Deň mužov...

23. február je štátny sviatok. Volá sa Deň zaščitnikov.

Zvoní mi mobil.
- Chcem vám len pripomenúť, že v pondelok je deň mužov.–
- ??? –
- Deň zaščitnikov - tých, ktorí víťazne bojovali vo Veľkej vlasteneckej vojne. Na znak úcty k nim v tento deň dostávajú všetci muži drobné darčeky.
- ??? To je čosi ako obdoba MDŽ ? –
- V princípe áno. Tak nezabudnite! –
- Ďakujem, že ste mi to povedali, určite nezabudnem, - hovorím do telefónu a neskrývane sa smejem (myslím, že žartovný podtón má toto obdarovávanie aj tu, v Rusku).
O pár sekúnd zvoní mobil znova:
- Ale nepovedzte manželovi, že som vás na to upozornila ja! Nech si myslí, že to viete sama od seba! –
- Určite mu to nepoviem dopredu, ale keď mu ten darček dám, neuverí, že som na to prišla sama. –
- No dobre, tak mu to povedzte, ale určite až potom! –
- Jasné. A ešte raz ďakujem. –

Keď sa manžel vrátil z práce, povinne som sa tvárila prekvapene, keď mi ukázal čiapku – brigadírku (obdobu tej z vtedajšej uniformy ČA), ktorú mu jeho milé kolegyne ako darček ku Dňu mužov venovali.
(Preto už v piatok, lebo v pondelok je voľno.)
:-)

Vo víre tanca...

Svetlá hasnú, opona sa otvára, publikum tíchne.
Spoza závesu sa všetečne vystrčí usmiata tvár a v rovnakom momente „vypáli“ z reproduktorov Kalinka. Vau! Čo bude ďalej, keď už úvodný tanec vyvolal potlesk ako koncerné finále?
Moderátor víta divákov, dáva slovo rektorovi univerzity, ten volá na scénu choreografku a vedúcu súboru, odovzdáva jej krásnu kyticu a tanečná búrka pokračuje. Neuveriteľne prepracované a nápadité choreografie v dokonalom prevedení, úžasné kostýmy a nekonečná pozitívna energia – to všetko sa valí z javiska do publika. Temperamentné i romantické ľudové tance, scénické kreácie, baletné choreografie. Z rôznych končín Ruska i sveta. Tri hodiny (s jednou prestávkou) v podaní univerzitného tanečného súboru Krédo z Kalugy.
Nabitá koncertná sála buráca takmer bez prestania. Na javisko po každom tanci spontánne vybiehajú deti (súrodenci, priatelia tanečníkov) s kyticami kvetov. Moderátor to so šarmom - podmanivo a nevtieravo – komentuje. Po záverečnej strhujúcej paráde aj s prídavkami prichádza na rad predstavovanie všetkých členov súboru – pekne po jednom, s klaňačkami a záplavami kvetov.
Dávno som také čosi nezažila. Strhujúca symbióza javiska s publikom (v pestrom generačnom zložení) udržiava eufóriu ešte dlho po skončení koncertu. Bol to úžasný večer...








(Obrázky nie sú kvalitné. Sú robené z hľadiska - z tmy a môj fotoaparát je úplne obyčajný. Chcela som však aspoň trošinku priblížiť atmosféru.)

Hrátky s vodou a snehom...

Letisko vo Viedni - lejak. Cesta do Bratislavy - lejak prechádzajúci do snehového dažďa a potom do snehovej chumelice. A zrazu je všetko biele. Cesta do Trnavy - chumelí sa chumelí, auto sa prediera v ťažkom snehu, až dorazí k dažďovej "bráne". Za mnou bielo, predo mnou voda. Zaujímavý úkaz. V tme neskorého večera je kontrast až neskutočný.
Dnešné ráno: záhrada zelená (skoro až dáva za pravdu wabtovi, ktorý mi písal o tom, že sa už chystá sadiť papriku). Cesta do Bratislavy - slnko mi dôrazne dáva najavo, že som si mala tie slnečné okuliare vziať. Z rádia znie čosi o oblačnosti a popoludňajšom snežení. Reálne to tak nevyzerá, no v súvislosti s predvčerajškom by ma to neprekvapilo. Tenisky na nohách môjho syna sa zľakli.
Popoludnie (už v Trnave) - vychádzam od kaderníčky. Svet je zasa husto biely. Do auta - vystúpiac z autobusu z Bratislavy - náhlivo sadá môj syn. Tenisky odušu plačú. A nohy v nich sú mokré. Auto sa prediera ťažkým snehom a ja si hovorím: Možno ma o týždeň privíta v Rusku jar.

