Je to už viac ako týždeň. Bežala som do záhrady vychutnať si bosými nohami na zarosenom trávniku skoré letné ráno. Pod oblúkom s bujným porastom veľkých ružových ruží som zostala vrastená do trávového koberca. Nad sviežou zeleňou predvádzali leteckú akrobaciu stovky lastovičiek. Napriek skorej rannej hodine bolo teplo. Obloha modrá, miernučký vánok. Žeby búrka? (O dva dni prišla - ničivá.) Alebo sa už lúčia? Obyčajne si posadajú na drôty na ulici. Stála som očarená, s otvorenými ústami. Ale prišlo mi aj ľúto. ´Akosi skoro sa chystajú na dlhý let.´, blyslo mi mysľou. ´Na drôte som ich tento rok nevidela sedieť. Asi sa im naša záhrada páči, preto prišli.´, blyslo mi druhý raz (pripúšťam, že trošku neskromne .-)).
Predvčerom som bola s nevestou na bylinkách. Prechádzajúc podhorskou dedinkou, uzrela som nad malým námestíčkom (Česi majú výstižnejší výraz "na návsi") tri -štyri takmer nad zemou svištiace maličké čierno-biele "stíhačky". Opäť ma prikovala elegancia ich letu. A blyslo mi: ´Tak odleteli, alebo nie?´ Ak áno, tieto štyri to budú mať na ceste za teplom ťažšie...
Včera sa riadne ochladilo. Lastovičky to cítili. Ich barometer je neomylný.
pondelok, augusta 25, 2008
Odleteli...
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
8 komentárov:
dnes, skoro ráno, cestou do práce sa mi pri pohľade z auta naskytol zvláštny očarujúci pohľad. Tesne nad poliami sa rozprestieral ranný opar, biely ako mlieko a pod ním neuveriteľné množstvo bocianov, hádam zo 50 ich bolo, ak nie viac.. asi posledné pokyny pred odchodom do južných krajov :)
musela som pribrzdiť a pokochať sa..
Bol to iste zážitok. Len škoda, že sa to spája s odchodom leta.
Silvia, veštíš skorý príchod jesene... nepotešila si ma... :)
Pripomenula si mi Rúfusove verše:
,,Na chotári malá jeseň sedí
v kalnom striebre nebies ospalých.
Navlieka si na povrázky z medi
lastovičiek modré koraly."
Vždy ma chytá smútok, keď odlietajú.
Neomylne a akoby s predstihom ohlasujú koniec leta - ale utešujem sa aspoň tým, že konečne budem mať čisté okno:-)))
wabt, neveštím, iba obdivujem lastovičky. A jeseň má predsa tiež svoje čaro...
femma, Rúfus je neopakovateľný.
Vnímaš svet najmä z tej lepšej stránky. Optimista - skutočná učiteľka... :-)
my "mestske deti" prichadzame o lastovicky... ale pamatam sa, ze stara mama ich mala "na dome" , teda hniezdili pod jej strechou :)
os, to hniezdenie malo dve strany mince (ako nakoniec skoro všetko).
Vyzeralo to úžasne, pocit z blízkosti milých vtáčat bol tiež super, akurát hromženie starších na to, že s lastovičkami sa pod strechami udomácňujú aj blchy, bolo zimomriavkové... A veru, neraz nové, ešte nedokončené hniezda zhadzovali. Nepamätám si však, že by zhodili hniezdo s mladými. Vtedy len frfľali, že už je neskoro... A celé leto čistili pod hniezdom. Za obeť padlo až na jeseň...
Kiez by lastovicky nikdy neodleteli a leto trvalo vecne...
Zverejnenie komentára