Nikola - Lenivec...

Nie, nejde o bytosť z ruskej rozprávky. Dokonca nejde o žiadnu bytosť. Ten názov patrí malinkej osade, kde akoby zastal čas...
Po cestách – necestách (miestami úspešne konkurujúcich tankodromu) zastavujeme v malebnom prostredí nad riekou Ugrou, pri tabuli, ktorá nás uvádza do situácie:

Neďaleko skupinka mužov debatuje o postupoch pri ďalšej práci. Z toho, čo vidíme a počujeme, nám vychádza, že ide o milovníkov prírody a historických stavieb, ktorí túto svoju záľubu realizujú ako aktívne hobby.
Pomaly ale isto rekonštruujú chrám, ktorý – podľa tabuľky pri vchode – už žije svoj 207. rok.

S pracovným priestorom si starosti nerobili. Dielňu zriadili rovno v interiéri chrámu. Prach z pilín určite nie je to pravé orechové, no na stenách nie je nič, čomu by ešte mohol uškodiť.


Pohľad zvonku, zo strany priľahlého starého cintorína, je optimistickejší. Zrekonštruovaná strecha poctivo chráni interiér pred dažďom i silným slnkom. Aj vonkajšie steny už majú záchranné práce za sebou.

Na cintoríne sa už nepochováva (hoci posledného „obyvateľa“ sem uložili iba nedávno – v r. 2000) a z reálnych obydlí bývalých osadníkov sa nezachovalo vôbec nič. Načo aj? Teraz majú „svoje miesto“ nad malebným údolím rieky Ugra. Pohľad na ňu je skutočne nádherný a v horúcom letnom počasí sa človeku chce len ticho sedieť, na nič nemyslieť a z miesta medzi starým chrámom a vysokou trávou zarasteným cintorínom hľadieť dolu na farebnú symfóniu rieky, lesov a lúk...