...

Fascinujúco zelený mäkký trávnik, ružovo-bielo kvitnúce leandre, svetlo pár spadnutých bielych kvietkov v tráve. Zamatovo-mäkko vyzerajúce bohaté ihličie stromčekov za zakrytým bazénom, príjemne mäkká stolička (vďaka poťahu) v záhrade a ešte stále väčšinou modré nebo. A ešte stále útulne teplo (vetrík je jemný, len hladí, nefúka). Neviem, či je lepšie oči zavrieť a vnímať lahodnosť večera celým vnútrom, alebo ich mať dokorán a tešiť sa z vizuálnej krásy do zásoby pred zimou.
V pivnici prestala priasť pračka.
"Keby som naisto vedela, že v noci nebude pršať, vyvesím to prádlo von."
"Určite nebude."
Predsa len som ho vyvesila vnútri. Vychádzajúc z práčovne začula som intenzívne bubnovanie dažďových kvapiek - na okenné rímsy, na drevené hrady na terase, na listy v záhrade. Ešteže som sa spoľahla na seba.
Ale ten podjesenný dážď má tiež svoje čaro. Také príjemne ospalé.

Babie leto?

Vetrisko, uličník, prudko rýchlosť zaradil.
Odvykli sme už, necíti?
Tu dvere, tam okno oproti, črepník zas:
bumpspác..., rindžžž..., už je rozbitý...!

Nechladí, príjemným teplom hladí nám telo.
Lahodou navnadí vmihu.
Figliarstvom zahviždí, vzápätí netušíš,
akého vlasy sú strihu.

Pácha tu paseku, no len tak hravo, rozmarne.
Sadne si, žmurkne, vyletí!
Slnečným lúčom dnes podania odvracia
zábavne, drzo, na sieti.

Ešte sú dovolenky...

Dnes nás bolo päť aj pol (povedané ľudovými ústami) a ešte k tomu sa vonku zasa fajn oteplilo. Slnko dotieralo cez polosklopené žalúzie a vyhliadka na serióznu prácu malá - len jedna komplexná správa. "Bože, baby, vychutnajme si to, také dlho už nebude!" Tak sme vychutnávali. Káva v rákoši, aj dobré koláče z hodov. A témy našich profesionálnych činností sme preberali len tak - nonšalantne - ústne.
A dvere otvorené!
Klop, klop, klop - ťažko doliehali údery "unavených" podpätkov obyvateľky jednej z kancelárií na našej chodbe. Potom sa objavil trup a pohľad. Ale ten bol! Akože ´ale vám je!´ ´No je. Aj sa cítime trochu previnilo´. O chvíľu to isté klop, klop, klop, len z opačnej strany. A opäť ten pohľad (aj s nejakým akože blahosklonným komentárom). Po asi dvanástom klop, klop, klop v poradí (podotýkam, že časové rozpätie medzi jednotlivými klopklopkami nebolo veľké), sme zatvorili dvere. Nebudeme predsa dráždiť ťažko pracujúcich. Ešte asi zo dva razy podpätky vyklopali svoju serenádu a potom už nič.
Správa je napísaná, zajtra ju ešte "učešem" a o pár dní - topiac sa v realite "nevediac, kam a čo skôr" - s blaženým vzdychaním budem spomínať na pár dní sladkého skoroničnerobenia. S troškou sebakritického pocitu viny.

Podľa toho

Podľa toho, či padá voda z neba,
alebo úsmev čo len cez štrbinku
slnko pošle,
vnímame často svet aj život vôkol,
ba aj seba.

-To mesto odparilo ilúzie,
predstava o ňom bola celkom iná.-
-To ten dážď.
A sprievod vodou zaskočený zrodil
dezilúzie.-

Obloha bez vody poludnie víta,
po meste tentoraz pokojne kráča
história.
A ilúzia o kráse sa na svet
znovu pýta.

Hej. Podľa toho, ako chceš vnímať
a ako je ti dovolené vidieť,
aj cítiš.
Svet núka farebných škál šíravy. Chci
sa dívať!

