Ach, tá technika!!!

Ale mi dal zabrať! Normálne skúšal moju ( medzi nami - takmer nekonečnú) trpezlivosť. Po bohatom počte nevydarených pokusov a nezištných radách virtuálnych priateľov ma pred chvíľou osvietilo: skúsim ešte raz, ale na inom počítači. Nuž a výsledok vidíte (ak ste čírou náhodou po takej dlhej dobe vôbec zablúdili na môj skoro zabudnutý blog). :-)
Kto mi to dal zabrať? Je to asi zjavné - môj "dokonalý" zaostalý comp, o ktorom som si donedávna myslela, že stále spĺňa kritériá kvalitnej technickej pomôcky. Nespĺňa! Jeho výbava na beta-výmysel už nestačí. A tak som na "betu" vyzrela ja. Kým sa hlava našej rodinnej rady nestotožní s väčšinovým názorom o nevyhnutnej výmene aj môjho počítača, na občasné potešenie z písania do blogu zneužijem počítač pracovný. (Samozrejme mimo oficiálneho pracovného času). :-)
Tuším sa teším ako dieťa hračke.
A aby som nezabudla: Ostrovanka, vďaka.

Upršaný večer

Práve som dojedla výborné zemiakové placky s ešte výbornejšou horúcou kávou. Vzhľadom k veternému a daždivému výseku dňa, ktorý môžeme využiť na obed (už som tu raz písala o mojej alergii na vietor a dážď) to bolo moje jediné dnešné jedlo - teda obed, olovrant aj večera. Tam moje zásady správnej "šlang" výživy. Ale tie placky mi chutili a zatiaľ mi neprekáža ich kalorická či aká hodnota. :-) A dokonca ma naladili do príjemnej večernej letargie. Mám čas pre seba, nič vážne na práci (okrem vyvešania prádla, ktoré sa od ranného zapnutia vyvaľuje v práčke a čaká, kto ho pustí na vzduch). Mládež je rozbehnutá za športom a frajerkami, moje slnko má dnes pracovné povinnosti do neskorého večera,a tak si prezerám "rodinu" na blogu: Tu zmierlivé záverečné slovo k vraj "hádaniu sa" v romantickej záhrade, tam novotvar vymyslený celebritomoderátormi (už dlhšie používaný, ale aj tak stále trápno-smiešny), onam stále nič (vlastne tak ako u mňa),... Celkom ako pri rodinnom krbe. Sedíte, hľadíte do ohňa, džavot navôkol ustupuje do stratena, zmocňujú sa vás sladké driemoty... A z ohňa absurdne vystupuje oranžová veta - otázka (z akéhosi zapadnutého pamäťového priečinku): "Prečo nás maxim farbí na žlto a modro?"
Idem vyvešať to prádlo. Kým celkom nezaspím...

Vydýchnuť,...

...sadnúť ku compu len tak, bez automatického naštartovania vnútorných pracovných motorov je už pomaly sviatok. Čítať a sem-tam úchytkom "pripnúť" krátku (výnimočne aj dlhšiu) reakciu zvládam. No viac sa nedarí.
Nie, nie, to sa nesťažujem. Len sa dosť neobratne pokúšam nadviazať niť... :-) Ale vnímam, že nie som sama, komu nezvyšuje veľa času. Dnes večer mám pár chvíľ, tak si vás idem poriadne všetkých prečítať.

Novoročná...?

Okolo vinše, vyznania,
priania i ťažké obrazy.
Nemám chuť na svet ihrania,
vonku šeď so snehom mrazí...

Chystám sa trošku oddýchnuť -
vzácne je voľno spoločné;
aby sa dalo dosiahnuť,
pracovať treba predročne.

To sa Ti veľmi nepáči,
aj povieš mi to neskryte.
Sme jedno - úsmev postačí,
mráčky sú razom rozryté.

Netreba vinše, vyznania....
Zapáliť oheň, ruky hriať!
Nasávať silu z poznania,
že ty si ten, kto môže dať...

