Prší, prší,

len sa leje... Celkom ako v piesni. A ja mám ísť v tomto lejaku pre koláče. Bŕŕŕ... Teda nie tie koláče, ale tá predstava: ja, dážď, vietor a koláče. Ako ich preniesiem do auta bez toho, aby nenamokli (majú byť punčové s krásnou ružovou polevou) a aby pritom nezmokli moje vlasy? .-) 
Na druhej strane skutočnosť, že idem dnes pre tie maškrty, pomyselne rozjasňuje reálne tmavú oblohu. Ideme si zajtra popoludní posedieť. Oslávenci a my ostatní. A to je fajn, nie? (Ja nie som oslávenec, aj keď to podľa 
tých punčových koláčov na prvý kuk tak vyzerá. Iba vypomáham
- mám kamošku, ktorá super pečie a bez jej punčákov 
by to už nebolo ono). 
Dopoludnia ma čaká trošku náročné stretnutie, ale s predstavou popoludňajšieho relaxu sa to zvláda celkom v pohode. Ďalšie dni nevyzerajú jednoducho, no budeme na to viacerí. 
A iste v náročných chvíľach niekto vytiahne nejaký humorný "bonmot" na uvoľnenie atmosféry.
Čo som to vlastne chcela povedať? Nuž , len to, že nič nie je len čierne a nič nie je len ružové. Farby sa striedajú, miešajú, menia. Podstatné je, že stále je blízko vás ktosi, s kým sa to spektrum žije.
Doma, v práci, všade...
:-)