Zima v parku

Okruh známych sa mi pekne rozširuje. Veľmi dobre si rozumiem s mojou nemeckou priateľkou. Milé mladé žieňa s nekonečne podareným a večne usmiatym malým synčekom. A s čipernou starou mamou (na spresnenie – prastarou mamou chlápätka), ktorá je vzhľadom k svojmu veku obdivuhodne vitálna.
Predvčerom popoludní mi pípla SMS.
- Čo by si povedala na hodinku v parku?
Vonku snežilo, bolo bezvetrie a mráz povolil na mínus dvanásť. Do večera som nemala žiadny mimoriadny program. Súhlasila som.
Odpoveď pípla skoro okamžite:
- O.K. O 15 minút ťa vyzdvihneme. Ide s nami aj Oma.
Chlapča bolo vybuvané doružova a stará mama sa usmievala. Park nádherne nabielo žiaril.
Páčilo sa tam nielen nám, ale aj hladným holubom, ktoré vedeli, že im „prišli maškrty“. Oma svojou palicou striasla sneh zo šmykľávky a neohrozene vyšla po schodoch na plošinku, aby z nej potom spúšťala svojho pravnuka do mäkkého snehu, kde ho ratovalo na striedačku mamino a moje náručie.
Bolo by škoda nefotiť...

Na Miasnom riade...

Na večeru máme pozvaných hostí, tak som sa vybrala nakupovať. Pešo. Vonku nádherne sneží, okolie je pekné, nákupné centrum nie je ďaleko. ´Prejdem sa – spojím príjemné s užitočným´...
Košík sa zaplnil, len mäso som nedostala také, aké som si predstavovala. ´Nič to. Doma mám ešte nejaké v mrazničke, vykúzlim večeru z toho´.
S plnou taškou, odfukujúc a „meniac si ruky“ každú chvíľu, kráčala som zasneženou šmykľavou ulicou a „zdravý“ mráz mi ťahal z očú slzy, ktoré mi na lícach zamŕzali rýchlosťou svetla. Z trhoviska, ktoré hučí životom iba cez víkend, na mňa blikol veľký nápis „MIASNYJ RIAD“. „Skúsim, možno fungujú aj vo všedné dni.“ A stálo to zato!
„Dievčatko“, hlasno ma oslovila odo mňa minimálne o 10 rokov mladšia predavačka, :-) „vyber si mäso, odkrojím Ti, koľko potrebuješ“... Krásne kusy mäsa od výmyslu sveta sa na mňa usmievali zo všetkých pultov. A pri každom predavačka s dobrou náladou a nevyčerpateľnou chuťou predávať (aký to rozdiel v porovnaní s nákupnými centrami!). Vybrala som si u tej, ktorá ma tak sympaticky oslovila. :-) Krkovičku ako vyšívanú.
Budú z nej vynikajúce rezne...

Kaviareň...

Ledva som zatvorila dvere za internetovým technikom – presťahovali sme sa do nového bytu, a tak kolotoč okolo vybavovania a zavádzania bežných nevyhnutností sa roztočil odznova - keď zazvonil zvonček.
-Kto je? -
-Otvorte, prosím, vchodové dvere. -
Myslela som, že si niekto zo susedov zabudol kľúč a jednoducho zazvonil, kam trafil.
O chvíľu však zvoní zvonček pri našich dverách. Otváram. Vo dverách stojí mladý muž v uniforme polície.
- Dobrý deň. Môžem ísť ďalej porozprávať sa trochu? -
- A o čom?, pýtam sa, neskrývajúc prekvapenie.
- O kaviarni pod vami. -
- Ja ani neviem, že tu nejaká kaviareň je. Bývame tu sotva tri dni. -
Tentoraz vyzeral prekvapený on.
-Neruší vás vo večerných hodinách buchot, vŕtanie, hlasná hudba?
-Zatiaľ nie, - vravím.
Vypýtal si telefónne číslo našej domácej, poďakoval sa a odišiel.
Pol hodinu po jeho odchode sa ozvala z priestorov pod nami hlasná hudba a hrmot stoličiek. Vtedy som si uvedomila, že som hlasnú hudbu počula už včera poobede, no myslela som si, že sa nejaký tínejdžer vrátil zo školy a upokojuje si myseľ. Navyše som bola taká unavená z upratovania, že som to po chvíli prestala registrovať. A večer sme odišli na návštevu. Možno ten mladý policajt prišiel kontrolovať, či nová kaviareň funguje v súlade s predpismi, alebo sa možno niekto sťažoval a on to prišiel preveriť. V každom prípade, keby prišiel o pol hodiny neskôr, mohol sa presvedčiť na vlastné uši i oči.
A možno ho hluk zastihol v niektorom z okolitých bytov. O pár minút totiž hudba i hluk stíchli...