Jedno plus, jedno mínus...

Letisko Bratislava, odbavovací priestor...
"Nie, pane, predpisy to nedovoľujú..." opakuje raz jeden, raz druhý a potom ešte ďalší a v slušnej angličtine opakovane vymenúvajú s profesionálnym pokojom zoznam vecí, ktoré z bezpečnostných dôvodov nie je možné mať pri sebe v lietadle. Hlas muža, ktorý statočne blokuje bežiaci pás
s osobnými vecami, naberá na intenzite a tanec jeho rúk, postupne krku i hlavy čoraz viac prejavuje známky agresivity. Jeden zo zamestnancov letiska konečne prišiel na to, že strácajú čas a fľašu naplnenú tekutinou jednoducho odniesol preč. "You are stupid, stupid, stupid ...!", zúril neuspokojený pasažier. Všetci cestujúci - vrátne cudzincov - boli na strane letištného 
personálu a kvitovali pokojný prístup.
Plus pre naše farby.
Odletová zóna, WC pre pasažierov. Umiestnené rovno za odba-
vovacím úradníkom. Jedna kabínka a veru nie práve najlichotivejšie vyčistená. A splachovanie nefungovalo. Mínus pre naše farby.
Na školenie personálu zodpovedného za čistotu ešte neprišiel rad... 

Po daždi a minibúrke

Slnečnú lebedu pred chvíľou vystriedala dažďová sviežosť. Aj pár bleskov zablikalo.

Výnimočne som prišla skôr domov. A prvá. Tak som si tú ozónovú pohodu vychutnala...

Kvapky ešte doznievajú, no mňa zlákalo zvečniť dažďovo-faunovú symbiózu.
Nad trávnikom lačne nasáva vlahu rozkvitajúci citrónovník. Brečtan plaziaci sa pod smrekovcom strieborne pozdravuje otvárajúce sa červené vreteno muškátu. Slzami radosti sa rozžiarili početné oranžovoružové rozvité i práve narodené koruny kráľovnej kvetov.

.

Zelený koberec pôsobí na nohy ako vzpružujúca masáž. Snažím sa vylákať našu psiu slečnu z úkrytu. Lenivo prikúka jedným okom, pretiahne si zívnutím telo, zeregistruje, že som sa rozbehla a už aj trieli celou svojou 35-kilovou nádherou za mnou.
Užívať si bosými nohami záhradu po daždi je super.

A tá nádherná vôňa...!

Nové i známe...

Zastreté nebo, perličky ruženca rozbehnuté na okne
a ďalšie bohato rozsypané na trávniku...
To sa tu hádam stretol ružencový dav...

A potom - ktovie z akých príčin - perleť, kam len vidím, rozsypal (ten dav).
Perleť sú dažďové kvapky (ako iste viete) .-) ...
A ten dav - to len rozlet mojej fantázie...

V obrazoch skrytých, tančiacich, spletitých, búrku i slnko nájdeš...
Nebeskí sluhovia roztiahnu záves - na chvíľku.
Hľa, záblesk zlatý, dúha... a zas vodopád...

Potom je všetko voňavé, čistotou osviežené na svete...
Divadlo života divokrásne nové i známe
- kolobeh žitia točí sa bez prestávky...

Nové je práve prežité, či oznámené, čo sa udialo...
Známe sú náruče chcejúce objať, zahnať zlo.
Vždy dá sa zdvihnúť sklonené hlávky!       

Pár riadkov ranných

Vraj nás dnes ofúkne, pokropí, ovlaží,
zmení sa predčasné leto na správnu podobu...
Hej, vidím, za oknom modrá sa na bielo-sivo farbí.
Ženičky v kostole zahnali dažďa chudobu...

"Modlitba za dážď"... zaznelo v nedeľu...
a dnes už náhlivo vodou sa mráčky zväčšujú.
Bolo by sveta žiť, vediac, že vysloviac modlitbu, hoci tichú,
želania rozumné s cieľom sa iste zvítajú...

