Etuda v Šamordine...

V ženskom kláštore Šamordino ma trošku zaskočila mníška upratujúca chrám, keď – vidiac moje topánky na podpätkoch – vyštartovala ku mne s komentárom, že opätkami poškodím parkety (neboli to vôbec ihličkové opätky), a tak si mám natiahnuť látkové návleky. Mali tvar šľapiek a boli strašne veľké, takže sa mi pri chôdzi vyzúvali. Nuž som si teda sadla na lavičku pri vchode a čakala, kým si ostatní chrám prezrú. (Hoci som sa tešila, že si opäť „popasiem“ oči na nádherných vyšívaných ikonách, ktoré zlatými a korálkovými niťami vyšívajú miestne mníšky.) Mládež vyšla aktívne aj na galériu, čo mníšku opäť vytrhlo z čistenia podlahy a energicky, dopĺňajúc slová gestikuláciou, ich odtiaľ hnala dolu. Prišla ku schodišťu vedúcemu na galériu – začínalo vedľa lavičky, na ktorej som sedela ja – a namrzene ukazujúc na tabuľku s nápisom zakazujúcim vstup na galériu odštartovala dialóg medzi nami dvoma:

- Jasne to tu majú napísané! Nevedia čítať? –
- Oni nerozumejú po rusky. –
- A odkiaľ sú? –
- Z Nemecka. –
-Áno? Aha! (To „aha“ zaznelo výrazne milšie a s náznakom mierneho prekvapenia.)
Potom už bez slova počkala, kým zídu všetci dolu a zapla za nimi šnúru pri vstupe na galériu, ktorú predtým – asi pri umývaní schodov – odopla.
Znovu pozrela na mňa, rozpačito sa usmiala a dialóg pokračoval:
-Prečo ste si nešli pozrieť chrám? –
- V tých papučiach sa mi veľmi zle chodí. –
- Ale veď ste mohli teda po špičkách. –
- Ja som tu už bola viackrát, takže nič sa nedeje. Určite sem ešte prídem a potom si donesiem topánky bez podpätkov.-
- Prepáčte, viete, nechceme, aby sa nám tá podlaha poškodila. –
- Samozrejme, ja to chápem. Všetko je v poriadku. –
Ešte raz sa na mňa usmiala a pobrala sa ďalej čistiť chrám.

Šamordino je veľmi zaujímavé rozľahlé kláštorné sídlo. História jeho vzniku tiež. Pravoslávne kláštory dýchajú zvláštnym pokojom a bázňou. Stojí za to ísť sa tam pozrieť.