A zasa prší...

Nie, že by mi to veľmi vadilo. Aj keď vystúpenie z lietadla, ktoré spojilo svojím trupom odletových 36° s príletovými 18-mi° bolo skoro ako plesnutie (rovno medzi oči).
Vadí to však môjmu účesu (čo už s nami márnivými?) a vadí to aj našim hosťom. Bratislava sa koná dnes v daždi.
A toho blata, čo prinesú na topánkach pri návrate!!!
Nie všade je zvyk vyzúvať sa.
Som to ja ale mrcha, čo?
To ten dážď.

Vraj kedy...

Vraj kedy sa rozbásnim?
A či ja viem?
Verše rastú do krásy
či spím, či bdiem.

Len vôle uložiť ich
nevystáva.
Hneď ako narodia sa,
zje ich tráva.

Bosými nohami v nej
dusím páľ.
Možno rýmy rozmarné
dá dažďa kráľ.

Korálky horúceho popoludnia

"Už sme praktikovali aj ingliš...", hovorí s úsmevom čiperné stredoškoláča blížiac sa s bratom k rodičom čakajúcim v tieni stromu.
Idúc v horúcom popoludní z práce premýšľam a obzerám sa, kde to tú "ingliš" v ospalom meste "praktikovali". Blížiac sa k prehriatemu parkovisku registrujem štíhlu nakrátko ostrihanú pani v modrosivých trojštvrťových nohaviciach a bledomodrom tričku, kráčajúcu asi 10 metrov predomnou. A na druhej strane parkoviska trojicu na prvý kuk bezradných ľudí pri parkovacom automate. Pán v bielom klobúčiku (patriaci k trojici) natiahol k blížiacej sa štíhlej panej v sivomodrom ruku s dvadsaťkorunou. Niečo jej hovoril (nepočula som, 10 m je dosť veľká vzdialenosť), ale z gesta sa dalo uhádnuť, čo chce. Pani v sivomodrom skoro vyľakane pridala do kroku a krútila hlavou (ktovie, či v panike aspoň uhádla, o čo išlo?).
"Potrebujete rozmeniť na parkovné?", spytujem sa, blížiac sa k nim. "Yes, yes, please..." "O.K. I have..." Podala som mu 10korunu a dve 5koruny, on mne dal svojich 20 papierových (toľko u nás stojí hodina parkovného) a hlavou mi blyslo:´Ako to, že mi po slovensky rozumel?´ A vtom začujem: "Džienkuji" (to je fonetický prepis - poľský pravopis neovládam). "Prosím. Dovidenia."
Už je vám iste nad slnko jasnejšie, kde a s kým tá sympatická súrodenecká dvojica "praktikovala ingliš".
:-)

Podvečerné postrehy a jedna nezanedbateľná metamorfóza...