Nie každé želanie, modlita, hoc vrúcna,
pravý bod na terči zasiahne.
Pre nás však - pre Teba, pre mňa aj pre nich -
dážď, slnko aj úsmev...  zostane.

:-)

Veľkonočný pondelok a prvosienky

Slnkom prežiarená divočina krížená civilizáciou ponúkala posledné iskrivé hlavičky prvosienok. Voňali, predvádzali sa a lákali. Na strmých brehoch krivolakého potoka boli najkrajšie. Nežná košatá krása sa roztopašne a sebavedome usmievala, bezstarostne lákajúc potencionálnych zberačov. ´Isto sa nikto nebude unúvať cez vodu pod padajúci hrubý kmeň´... Prerátali sa! S dvojsekundovou predstavou voľného pádu do potoka, mokrými teniskami, s popichanou doškriabanou rukou, ale dostala som sa k nim! Tri najkrajšie som nechala ďalej strážiť vodníkov posed, ostatné našli dočasný útulok vo voňavom zlate, ktorého bol plný prútený košík.
Čaje z vlastnoručne nazbieraných byliniek roky rokúce prinášajú za zimných večerov a skorých rán do nášho domu vôňu sviežich slnečných horských lúk a čistiniek.

Ach, tá technika!!!

Ale mi dal zabrať! Normálne skúšal moju ( medzi nami - takmer nekonečnú) trpezlivosť. Po bohatom počte nevydarených pokusov a nezištných radách virtuálnych priateľov ma pred chvíľou osvietilo: skúsim ešte raz, ale na inom počítači. Nuž a výsledok vidíte (ak ste čírou náhodou po takej dlhej dobe vôbec zablúdili na môj skoro zabudnutý blog). :-)
Kto mi to dal zabrať? Je to asi zjavné - môj "dokonalý" zaostalý comp, o ktorom som si donedávna myslela, že stále spĺňa kritériá kvalitnej technickej pomôcky. Nespĺňa! Jeho výbava na beta-výmysel už nestačí. A tak som na "betu" vyzrela ja. Kým sa hlava našej rodinnej rady nestotožní s väčšinovým názorom o nevyhnutnej výmene aj môjho počítača, na občasné potešenie z písania do blogu zneužijem počítač pracovný. (Samozrejme mimo oficiálneho pracovného času). :-)
Tuším sa teším ako dieťa hračke.
A aby som nezabudla: Ostrovanka, vďaka.

Upršaný večer

Práve som dojedla výborné zemiakové placky s ešte výbornejšou horúcou kávou. Vzhľadom k veternému a daždivému výseku dňa, ktorý môžeme využiť na obed (už som tu raz písala o mojej alergii na vietor a dážď) to bolo moje jediné dnešné jedlo - teda obed, olovrant aj večera. Tam moje zásady správnej "šlang" výživy. Ale tie placky mi chutili a zatiaľ mi neprekáža ich kalorická či aká hodnota. :-) A dokonca ma naladili do príjemnej večernej letargie. Mám čas pre seba, nič vážne na práci (okrem vyvešania prádla, ktoré sa od ranného zapnutia vyvaľuje v práčke a čaká, kto ho pustí na vzduch). Mládež je rozbehnutá za športom a frajerkami, moje slnko má dnes pracovné povinnosti do neskorého večera,a tak si prezerám "rodinu" na blogu: Tu zmierlivé záverečné slovo k vraj "hádaniu sa" v romantickej záhrade, tam novotvar vymyslený celebritomoderátormi (už dlhšie používaný, ale aj tak stále trápno-smiešny), onam stále nič (vlastne tak ako u mňa),... Celkom ako pri rodinnom krbe. Sedíte, hľadíte do ohňa, džavot navôkol ustupuje do stratena, zmocňujú sa vás sladké driemoty... A z ohňa absurdne vystupuje oranžová veta - otázka (z akéhosi zapadnutého pamäťového priečinku): "Prečo nás maxim farbí na žlto a modro?"
Idem vyvešať to prádlo. Kým celkom nezaspím...

