Vejár...

veselohra, ktorá nám osviežila nedeľný večer. Marián Labuda, Diana Mórová aj Gabika Dzuríková parádne vyčnievali z radu,  ostatní spĺňali kritériá "ľahkej múzy" (ako sme konštatovali pri rozhovore cez prestávku).

Chcem však trošku o inom:
Do siete komerčného okolia zasadený kolos s hrdým názvom Slovenské národné divadlo by človek rád vnímal ako niečo sviatočné, vznešené.
Zlaté oči!

Idúc z parkoviska k vchodu do činohry:
- na vydláždenom priestore smeti, odpadky, smeti, odpadky,...
- v zákutiach vonkajších betónových "bariér" divadla partia hlučných mladíkov- opäť s kobercom smetí pod nohami...
- kúsok ďalej deti na skateboardoch - okolo nich rozmetané odpadky...

Idúc z divadla na parkovisko (teda tou istou cestou len opačne):
- mládeže už niet, no smeti a odpadky, smeti a odpadky, smeti a odpadky,...
všade zostali...

Okolo "starého národného" som také čosi nikdy nevidela!
 

Najlepší predavač...

"Môžem vám dať tringelt?", neobratne sa pýta...
"Nie, to nie, ale ak ste boli so mnou spokojný, dajte tento lístoček pri pokladni."

"Rád by som dal aj dva také lístky!"
"Nie, to sa nedá, ale boli ste s ním naozaj spokojný?"
"Takého ochotného a súčasne erudovaného predavača som ešte v živote nestretol."
"Je to náš najlepší", uzavrela dialóg pokladníčka.

Skutočný rozhovor - dnes, 4. mája 2012 pri nákupe dlaždíc v Baumaxe na Rožňavskej v Bratislave.