Cestou z práce sa obyčajne ženy (aby som bola spravodlivá - aj mnohí muži) zastavia v obchode - doplniť zásoby do špajze. Ja nie som výnimka.
Ten dnešný popracovný výlet smeroval do predajne Lidl. Páči sa mi, že na upravených parkoviskách majú tieto obchody aj vyhradené miesta pre autá telesne postihnutých. A páči sa mi, že ľudia to takmer na 100% rešpektujú. Takmer. Dnes totiž pán v staršom aute kvalitnej značky s kľudom Angličana odparkoval presne tam. Je fakt, že najbližší rad pred vstupom do predajne bol plný (s výnimkou tých označených stanovíšť), ale o pár metrov ďalej sa dalo parkovať absolútne bez problémov.
(Mohla som ho upozorniť - ľahko sa mi teraz píše. V tichu pracovne. Mohla. Práve som však s nemotorným nákupným vozíkom vstupovala do otvárajúcich sa dverí. Dobrá výhovorka hotový groš.)
Keď som vyšla z obchodu, na parkovisku v najbližšej zóne už bolo viac voľných miest, takže prípadný návštevník s telesným postihom by mal kde zastaviť (to však nič nemení na skutkovej podstate veci).
Idúc s prázdnym vozíkom k odkladaciemu priestoru som začula slová staršieho pána: "Zavrite si už huby! Leziete mi na nervy!" Boli určené jeho dvom vnúčatám (odhadujem vek do 10 rokov, možno i menej). Deti som rozprávať nepočula, tak neviem. Ani ich stará mama nič nevravela. Len ukladala nákup do tašiek.
Cúvajúc z parkoviska prechádzala som okolo mladej manželskej dvojice. Ona jednou rukou držala bicykel, druhou sa úporne, ale neúspešne snažila položiť na sedánku drevenú debničku s ovocím. Manžel stál pri nej - prizerajúc sa a komentujúc jej nešikovnosť (na dokreslenie situácie - s prázdnymi rukami a malým ruksakom na chrbte).
Kým som sa otočila na kruhovom objazde a vyšla na hlavnú cestu, dvojica s bicyklom a ovocím už kráčala po chodníku domov. Tvárou mi prebehol úsmev a telom vlna príjemného pocitu. Spôsobila to nezanedbateľná metamorfóza: bicykel tlačil manžel. Jeho mladá pani kráčala vedľa neho a niečo mu oduševnene rozprávala.

Nech sa naučia...

Kvapľová jaskyňa, skupina návštevníkov a sympatická príjemná a dobre pripravená sprievodkyňa.
Popri zvučnom hlase sprievodkyne ticho ševelí šepot jedného z turistov.
"Buďte ticho!" , zaznie úsečne z úst dámy v staršom strednom veku.
"Veď im prekladá!", bráni šeptajúceho iný návštevník.
"Aha, prepáčte."
"To je v poriadku. Ďakujem vám", ospravedlňujúco povedal tlmočiaci.
Tu by som mohla skončiť a všetko by bolo naozaj v poriadku. Aj sprievodkyňa zjavne dávala najavo, že jej simultánne prekladanie nevadí a dokonca spomalila tempo výkladu, aby bolo dosť času na objasnenie zaujímavostí.
"Načo im to prekladá, čo nerozumejú po slovensky?! Nech sa naučia!"
Túto "perlovú" vetu vypustil manžel onej panej v staršom strednom veku. Počula to však - našťastie - len jeho pani, ich dve vnúčatá v postpubertálnom veku a ja. Ostatní už boli pár metrov vpredu.
Po prehliadke jaskyne sme si dolu pri parkovisku dopriali nanukové osvieženie. Lížuc so slastným pocitom farebnú zmrznutú dobrotu som zazrela (wabt by povedal kurpulentnú) štvoricu z jaskyne. Kráčali mlčky, tváre zamračené. Babka vpredu (nikoho neutišovala), dedko za ňou (nikomu už neodporúčal naučiť sa po slovensky), vnuk a vnučka v postpubertálnom veku na záver (veľa srandy si asi neužijú).

Keby všetci boli...

Auto zaparkováva pred obchodom. Okno na ľavých dverách je zrazu rámom obrazu. Človeka v bielom tričku so zopätými rukami.
"Pomôžte, prosím, bezdomovcovi."
Srdce stislo.
Je čistý, upravený, na tvári akoby pestované strnisko. A smutný úsmev.
"Mám len celú tisíckorunu. Musím nakúpiť."
"Keby som na vás počkal?"
"Uvidím, koľko budem potrebovať na platenie."
Čakal. Ale už neprišiel prosiť. Len pohľad vysielal signál. V ruke mu zašuchotala bankovka neveľkej hodnoty.
"Ďakujem veľmi pekne. Odveziem košík a prinesiem vám späť žetón."
"Dakujem, budem rada."
Podáva žetón už cez okno auta, s opätovným poďakovaním stisne ruku a úsmev má o poznanie menej smutný. "Ste dobrý človek. Keby boli všetci takí príjemní ako vy..."
A srdce opäť stislo.

