Drevo a oheň nejdú dohromady...

... a tak z architektúry prastarej Kalugy nezostalo zhola nič...

Kaluga, staré historické mesto, píše oficiálne svoju históriu od roku 1371. Neoficiálne je však určite staršie. Ak totiž bolo niečo ukradnuté, muselo to pred ukradnutím existovať. No a prvá zmienka o meste Kaluga pochádza zo sťažnosti litovského kniežaťa Oľgerda konstantinopolskému patriarchovi, v ktorej píše, že mu kijevsko-ruský metropolita Aleksij a knieža Dmitrij Ivanovič Donský ukradli niekoľko miest. Medzi mestami menuje aj Kalugu.

Prvé storočia v živote mesta neboli jednoduché a už vôbec nie pokojné. Cez jeho územie sa prehnali rôzne kmene a národy. Bolo súčasťou Litvy, snažili sa ho dobyť Poliaci, neúnavne ho napádali Tatári... Od 15. storočia je pevnou súčasťou cárskeho Ruska (pôvodne moskovskej cárskej ríše). Dlho bolo hraničným mestom – preto tie časté útoky, ktoré sa opakovali viackrát v roku. Ich dôsledkom boli okrem iného mnohé požiare a epidémie. To prvé ničilo najmä stavby a majetky, to druhé zabíjalo ľudí. Trvalo to niekoľko storočí. Nespočetne veľakrát takmer zdecimované mesto znova a znova doslova vstávalo z popola ako vták Fénix a znova a znova nachádzalo silu rozvíjať sa... Až do pokojnejších čias, ktoré nastali (nakrátko) v závere 17. storočia, keď Rusko – dobytím nových území – posunulo svoju hranicu ďalej na juh.

Historickú, výlučne drevenú architektúru zničili požiare. Zo starých listín sa dochoval obrázok rozsiahlej mestskej pevnosti, ktorá stála pri vstupe do mesta za obranným valom. Jeho kópiu som našla v knihe Valerija Produvnova Eto moja Kaluga.
Pevnosť ako posledný svedok starej architektúry v roku 1699 zhorela a keďže na jej existenciu už nebol dôvod, nikdy viac ju neobnovili. Na jej mieste dnes stojí rozsiahly park a historický komplex budov z konca 18. storočia.