Príroda sama osebe je poéziou - len začneš o nej a už sa kĺžeš na obrazoch...
A ľudia? Aj tí sa objavujú v obrazoch: priehľadných, nadýchaných, skrútených do klbka, rázne vzpriamených,...
Tí, s ktorými som trávila väčšinu včerajšieho a dnešného dňa, priam zažíhali poéziu. Na srdci, v duši... Práca je pre nich inšpirujúcou láskou. Kolegovia motivujúcim ranným rosením.
Ak bytostne cítiš sálajúci oheň, usmieva sa okolo teba tvorivý pokoj...
streda, decembra 06, 2006
Ani o jeseni, ani o poézii...o ľuďoch ...
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
8 komentárov:
Takže dnes o ľuďoch a o práci... Ľudia často sálajú poéziu, len nie každý to vidí.
Trochu som zapochyboval o tom, že práca je inšpirujúcou láskou, môže však byť potešením...
Na tvoju vetu o kolegoch, čo sú motivujúcim ranným rosením... mám opačný názor... tou rannou osviežujúcou motiváciou sú kolegyne... :)
silvi, máš, zdá sa, veľmi rada prírodu, prácu i ľudí...
vieš sa na ľudí pre niečo aj riadne nazlostiť, hm???
wabt, tí kolegovia boli myslení všeobecne - teda kolegyne a kolegovia. :-)
hogo, nazlostiť sa asi vie každý. Aj poriadne. Sme predsa ľudia, nie? :-)
A ešte, wabt, k tej "inšpirujúcej láske": často sa vravieva, že to, čo robíš, treba robiť s láskou. No a ak robíš niečo s láskou, tak sa ti darí, ani nevieš ako. A inšpiruje Ťa to, podnecuje, vznikajú nové a stále lepšie nápady, postupy,... A - jasné, je to aj potešenie...
silvi, som si myslel, že sa vieš aj nazlostiť... :)
(bo som si všimol, že si tiež LEN človek ;))
a neprezradiš, PRE ČO najčastejšie?
a si to potom nevyčítaš, hmmm??? ;)
hogo, v tejto chvíli mi nenapadá, kedy som sa tak poriadne naposledy nazlostila, ale ak sa také prihodí, dám vedieť. :-)
silvi, ak ťa nenapadá, musí to byť riadne dááávno... :)
nuž, to sa teda načakám, kedy sa také prihodí... ;(
to je uplna pravda co vravis
Zverejnenie komentára