Jesenná romantika

"Poďme cez Bukovú. Bude to určite menej frekventované", radí kolega. "Neviem, nikdy som tadiaľ nešla, nepoznám tú cestu", vravím. Podľa "slov" mapy ide o cesty, ktoré nepatria medzi najpohodlnejšie. Tá červenou vyznačená je však vážne vždy plná a v podstate okrem Bielej hory aj až nezaujímavá. Takže: "Skúsime to. Pôjdeme trošku skôr - pre každý prípad - a ak by to nestálo zaveľa, vracať sa budeme po "osvedčenej" trase."
V Trstíne odbočka na Bukovú... A zrazu sa z pracovnej cesty stal relax za volantom. Mierne zvlnená krajina, ponorená pri hlavách kopcov do hmly, miestami preblesknutie zablúdených lúčov a na pár minút i zlatom zaliata farebná jesenná sonáta. Cesty upravené (vraj VUC-ka ich dáva do poriadku), s ešte čerstvo natiahnutým kobercom. Autá takmer žiadne. Podchvíľou nám v zornom poli zakrúžil dravec (pomaly vzácnosť v našich končinách). Do cieľa sme prišli včas. Nadšení úžasnou prírodnou scenériou a pokojom na ceste. Ešte i prejazd vojenským územím zapadol do scenára. V porovnaní s ostatnými cestami pôsobilo tých šesť kilometrov ako tankodrom, no na pozadí jesenného divadla sme to "bubnovanie po výmoľoch" vnímali ako párminútové dobrodružstvo.
Spiatočná cesta bola jasná - tou istou trasou. Opäť úžas. Dedinské kostolíky na vŕškoch v zapadajúcom slnku budili dojem reklamných pohľadníc.
V Trstíne idyla končí... Opäť klasika preplnených ciest s koncertným finále totálnej zácpy celým naším mestom.
Za volantom sa cítim dobre. Ak pritom nemusím riešiť permanentné hlavolamy vytvorené cestnými pirátmi či sviatočnými šoférmi a okolo mňa je namiesto výfukov a hustej civilizácie iba tráva, stromy, romantické dedinky v údoliach alebo na vŕškoch a k tomu divotvorné farby jesene v zlatom slnku, služobná cesta sa stáva relaxačnou terapiou.
:-)