O poézii...

Dnes nemám veľa času. Je jarmok a čoskoro sa náš dom bude ozývať veselou vravou dobre naladených hostí. 
Záhrada si ich asi neužije (alebo skôr oni jej). Aj keď 
divoká riava z neba už dobehla do cieľa a slnko
po párdňovej pauze opäť dostalo zelenú, predsa len
je ešte chladno.
Ale o inom som chcela - na to mi tých pár chvíľ postačí.
Čo je to poézia? Ťažko by učiteľ v škole na túto otázku dostal
jednoznačnú a absolútne platnú odpoveď.
Jasné. Pre každého predsa znamenajú riadky ukrývajúce
pretlak názorov, vyznaní, emócií,... čosi iné. Na podrobnosti
momentálne naozaj nemám časovú dotáciu. Len chcem povedať,
že mi je občas ľúto, keď verše, ktoré ma oslovili, zrazu neviem nájsť.
Zabudla som, kde som ich čítala, niekomu som požičala knihu,
ale neviem, komu, alebo sa jednoducho stratili. 
Najviac je mi ľúto za tými, ktoré som si prečítala ešte iba raz,
rýchle, nadýchla som sa ich krásy a iskrivej symboliky a odkladala
som ich s vedomím, že sa k nim ešte musím vrátiť.
(Obyčajne mi také verše vyvolávajú vo fantázii
symfóniu príbehov. Vymyslených - v pestrých farbách.)

Verše by sa nemali strácať. Poézia je predsa večná...