Všetkým, s ktorými sa na blogu stretávam, prajem toľko vnútornej sily, koľko jej len potrebujú na rozdávanie radosti a pohody vôkol seba.

Ako babkin pocukrovaný koláč...

Je po Vianociach, ale do Silvestra ešte zostáva pár dní. Lyžiarske strediská sú stále skúpe na sneh, no naša záhrada sa dnes predstavila v bielom. Len tak trošičku, jemne... Ako štedro pocukrovaný koláč mojej zlatej babenky.
Do priezračného rána vlhko naprášila svoju neistotu hmla, ale cukor z neba - drobulinký, hanblivý - sypú naša babenka na záhradu ďalej. Aj z večnosti mi dávajú najavo, že som bola ich najmilšia vnučka...

Len kratúčko...

Vianoce predodvermi, zima si však stále dáva na čas. Chíľami nás mýli drobným bielomokrým popraškom a studeným vetrom, no aj keď nasilu chceš veriť, nedostaneš priestor zvyknúť si, že za oknom by mala volať Meluzína.
Nedávno som písala, že som s miernym podnebím celkom spokojná. Som. Len tie Vianoce by som radšej biele. Alebo aspoň belavé... A potom nech "unavená stará dáma" pokojne ďalej drieme.

Ani o jeseni, ani o poézii...o ľuďoch ...

Príroda sama osebe je poéziou - len začneš o nej a už sa kĺžeš na obrazoch...
A ľudia? Aj tí sa objavujú v obrazoch: priehľadných, nadýchaných, skrútených do klbka, rázne vzpriamených,...
Tí, s ktorými som trávila väčšinu včerajšieho a dnešného dňa, priam zažíhali poéziu. Na srdci, v duši... Práca je pre nich inšpirujúcou láskou. Kolegovia motivujúcim ranným rosením.
Ak bytostne cítiš sálajúci oheň, usmieva sa okolo teba tvorivý pokoj...

Aj únava býva znesiteľná...

Cítim únavu. Nie neprekonateľnú, ale predsa len únavu. Prichytila som sa pri myšlienke, že by bolo celkom fajn na chvíľu pribrzdiť. A tak absolútne vedome a - priznávam - s troškou premáhania namiesto pracovných hárkov na USB kľúči otváram blog. Prečítať, možno reagovať na niektoré články a hádam aj relaxovať pri písaní.
Vonku je už tma. Jeseň driemajúc rozdáva mrholenie a vydychuje hmlu. Vraj je to blahodárne na pleť. Tak som jej nastavila líca s prižmúrenými očami a chvíľu dýchala s ňou. Naozaj len chvíľu. Naša fenka zacítila blížiacu sa večeru a maznavo nástojčivým kňučaním sa ma snažila vytrhnúť z hriešne bezstarostnej pózy. Niet nad oddané domáhanie sa svojich práv.
Nasýtená psia dáma už drieme vo svojom zateplenom kráľovstve a ja - píšuc o nej - s jesennou hmlou zabúdam na únavu a absolútne vedome - teraz už aj bez premáhania - viem, že pracovné povinnosti počkajú do zajtra.
Chválabohu, workholik zo mňa ešte nie je. :-)

Zmeniť?

Zvoní mi mobil.
"Ahoj! Spracúvam materiály. Nemohla by si zlepšiť to hodnotenie? ..."
"Hmmm... Vyšlo mi to tak po serióznom zvážení..."
"Skús sa na to ešte raz pozrieť. Hovoríš, že tam bolo všetko, čo malo byť, že..."
"Bolo, ale na priemernej úrovni. Obracala som to zo všetkých strán a napísala čo možno najobjektívnejšie."
"Pozri sa na to ešte raz, prosím."
"Dobre, idem si k tomu ešte raz sadnúť. Zajtra Ti dám vedieť."

