sa budú osudy jej hrdinov vyvíjať. Chytila ma však a očakávam, že ma nesklame. Vlastne – som o tom presvedčená...

Mozaika...

Na chvíľu nám hodili cukrík, ale potom si nás už ani nevšimli...
Kto? Naši "dopraváci". Darmo sme sa vytešovali, že prišli
na zmysluplnosť svojich bdení nad zúfalo plnými križovatkami.
Bol to len jednorazový akt. Čoho, to neviem. V každom prípade  to však vyzeralo nádejne. Zostala len tá nádej. A tlačiace sa 
autá obklopené mokrým snehom tancujúcim vo svetle reflekto-
rov.
O to viac si vychutnávam teplú izbu, horúci čaj a priestor,
kde sa nikto netlačí. A teším sa z novej knihy, ktorú som si
dnes večer cestou z práce kúpila.
Na svete je toľko pekného a príjemného, že nejaké "zaštopkané"
križovatky mi nemôžu pokaziť radosť zo života.   
:-)

Príjemné prekvapenie

Usmoklený podvečer - vlastne v tomto ročnom období už večer. Všetky smery do nášho mesta sú ucpané. Dlhé hady sa však hýbu. Podstatne plynulejšie ako obvykle. Normálne to pridáva na dobrej nálade. Blížim sa ku križovatke... Neuveriteľné! Vo svetle lámp sa mi zazdalo, že vidím zelenú vestu. A na druhej strane tiež! Neveriacky dvíham oči k ešte vzdialeným semaforom. Sú zapnuté. Autá však disciplinovane rešpektujú naskakujúcu oranžovú, nevchádzajú do križovatky, keď je zrejmé, že by v nej mohli zostať "trčať". Z oblúka na chodníku červená zástavka v ruke dopravného policajta usmerňuje prípadných nedočkavcov.
Prechádzam križovatkou relatívne plynulo a s dobrým pocitom. Po pár desiatkach metrov sa pomaly - v dlhom rade - blížim ku kruhovému objazdu. Už z diaľky vidím, že autá nevbiehajú doň chaoticky systémom "kto z koho“, ale veľmi plynulo, povedala by som, že až pohodovo. Dôvod? Dvaja policajti regulujú dopravu na "kruháči". Dobrá vôľa mi stúpa. Zácpy sú a ešte dlho budú v Trnave nekonečné, no s pomocou dopravnej polície dnes večer križovatky fungovali najlepšie, ako je za daných podmienok možné.
Za pokojnú profesionalitu si všetci, ktorí tam ešte aj teraz strážia bezpečnosť vodičov i chodcov, zaslúžia uznanie.