Vydýchnuť,...

...sadnúť ku compu len tak, bez automatického naštartovania vnútorných pracovných motorov je už pomaly sviatok. Čítať a sem-tam úchytkom "pripnúť" krátku (výnimočne aj dlhšiu) reakciu zvládam. No viac sa nedarí.
Nie, nie, to sa nesťažujem. Len sa dosť neobratne pokúšam nadviazať niť... :-) Ale vnímam, že nie som sama, komu nezvyšuje veľa času. Dnes večer mám pár chvíľ, tak si vás idem poriadne všetkých prečítať.

Novoročná...?

Okolo vinše, vyznania,
priania i ťažké obrazy.
Nemám chuť na svet ihrania,
vonku šeď so snehom mrazí...

Chystám sa trošku oddýchnuť -
vzácne je voľno spoločné;
aby sa dalo dosiahnuť,
pracovať treba predročne.

To sa Ti veľmi nepáči,
aj povieš mi to neskryte.
Sme jedno - úsmev postačí,
mráčky sú razom rozryté.

Netreba vinše, vyznania....
Zapáliť oheň, ruky hriať!
Nasávať silu z poznania,
že ty si ten, kto môže dať...

Všetkým, s ktorými sa na blogu stretávam, prajem toľko vnútornej sily, koľko jej len potrebujú na rozdávanie radosti a pohody vôkol seba.

Ako babkin pocukrovaný koláč...

Je po Vianociach, ale do Silvestra ešte zostáva pár dní. Lyžiarske strediská sú stále skúpe na sneh, no naša záhrada sa dnes predstavila v bielom. Len tak trošičku, jemne... Ako štedro pocukrovaný koláč mojej zlatej babenky.
Do priezračného rána vlhko naprášila svoju neistotu hmla, ale cukor z neba - drobulinký, hanblivý - sypú naša babenka na záhradu ďalej. Aj z večnosti mi dávajú najavo, že som bola ich najmilšia vnučka...

Len kratúčko...

Vianoce predodvermi, zima si však stále dáva na čas. Chíľami nás mýli drobným bielomokrým popraškom a studeným vetrom, no aj keď nasilu chceš veriť, nedostaneš priestor zvyknúť si, že za oknom by mala volať Meluzína.
Nedávno som písala, že som s miernym podnebím celkom spokojná. Som. Len tie Vianoce by som radšej biele. Alebo aspoň belavé... A potom nech "unavená stará dáma" pokojne ďalej drieme.

Ani o jeseni, ani o poézii...o ľuďoch ...

Príroda sama osebe je poéziou - len začneš o nej a už sa kĺžeš na obrazoch...
A ľudia? Aj tí sa objavujú v obrazoch: priehľadných, nadýchaných, skrútených do klbka, rázne vzpriamených,...
Tí, s ktorými som trávila väčšinu včerajšieho a dnešného dňa, priam zažíhali poéziu. Na srdci, v duši... Práca je pre nich inšpirujúcou láskou. Kolegovia motivujúcim ranným rosením.
Ak bytostne cítiš sálajúci oheň, usmieva sa okolo teba tvorivý pokoj...

Aj únava býva znesiteľná...

