Vejár...

veselohra, ktorá nám osviežila nedeľný večer. Marián Labuda, Diana Mórová aj Gabika Dzuríková parádne vyčnievali z radu,  ostatní spĺňali kritériá "ľahkej múzy" (ako sme konštatovali pri rozhovore cez prestávku).

Chcem však trošku o inom:
Do siete komerčného okolia zasadený kolos s hrdým názvom Slovenské národné divadlo by človek rád vnímal ako niečo sviatočné, vznešené.
Zlaté oči!

Idúc z parkoviska k vchodu do činohry:
- na vydláždenom priestore smeti, odpadky, smeti, odpadky,...
- v zákutiach vonkajších betónových "bariér" divadla partia hlučných mladíkov- opäť s kobercom smetí pod nohami...
- kúsok ďalej deti na skateboardoch - okolo nich rozmetané odpadky...

Idúc z divadla na parkovisko (teda tou istou cestou len opačne):
- mládeže už niet, no smeti a odpadky, smeti a odpadky, smeti a odpadky,...
všade zostali...

Okolo "starého národného" som také čosi nikdy nevidela!
 

Najlepší predavač...

"Môžem vám dať tringelt?", neobratne sa pýta...
"Nie, to nie, ale ak ste boli so mnou spokojný, dajte tento lístoček pri pokladni."

"Rád by som dal aj dva také lístky!"
"Nie, to sa nedá, ale boli ste s ním naozaj spokojný?"
"Takého ochotného a súčasne erudovaného predavača som ešte v živote nestretol."
"Je to náš najlepší", uzavrela dialóg pokladníčka.

Skutočný rozhovor - dnes, 4. mája 2012 pri nákupe dlaždíc v Baumaxe na Rožňavskej v Bratislave.

Noc s Andersenom

- stala sa súčasťou práce knižníc a škôl. V Európe, a teda - chvalabohu - aj na Slovensku.
Bola som pár rokov mimo, o to viac som si to v piatok večer užívala.
Pozvali ma moje bývalé kolegyne. Vedela som, že odvádzajú permanentne kvalitnú prácu (som na nich vážne pyšná), tak som sa potešila. A bola som aj zvedavá.
Bolo to veselé, zaujímavé a dojímavé (pre mňa) v jednom. Budem stručná:

1. Kopa detí v obecnej knižnici, prevažujú tretiaci a siedmaci (vraj už musia robiť výber, lebo záujem je veľký a miesta málo). Motali sa tam aj 2 trošku menšie deti - vnúčatá pani knihovníčky, ktoré po skvelom zážitku z minulého roka chceli prísť aj tento rok, tak ich mamina doviedla - až z Prahy. No nie je to super vizitka?

2. Úvodné slová pani učiteľky - o histórii a úlohe podujatia a konkrétnom programe.

3. Chlapci hrajú rozprávku Cisárove nové šaty. S veľkým nasadením a veľmi dobre. Odmena - obrovský potlesk.

4. Koláčiky pripravené pani kuchárkami a starostlivými maminami. Chutili.

5. Dievčatá prostredníctvom bábkového divadla - rozhovorom hrdinov Andersenových rozprávok - približujú všetkým Hansa Christiana Andersena. (Všetci mali čuvy nastražené, pretože v úvode dostali informáciu, že ich čakajú súťažné úlohy, v ktorých im bábkové divadielko veľmi pomôže.)

6. Priviezli večeru - fantastickú pizzu. Deti ju milujú. (Tie v knižnici neboli výnimka. :-)

7. Všetci sa obliekajú, berú lampióny a presúvajú sa v spoločnom sprievode do školy (už je hlboká tma, a tak to vyzerá ako roj svätojánskych mušiek).

8. V školskej knižnici čaká obrovská hrebeňovka - jej riešenie zvládajú všetci hravo - pretože pozorne sledovali bábkové divadlo).

9. Tretiaci sa ukladajú v školskej knižnici na spánok (bolo to len zdanie), siedmaci sa vracajú nocovať do knižnice obecnej.

10. Sedím s bývalými kolegyňami v riaditeľni, spomíname, rozprávame o súčasnosti a vnímame ruch spôsobený hľadaním pokladov ukrytých po celej škole (pani učiteľkou tretiakov).