Neviem veru, či zmením - poopravím - názor, ale zahryznem sa do toho ešte raz. Možno tam naozaj nájdem čosi, čo som nedocenila. Človek môže (mal by)preskúmať svoje rozhodnutia, ak niekto iný, rovnako kompetentný, o to požiada. Zmeniť? Ak objavím chybu, iste. Ak nie, v žiadnom prípade. Ale chrobáka z hlavy treba vypáliť.

Veľké modré oči ...

"Čo ste si dali pedagogickú radu?", prichádza s úsmevom pred kostolné dvere môj bývalý kolega - otec a strýko viacerých z mojich žiakov (asi je hneď jasné, že jeho rodina je početná). Ja stojím v hlúčiku mladučkých učiteliek (jedna z nich je jeho dcéra, druhá neter a krstná dcéra, ďalšia tiež krstňa,... Opájam sa ich energiou a ideálmi, mladnem pri ich úsmevných čerstvých zážitkoch a napĺňa ma nehanebná pýcha, keď hľadajú u mňa rady. Hľadím do rozusmievaného kruhu dnes učiteľských, no ešte nedávno detských, očí. Vidím v nich istotu, dôveru, spokojnosť, šantivú mladosť,...
"Chystáme stretnutie, prídete?" "Že váhaš! Už teraz sa neviem dočkať." Pamäť mi v okamihu vystrelí plnú triedu okáľov... Nezbedných, veselých, aj takých, čo skrývali neistotu pomiešanú s láskou - detskou, veriacou v spravodlivosť... Jeden pár má moja pamäť zvlášť výrazne uchovaný: veľké modré oči, ktoré volali šibalstvom, hravou bezstarostnosťou, občas neistým očakávaním pohromy a k tomu všetkému som tam vždy čítala: ´mám ťa rád´... Štíhly vysoký šibal, čo nosil v hlave viac múdrosti a v srdci viac dobroty, než chcel vo svojich štrnástich rokoch ukázať svetu. Tie oči sa mi vynorili najvýraznejšie.
Dnes večer - iba pred necelou hodinou - som vošla do domu. V predizbe na botníku biele parte s modrou ružou a modrým lemovaním. Stuhla som. Pri prečítaní mena sa mi vynorili tie veľké modré oči. Už ich na stretnutí neuvidím...
Pred chvíľou prišiel z tréningu môj syn. Už vedel. Vraj autonehoda - cestou zo zahraničia, kde pracoval. Tie oči, neistý úsmev a nemá veta: ´mám vás rád´... sa hýbu v prúde mojich sĺz...

Celý svet tancuje

- zdá sa mi - s letiacimi vločkami...

Dali sa ukradnúť jeseni, čo jej patrí...
Nechcú sa postaviť do radu, čakať na tri.
September, október, november - jeseň hravá,
čo dala štedro letu, dnes už zime dáva.

Keď babie leto si z jesene privlastnilo,
čoby sa nedrali na svet aj mrázky roztomilo?!
Kráľovná farieb sa len trošku pousmiala,
vírivým závojom pohla a ticho vstala.

Fúka a štípe a krajinu maľuje spiežovými štetcami (Zima).
Celý svet tancuje - zdá sa mi - s letiacimi vločkami...

Definitíva

Sobota naštartovala definitívne vyčerpanie letnojesennej energie. Nedeľa zápas lístia s vetrom premenila na tanec a v pondelok sa mrazivo-svieži vzduch usadil v každej priehlbinke. Kvety zo záhrady sme premiestnili do izieb a do pivnice. Ešteže stromy a trávnik môžu zimovať vonku. Inak by pohľad cez okná bol tuším aj smutný.
Ráno mi sypalo farebné lístie rovno do náruče. Zaklonila som hlavu a zrazu sa mi chelo s vetrom a jeho spoločníkmi tancovať, krútiť sa a na chvíľu cítiť jesennú rozprávku. Obzrela som sa okolo seba - po ulici nešiel nikto. Či sa za oknami dívali zvedavé oči, ma netrápilo. S roztiahnutými rukami, prižmúrenými očami a úsmevom do vetra som prevalčíkovala pomedzi šuchotavú listovú krúťňavu kúsok ulice. Potom sa rozprávka rozplynula, zanechajúc mi zrumenené líca a elektrizujúcu vôňu skutočnej jesene.