Cítim únavu. Nie neprekonateľnú, ale predsa len únavu. Prichytila som sa pri myšlienke, že by bolo celkom fajn na chvíľu pribrzdiť. A tak absolútne vedome a - priznávam - s troškou premáhania namiesto pracovných hárkov na USB kľúči otváram blog. Prečítať, možno reagovať na niektoré články a hádam aj relaxovať pri písaní.
Vonku je už tma. Jeseň driemajúc rozdáva mrholenie a vydychuje hmlu. Vraj je to blahodárne na pleť. Tak som jej nastavila líca s prižmúrenými očami a chvíľu dýchala s ňou. Naozaj len chvíľu. Naša fenka zacítila blížiacu sa večeru a maznavo nástojčivým kňučaním sa ma snažila vytrhnúť z hriešne bezstarostnej pózy. Niet nad oddané domáhanie sa svojich práv.
Nasýtená psia dáma už drieme vo svojom zateplenom kráľovstve a ja - píšuc o nej - s jesennou hmlou zabúdam na únavu a absolútne vedome - teraz už aj bez premáhania - viem, že pracovné povinnosti počkajú do zajtra.
Chválabohu, workholik zo mňa ešte nie je. :-)

Zmeniť?

Zvoní mi mobil.
"Ahoj! Spracúvam materiály. Nemohla by si zlepšiť to hodnotenie? ..."
"Hmmm... Vyšlo mi to tak po serióznom zvážení..."
"Skús sa na to ešte raz pozrieť. Hovoríš, že tam bolo všetko, čo malo byť, že..."
"Bolo, ale na priemernej úrovni. Obracala som to zo všetkých strán a napísala čo možno najobjektívnejšie."
"Pozri sa na to ešte raz, prosím."
"Dobre, idem si k tomu ešte raz sadnúť. Zajtra Ti dám vedieť."

Neviem veru, či zmením - poopravím - názor, ale zahryznem sa do toho ešte raz. Možno tam naozaj nájdem čosi, čo som nedocenila. Človek môže (mal by)preskúmať svoje rozhodnutia, ak niekto iný, rovnako kompetentný, o to požiada. Zmeniť? Ak objavím chybu, iste. Ak nie, v žiadnom prípade. Ale chrobáka z hlavy treba vypáliť.

Veľké modré oči ...

"Čo ste si dali pedagogickú radu?", prichádza s úsmevom pred kostolné dvere môj bývalý kolega - otec a strýko viacerých z mojich žiakov (asi je hneď jasné, že jeho rodina je početná). Ja stojím v hlúčiku mladučkých učiteliek (jedna z nich je jeho dcéra, druhá neter a krstná dcéra, ďalšia tiež krstňa,... Opájam sa ich energiou a ideálmi, mladnem pri ich úsmevných čerstvých zážitkoch a napĺňa ma nehanebná pýcha, keď hľadajú u mňa rady. Hľadím do rozusmievaného kruhu dnes učiteľských, no ešte nedávno detských, očí. Vidím v nich istotu, dôveru, spokojnosť, šantivú mladosť,...
"Chystáme stretnutie, prídete?" "Že váhaš! Už teraz sa neviem dočkať." Pamäť mi v okamihu vystrelí plnú triedu okáľov... Nezbedných, veselých, aj takých, čo skrývali neistotu pomiešanú s láskou - detskou, veriacou v spravodlivosť... Jeden pár má moja pamäť zvlášť výrazne uchovaný: veľké modré oči, ktoré volali šibalstvom, hravou bezstarostnosťou, občas neistým očakávaním pohromy a k tomu všetkému som tam vždy čítala: ´mám ťa rád´... Štíhly vysoký šibal, čo nosil v hlave viac múdrosti a v srdci viac dobroty, než chcel vo svojich štrnástich rokoch ukázať svetu. Tie oči sa mi vynorili najvýraznejšie.
Dnes večer - iba pred necelou hodinou - som vošla do domu. V predizbe na botníku biele parte s modrou ružou a modrým lemovaním. Stuhla som. Pri prečítaní mena sa mi vynorili tie veľké modré oči. Už ich na stretnutí neuvidím...
Pred chvíľou prišiel z tréningu môj syn. Už vedel. Vraj autonehoda - cestou zo zahraničia, kde pracoval. Tie oči, neistý úsmev a nemá veta: ´mám vás rád´... sa hýbu v prúde mojich sĺz...