11. Pred polnocou sa v oboch "táboroch" číta rozprávka na dobrú noc - samozrejme od H. CH. Andersena.

12. Malí zaspali na mäkkom koberci v škole rýchle, veľkí v spacákoch na koberci obecnej knižnice trochu neskôr. Hans Christian Andersen a jeho rozprávky aj vďaka tejto noci každého z nich obohatili o výbavu, ktorá sa nestratí...

Základná škola v Zavare pri Trnave je oáza, kde úžasní ľudia tvoria permanentne veľké dielo.

Protiklady Prvého januára 2011

Už niekoľko rokov trávievame silvestrovský večer a skoré novoročné ráno u priateľov. Kreatívne športovo-zábavné aktivity kombinované s konzumovaním dobrôt od výmyslu sveta a popolnočný bohatý domáci ohňostroj. Pozitívny stereotyp.
Cesta domov však zo zabehnutých zvyklostí „vybočila“. Obsahovala totiž nečakane i prvú vážnu pracovnú aktivitu v práve narodenom roku – opravu defektu. Čoskoro sme dostali informáciu, že nielen my sme si potrénovali s výmenou pneumatiky. Rovnako postihnutí boli viacerí. Dosiaľ neznámi „vtipkári“ si totiž vybíjali pretlak dobrej nálady na pneumatikách zaparkovaných áut vo viacerých uliciach. Chcem veriť, že ono „Jak na Nový rok, tak po celý rok“ v tomto prípade nebude platiť.
Skoré ráno teda nič moc.
Večer však pravý opak.
Krásny novoročný koncert v starom národnom divadle (Filharmónia sa ešte stále opravuje) s niekoľkými prídavkami a dlhotrvajúcim potleskom v stoji. Tu by som pravdivosť onoho novoročného ustáleného slovného spojenia bez reptania uvítala.

:-)

Posledná správa z Kalugy...

Koniec novembra otvoril zimné dvere dokorán. Ráno sa topilo v nekonečnom snehu. Prvý pohľad cez okno zasiahol človeka ako blesk. Iskrivá biela nádhera priam vyrážala dych.
Tatam je farebná jeseň...
Biele duny a treskúce 28-stupňové mrazy po troch dňoch nečakane „odkoplo" odmäkových NULA, aby sa o ďalšie tri dni vrátila skutočná zima. Na dlhšiu dobu však v ustálenej, mínus dvanásť stupňovej podobe.
Auto dostávalo zabrať. Najskôr permanentne špinavé od dlhotrvajúcich dažďov (v skutočnosti je dážď v tom nevinne, blatové cesty sú vizitkou nespevnených obrubníkov a jám). Potom – neprezieravo absolvujúce automojku – síce ligotavé, ale s primrznutými dverami.
Zimný chaos so zvýšeným počtom havárií akoby koordinoval s miernym chaosom príprav na záver našej „kalužskej misie“. Odovzdávanie informácií pracovného charakteru, triedenie, balenie, dlhá šnúra rozlúčkových večerí a na záver – sťahovacia firma.
Kaluga sa začína usádzať do sveta našich spomienok. Staré zaujímavé historické mesto derúce sa za pokrokom. Tak nám ostane v pamäti.


Tlačenica... Všetci chcú byť prví...



...klasický výsledok zanovitej dravosti...








... o dva kilometre podobný obraz...








...len o 10 metrov ďalej opäť...








Zato benzín je lacný...

Farebné variácie...

Jeseň sa už s nikým nebaví. Vládne a hotovo. Právom. Je už takmer koniec októbra. Cez víkend nás za pomoci slnka vytiahla von – do lesa pri jazere a ukázala nám svoje šperky. Jasne, neskryte. Takú zasnenú jemne žiarivú paletu som asi ešte nevidela.
Neviem nájsť slová. Tá priezračná krása ma priam unášala. Chytala som ju do objektívu zo všetkých strán...

Ukrytá krása...

„Bola si sa už niekedy pozrieť na tamten chrám?“ , pýta sa ma Žeňa nasadajúc do auta. „Nie“, vravím a so záujmom si obzerám vežu vykúkajúcu spomedzi stromov dedinky Grabcevo neďaleko – vlastne cez polia rovno oproti – fabriky. „Človeku sa priam chce tam ísť. Mám rada staré chrámy.“, pokračuje Žeňa. „Tak tam poďme!“, navrhujem.
Oplatilo sa.

