Slivky... (nedajte sa pomýliť slovenským významom slova)

Pred ruskými kláštormi predávajú miestni ľudia domáce poľnohospodárske produkty.
Odchádzajúc z kláštora Šamordino, kúpili sme si liter čerstvého kravského mlieka (plného nefalšovanej smotany).
Široko-ďaleko lúky a lesy, pri ceste malý domček – reštaurácia.
- Dali by sme si kávu. –
- Len kávu? Jesť nebudete? –
- Nie. Ak je to možné, štyri kávy s mliekom, prosím. –
- S mliekom? Máte na mysli slivky? –
- Áno. –
- Dobre. Prinesiem. –

O chvíľočku:
- Prepáčte, ale slivky nemáme. -
- Nevadí, my máme v aute. Kúpili sme pred kláštorom. Môžem priniesť, však? –
Úsmev, súhlasné prikývnutie.
O pár minút stojí fľaša s našim mliekom na stole. (Nedalo mi neodfotiť to.)

Dievčinka prináša kávu. S milým ospravedlňujúcim úsmevom...
- Mohli by sme dostať umelý cukor, prosím?-
- Prosím? –
- Umelý cukor. –
- Ach, to nemáme. –

Dopili sme kávu, zaplatili a chystáme sa odísť. Dievčinka prichádza k nášmu stolu:
- Zdržíte sa v našom kraji dlhšie? Alebo možno ešte niekedy do Šamordina prídete? -
- Určite áno. –
Podávajúc nám vizitku, pokračuje:
- Ak budete mať v pláne prísť, zatelefonujte. Stačí dve-tri hodinky dopredu. Pripravíme všetko podľa vášho želania. A určite budeme mať aj slivky. –
Jej slová potvrdzuje aj kuchárka – majiteľka reštaurácie a mama mladej čašníčky.
- Naozaj bude všetko. Príďte. A dajte vopred vedieť.
- Prídeme. A dáme vedieť. Určite. -

Občas príde k nečakanému totálnemu obratu v názore. Ak je to k lepšiemu, človek sa cíti fajn. Ako my – vychádzajúc z malej čistej reštaurácie s prázdnou fľašou od domáceho plnotučného mlieka kúpeného pred kláštorom. (Poprosili sme milú pani kuchárku, či fľašu môžeme hodiť niekde u nich do koša. Urobila to s úsmevom za nás.)