Medzi nebom a zemou...

-Hľadám pátra Zachariáša...-
-Páter Zachariáš zomrel.-
-???!!! Neverím! On žije!-
Staršia pani pozerala na návštevníčku najskôr s nedôverou, chvíľu si mysliac, že nemá v hlave všetko v poriadku. Potom spozornela. Žena - mohla mať okolo 40 - si sťažka sadla na lavicu a začala rozprávať:
-Mala som ťažkú autonehodu. Odviezli ma v kóme do nemocnice. Zažívala som čosi ako vchádzanie do krásnej záhrady. Bolo mi tak dobre... Práve som chcela vojsť bránou z ruží, keď sa v nej zrazu zjavil Zachariáš. Stojac uprostred bránky s roztiahnutými rukami. Pozeral na mňa a hovoril:
"Ty sem ešte nemôžeš ísť. Máš na zemi povinnosti. Tvoje dve deti ťa potrebujú".
"Prečo ma nechceš pustiť? Mne sa tu páči. Je tu krásne a cítim sa bezpečne..."
"Musíš sa vrátiť! Neboj sa, budeš v bezpečí aj na Zemi. Dám na teba pozor." - Usmial sa a zmizol.
- Z kómy som sa prebrala a zo zranení vyliečila. A začala som hľadať môjho ´záchrancu zo sna´.
Podarilo sa mi zistiť, že by mal byť v tomto kláštore. Tak som sa mu prišla poďakovať. A porozprávať sa. Nevideli sme sa od skončenia štúdia. -
- Pani, ale on naozaj zomrel. A aké štúdium ste mali na mysli?-
-Študovali sme spolu na vysokej škole. Po promócii akoby sa za ním zľahla zem. Nikdy som ho už nevidela. Až v tom sne v nemocnici.-
Z kláštora išla rovno na cintorín. Na hrob, kam odvtedy každý rok nosieva kvety...