Našli sme „iný svet“. Drevené malebné domčeky a majestátna dominanta – chrámový komplex. Časť v rozvalinách, časť dokonale zrekonštruovaná.
Myslela som, že ide o úplne novú stavbu. Informácia jednej zo sympatických tetušiek upratujúcich chrám pred nedeľnou slávnosťou, ma však usmernila. Rovnako aj nápis pri vchode. Oznamoval, že ide o budovu z 18. storočia.


Rýchle sa stmievalo. Stihla som ešte odfotografovať celý komplex a info o tom, ako vyzeral pred rekonštrukciou. Zvonica, kaplnka a jedna chrámová budova sú už v poriadku. Druhý chrám – rozvalina – je obohnaný lešením. Možno sa aj jemu podarí vrátiť pôvodnú krásu.

Oplatilo sa po práci potúlať po okolí.


Viac ako 200 rokov.
Zvonica.
Ruina čakajúca na znovuzrodenie.

Vnútro zrekonštruovaného chrámu.

Zdravstvuj, Steinway!

Koncertná sála sa zapĺňa, na scéne tróni veľké, krásne ligotavé krídlo. V pozadí nad ním premietacie plátno.
Šarmantná moderátorka v mladšom strednom veku s úsmevom a až skoro s pátosom víta všetkých, ktorí prišli privítať nového „člena“ Kalužskej filharmónie – klavír značky Steinway, jednej z najrenomovanejších na svete.
Na scéne zástupkyňa firmy Steinway, minister kultúry Kalužskej oblasti, klavírni virtuózi – mladulinkí, mladí i starší, klavírne kvarteto, balet skupiny Credo a dievčatá z Kalužskej tanečnej školy a v hľadisku diváci všetkých vekových kategórií vytvorili pre nového „kráľa“ koncertov v Kaluge radostné a dôstojné „Zdravstvuj“.
Tí, ktorí si ešte pamätáte azbuku, to môžete vyčítať i z fotografie.

Život vdýchol ako prvý novučičkému „Steinwayu“ sám pán minister. Je predsa muzikant a skladateľ, tak sa nedal zahanbiť. A zožal za to poctivý potlesk obecenstva.

Z krídla pre absolútnych profesionálov mala česť potešiť sa aj drobnučká Varvara, žiačka 1. ročníka moskovského konzervatória. Hrala vynikajúco.

Pán profesor vyludzoval rezké melódie, sprevádzajúce roztancované dievčatká pri ich „gymnastike“.

Už teraz sa teším na koncert filharmónie, na ktorom bude krásavec Steinwey hrať sólo. Milujem Čajkovského Klavírny koncert b-moll. Možno budem mať šťastie a kým sme ešte v Kaluge, podarí sa mi ho v podaní Steinwaya zažiť.

P r š í . . . !!!

Je skoré ráno. Teploty stále možno nazvať horúčavami, nočný spánok stále nemožno nazvať hlbokým a čo i len tenučká prikrývka by sa rovnala pobytu v saune, no
vzduch sa vyčistil a padá tichý dážď...
Pri rannej káve ma zo stoličky zdvihol "neznámy" zvuk. ´Žeby nejaká kolóna veľkých áut? Tak skoro? Alebo...?´Neveriacky vstávam od stola a odhŕňam záclonu. Chvíľu skúmam mokrú cestu aj chodník pod oknom. V tme nevidím, či len polievali, alebo hádam ...
"P r š í !!!" Nevykríkla som radosťou (ako som si to dlho predstavovala). Len som to slovo polohlasom, pomaly a ešte stále s očami neveriaceho Tomáša vydýchla.
Dážď bubnoval možno 10 minút. Potom hladné mraky presvietila bojazlivá ranná zora a chodníky takmer uschli. O chvíľu sa odkiaľsi priplazil nový oblak a spustil sa tichý dáždik. A padá...
Vonku je ešte takmer ticho, no cez dokorán otvorené okno vidím zametača. S pôžitkom čistí chodník, z ktorého sa pri ťahoch metlou nepráši...

Smog...

