Naše mesto je každé ráno plné nádherných kytíc, ktoré plávajú vzduchom od centra tromi smermi vedľa sviatočných šiat všetkých farieb a dĺžok.
Je júl - čas promócií.
Naša rozvetvená rodina je vo fáze dozrievajúcej mladosti - v období maturít, promócií a svadieb. A veruže tých výhonkov je požehnane. A tak sa mi dnes až na dvoch alma mater ušlo potešenia prežiť slávnostné momenty.
Sedím, pri srdci príznačné stískanie, na lícach nezastaviteľné pramienky, vzduch nabitý slávnostným iskrením. Sedím a počúvam, sedím a pozerám, sedím a nevdojak zacítim na tvári láskavý úsmev.
Samu ma prekvapí - môj vlastný úsmev.
Dôstojnú krásu roznežní mihnúce sa poznanie - ešte stále sú to deti. Krásne, už veľké, múdre, dospelé, no v celej tej pôvabnej dôstojnosti všetky rozkošne neohrabané: pár krokov, prsty na bulle; pár krokov, prevzatie diplomu; pár krokov, úklon rektorovi; pár krokov, úklon prítomným. Sprevádzaný potleskom.
Vynorila sa mi v mysli rozprávka o kozliatkach.
Rozumiete tomu?
:-)
pondelok, júla 09, 2007
Gaudeamus igitur...
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
11 komentárov:
rozumiem krase aj dojatiu, rozumiem sviatocnej chvili, neviem, ci rozumiem tej narazke na rozpravku: jedine, ze by si an moment chcela vratit cas... do ich detstva...
alebo do toho svojho :o)...
os,girl, jedno aj druhé. Ale najmä - vyjadriť momentálne dojatie z toho, že napriek dospelosti a zjavnej samostatnosti ešte stále sú a budú chvíle (v tej gracióznej "neohrabanosti na móle" mi to prebleslo hlavou), keď nás veľmi potrebujú a budú vždy potrebovať - aj keď už len v taktnej blízkosti z pozadia.
:-)
Zvlastne je aj ked promuje mily ci mila.
Máš pravdu - ani po mnohých rokoch mi to nevyprchalo z pamäti. Bolo to pekné. A ja som bola naňho pyšná. (Som dodnes.) :-)
tak blahoželám a skutočne sú to prekrásne chvíle - a oni si to ani veľmi neuvedomujú, pretože netušia, že ich už čaká len realita každodenného zárobkového života :)
...aj moji sú už ,,veľkí", dospelí - je pekné mať dvojrolu - mamina aj kamarátka a je pekné mať pocit, že v určitých situáciách ma ešte stále potrebujú...
pekne si to napísala - ako keby som tam sedela :-)
Nikdy som nechápala "slzy dojatia". Až kým som sa sama na kamarátkinej svadbe nerozplakala.
Zaujímavé. Nedávno som bol na promócii a mal som podobné pocity. Sú to ešte det- hoc veľké.
Pekne napísané
:-)
Presne tak...
ja som sa volakedy smiala tym co placu dojatim a dnes som podrastla a uz sa ini smeju mne, tej usmoklenej..:-)
Zverejnenie komentára