Jeden z darov

Fajn! Búrka nás opäť obišla. Niežeby som nemala rada búrku - skôr naopak. Fascinuje ma. Kolegovia a známi však prichádzajú s desivými správami o zatopených pivniciach, blatových prívaloch na cestách,... a to iba pár kilometrov od môjho mesta. To ma už nefascinuje, len napĺňa hrôzou.
Trošku by spŕchnuť mohlo. Dokonca aj výdatný letný dážď by sa zišiel. Úžasne sa pri ňom spí. Ráno sa však rada zobúdzam do slnka.
So slnkom kráčam od parkoviska k budove, kde sa denne stretávam so zaujímavými ľuďmi. Slnko mi svieti na prsty, keď klávesnica pomáha plniť pracovné úlohy. Slnko nám ohrieva každý centimeter vzduchu a ešte pred desiatou nás prinúti stiahnuť žalúzie a zapnúť ventilátory. Slnko nám pod vlasy naleje vody cestou na obed. Slnko mi nakúka do košíka, keď cestou z práce zastavujem v obchodoch podľa pripraveného nákupného plánu. Slnko ma zvedavo hľadá malými oknami v príjemne chladnej pivnici, kde sa pred ním skrývam so žehličkou v ruke. A slnko sa snaží ponoriť so mnou aj do vody, keď hľadám osvieženie v záhradnom bazéne. Dokonca presvitá červenou hmlovinou z oblakov, ktoré sypú blesky ( bez hrmenia a bez vodnej clony). Nástojčivo a neúnavne. Až kým ho noc bez pardónu zatlačí pod tmavú perinu.
Mám rada slnko. Mám rada mesiac. Milujem búrku, rada sa pozerám na dážď. Aj sneh a ľad dokážu vo mne prebudiť pozitívne pocity. Živelná krása ma omamne priťahuje.
Má však aj druhú - divoko nebezpečnú tvár. A tej sa najlepšie pratať z cesty. Ak to však nestihneš, človeče, musíš byť pripravený! A s tebou všetci, ktorým veríš.
Mať ich vždy okolo seba je jeden z darov s prevysokou hodnotou.

Schopnosť vnímať

Horúci zabrzdený vzduch tlačí k zemi všetky snahy o tvorivý rozlet. Tlak uvoľňujú len krátke závany bojazlivej sviežosti vo vlažnej vode večerného bazéna a zákerné chvenie skoro nevnímateľného prievanu. (Tá vlažná voda je úprimným pokusom o pomoc. Ten prievan falošným priateľom.)
Dve vety v zátvorkách. Objavili sa len tak - ako vždy, keď si sadnem ku compu s myšlienkou zachytenia okamžitej tvorivej vášne. V skutočnosti nič neznamenajú (prázdne zamávanie do vzduchu). Stojí však zato zamyslieť sa, rozvíjať ich.
Oslovuje nás nevýrazno? Väčšinou nie. Prečo aj? Nemá v sebe šťavu.
Zachvieva sa nám vnútro zachytením skoro neviditeľného, no bytostne prítomného? Väčšinou áno. Má v sebe neuveriteľný náboj.
Nech nesú hmla a jasný lúč v sebe akékoľvek posolstvo, človek si uľahčí život, keď ich dokáže zachytiť rovnakou intenzitou. Aké hodnoty im potom pripíše, záleží len na ňom.

Energia

Ak je okolo teba veľa dobrých ľudí, cítiš sa úžasne. Aj z teba sála dobro. Ich zásluhou. Taká symbióza je nad všetky poklady.
Od rána sa okolo mňa točilo dobro a neotvorilo svoj blahodarný kruh doteraz. Stále som v jeho vôni (lebo dobro aj vonia). Krásny deň. Napriek nieľkohodinovému intenzívnemu sústredeniu, po ňom nasledujúcej dvojhodinovej bezpauzovej tvorivej spolupráci v malej skupinke, dvojhodinovej kombinácii chodenia, státia a obohacujúcich diskusií (v stoji) necítim únavu. Len plnosť z bohatého dňa. A energiu, naplavenú z tých, ktorí boli celý deň všade okolo mňa.
Bože, daj, nech som aj ja pre nich rovnakým obohatením.