Tak nám už trošku polialo...

Sedíme zahĺbení do prezentácií, diskutujeme a letmo vnímame mračiacu sa oblohu. Vzduch je príjemne vlažný - cítiť to aj vovnútri. O jednej nás žalúdky vyženú doplniť zásoby. Vzduch je stále príjemne vlažný, no nebo sa rozhodlo ľudí aj trošku popolievať. Pridávame do kroku (dolu tou úzkou, strmou cestou to nie je ideál predobednej prechádzky). Dáždnik nemal šancu - niežeby tak lialo, no pri hľadní miesta pre chodidlá (aby netrpeli každým vyčnievajúcim kameňom) koordinácia dostávala zabrať.
Obed prebiehal bez dažďa. Vychádzajúc z reštaurácie zhlboka vdychujeme jesenný ozón. Pohľad hore pritiahol pozornosť nebeského záhradníka a opäť nám - tentoraz tou istou cestou, ale strmo hore - začal zalievať hlavy. Bolo by to možno aj príjemné (ohromne sa dýchalo), no vlasy stratili akúkoľvek fazónu. A to fakt nemám rada.
(Kaderníčku mám naplánovanú až na sobotu. Dovtedy to budú galeje.)
:-)

Listy sa krútia

v rannej tme pred autom a pohľad spoza volantu dáva tušiť, že v aute je teplo už len vďaka zapnutému kúreniu. Na chvíľu vás premáha slastný pocit útulnosti čalúneného sedadla. Do cieľa je ešte skoro 40 kilometrov a vietor momentálne na vás nemá. Ešte keby sa tak dalo zatvoriť oči a dosnívať budíkom prerušenú romancu!
Tisíci raz si v duchu sľubujem, že dnes pôjdem spať skôr. V tej istej chvíli však viem, že zostane (tak ako vždy) len pri sľube. A ránu bez slnka zase raz budem 10 minút ťažko odpúšťať, že mi berie posteľ.

Opäť raz ráno...

Už nie je leto, no jeseň sa veľmi neunúva. A tak sa stalo, že dnešné ráno muselo riešiť za mňa dilemu: krátky či dlhý rukáv?, sukňu ešte z tenšej skupiny alebo už môže byť aj v jesennom štýle?, navrch ľahký svetrík alebo futrované sako?... Aspoň s topánkami som mala jasno!
Chladné ráno sa začalo opäť raz prezliekať do zlata a ja som vystihla tú pravú chvíľu: na ulici sa iba sem-tam mihli nejakí ľudia, tak som si dovolila vnemovú masáž - ničím nerušené opájanie sa plnosťou už zobudenej, no ešte leňošiacej ulice.
Staré hradby sa spletali s divou zeleňou, z blízkeho kostola práve vychádzalo pár ženičiek. Takmer prázdne parkovisko otváralo pozlátený pohľad medzi domy, lemujúce ulicu do centra. Ja som išla to druhou - čo sa časom zbavila starých domčekov a prikmotrila k histórii "novú dobu". Žiadna romantika, no zeleň zostala. A prvý raz vnímam jej relax (teda cestou do práce): brečtan sa šplhá v bizarných širokých tmavozelených šľahúňoch na vrcholec poschodového domu, brezy sa nemajú k žltosti - slnko sa pohráva s ich zelenými korunami akoby bol august. Za strechou obchodíkov vysiela zeleno farebné pozdravy strom neznámeho mena a tráva s kríkmi útulne tlmia moje kroky. Vzduch je svieži, ešte v ňom však necítiť jesennú ostrosť.
Lačne sa zhlboka nadýchnem, ponad hlavu mi zasvištia krídla a v odraze vchodových dverí vidím vznášajúci sa holubí kŕdel.
Masážny relax je na konci programu. Ešte pár schodov a s úsmevom začínam s pracovnými povinnosťami.