Oslepujúce svetlo

V jednej rozprávke bola taká krásna princezná, že jej krása oslepila každého, kto sa na ňu pozrel. Múdry princ nastavil krásavici zrkadlo a pozrel sa iba do odrazu v ňom. Tak uvidel krásu a zostali mu aj oči v poriadku.
V živote mimo rozprávky sa tiež stáva, že krása (a nemusí to byť len vonkajší výzor) oslepí natoľko, že sa môže stratiť reálna podoba jej nositeľa, nositeľky.
Miestami preblesne maskované podhubie, sem-tam sa krása na chvíľku rozostúpi a iné spektrum dravo fľochne na svet. Kým sa stihne opäť ukryť v mäkkom machu, občas ho niekto zazrie. Ale neverí. "Bolo to len zdanie, klamná fatamorgána", navráva si.
Možno nie a možno hej.
Zišlo by sa zrkadlo. Pravdivý odraz bez priameho účinku oslnenia z toho, čo je úžasné. Až tak, že pre všetko ostatné úspešne nariadi slepotu.

Vychutnať dosýta...

Ako sa to čato hovorieva? ´Čoho je málo, to si viac vážiš.´ Fakt - a ešte by sa žiadalo dodať: ´Ak sa Ti podarí k tomu dostať, vychutnaj si to dosýta´.(Dosýta by však mohlo znamenať, že sa aj prejeme.)
Dosýta-nedosýta, my sme si včerajší teplý deň vychutnali viac ako dosýta a zatiaľ nemáme pocit prejedenia.
Už ranné slnko cez spálňové okno hlásilo, že na omšu sa ide v ľahkom oblečení. Dopoludnie volalo do bazéna. Mohli sme podľahnúť tomu vábiacemu volaniu bez výčitiek svedomia, pretože obed nám zostal zo sobotňajšej grilovačky. Stačilo rozložiť oheň a mäso v lahodnom "páci" sa premenilo na delikatesu. Mňam. A v záhrade chutilo ešte viac ako predchádzajúci večer v jedálni, ktorá nám a našim hosťom poskytla útočisko pred oplašeným studeným vetrom.
Slnko v letnom imidži ani náhodou nehodlalo prepustiť nás zo svojho vplyvu (my sme ani nemali v úmysle ujsť mu). Chlapci si vyhradili priestor pre priateľky, my dvaja sme rozdelili popoludnie na "spolu" a "samostatne". To "spolu" znamenalo výlet do horskej zelene a obohatenie našej čajovej zásobárne o voňajúcu materinu dúšku. Potom ešte studená kofola v dedinskej krčme, výborná zmzlina na križovatke v ďalšej dedine a už prišlo to "samostatne": pánska jazda na ryby. Veľmi nebrali, no náš mladší zachránil rybársku reputáciu akurátnym kaprom (už pravidelne býva najúspešnejší).
Moje "samostatne" bolo trochu prozaickejšie - bolo teplo, prádlo schlo v záhrade rýchle, takže som sa dala do žehlenia. Spoločnosť mi robili futbalisti Portugalska a Angoly (samozrejme cez televíznu obrazovku). Zaujímavá minulosť týchto dvoch sympatických tímov: malá koloniálna veľmoc a obrovská bohatá poslušná kolónia - dodávali tomuto zápasu zvláštne korenie. Skončilo sa to víťazstvom mojich favoritov (aj keď tesne). Druhý polčas už bol opäť v znamení "spolu".
Prečo som vlastne dovolila nazrieť všetkým, čo čítavajú môj blog, tak podrobne do našej letnej nedele? Bude to asi tým, že opojného pokoja prýštiaceho z lásky a radosti sa nikdy nenabažím dosýta. Aj keď ma ním život obdarúva zo všetkých strán.
Nikdy zaň neprestanem ďakovať.