Horí a horí, dym sa šíri absolútne nezastaviteľne. V Moskve je to – už hádam aj doslova – na nevydržanie. A dym dusí aj široké Podmoskovie. Kaluga je v dyme po krátkych pauzách už definitívne. Smog sa plazí ulicami, lezie do bytov, nepomáhajú žiadne technické klímy ani filtre – ich kvalita takú možnosť ani nedáva. Kto môže, ide z mesta preč.
My sa tiež chystáme na dovolenku, len mám obavy, že naše letenky datované na koniec budúceho týždňa, nám budú nanič. V pokračujúcom smogovom ataku totiž letiskám v Moskve nezostane nič iné, len zastaviť odlety i prílety.
Dnes popoludní mám naplánovanú prehliadku mesta – s návštevou, ktorá je u priateľov. Myslím však, že to zrušíme. V smogu aj tak nič pekne nevyzerá a okrem toho ide už aj o zdravie. Príjemnejšie bude u nás v byte na káve. Hoci – dym cítiť všade. Čistič vzduchu (honosný názov, nezodpovedajúci realite v náročných klimatických podmienkach) ide naplno, do vane aj do drezu v kuchyni sme napustili vodu, aby sa odparovala a trošku zmierňovala suchú horúčavu. To všetko je však už málo. A keď sa klimatická situácia nezmení (čo zatiaľ ani náhodou „nehrozí“), neviem, neviem...

Horúce variácie...

Začína ďalší mesiac. Úmorné horúčavy pokračujú a v Podmoskví sa rozširujú požiare. Horí v Tverskej i v Riazanskej oblasti. Ľudia prichádzajú o strechu nad hlavou, o úrodu a žiaľ, už aj o životy. Na začiatku týždňa v správach ukazovali zadymenú Moskvu, ktorá v opare z požiarov pomaly stráca kyslík. Dnes už sme v dymovej clone aj my. Obloha sa začala zaťahovať plazivou sivotou už v piatok večer – to však ešte nikto veľmi neveril, že je to naozaj dym z požiarov pár sto kilometrov od Kalugy. V sobotu bolo dym už aj cítiť, no akosi to nik nebral vážne. Dnes to bolo jasné. Dymový opar sa celý deň drží nad mestom i nad jeho širokým okolím – vlastne siaha až po Moskvu, odkiaľ sa sem rozšíril. Nepočuť nič o nejakých mimoriadnych opatreniach. Možno všetci čakajú, že sa všetko samo od seba upraví. Najlepšie by asi pomohol riadny dážď.
Napriek všetkému sme si popoludní urobili výlet k rieke. Bolo fajn, len ten dym trošku kazil atmosféru a voda v rieke – vplyvom permanentných horúčav – sa začala miešať s horúcimi zelenými chumáčmi rias. O týždeň sa v nej asi nebude dať s pôžitkom ovlažovať. Vysoké teploty sú totiž stále na programe.

Sivý opar nie je signalizáciou blížiaceho sa dažďa ani chybou fotoaparátu. Je to dym z požiarov...

Otázniky...

Všetky parkovacie miesta beznádejne plné. Na parkovisku pred štadiónom zvyklo byť vždy pár voľných. A zvyklo tam stávať aj policajné auto. Pre poriadok. Teraz tam však nestojí. A autá parkujú akosi čudne – nemálo z nich, ak by chceli odísť, nemajú šancu. Iné ich blokujú. Biele pruhy označujúce parkovacie miesta takmer nevidno. Žeby to spôsobil ten dlhotrvajúci dážď?
Predsa len sa mi darí nájsť „bezpečné“ miesto. Po pol hodine už však celkom bezproblémové nie je. Naprieč výjazdovou uličkou vyzývavo stojí „nevzdelaný“ štvorkolesový tátoš. „Legálnej“ cesty von niet. Vedľa na ceste stoja tiež autá. Pekne jedno za druhým. Takže ani pomedzi ne – hoci aj cez obrubník – to nepôjde. Jastrím ďalej a v duchu premýšľam, čo ešte by som mohla v meste vybaviť, kým sa cesta z parkoviska uvoľní. Nebolo treba. Moje šoférske oko zameralo čiastočne vyhovujúcu medzeru medzi dvoma za sebou stojacimi autami na ceste pozdĺž parkoviska. Ak pôjdem opatrne, nebude problém vyjsť. Podarilo sa.

Semafory veselo svietia, autá z diaľky prekvapene spomaľujú, keď zaregistrujú okrem zeleného svetla aj zelenú vestu uprostred križovatky. Dopravní policajti trénujú regulovanie.
Vyzerá to na absolútnych začiatočníkov. Okamžite mi to evokovalo asociáciu profesionálne zdatného orchestra s neskúseným dirigentom. Keby autá – resp. šoféri za volantom v nich – dali na energické gestá regulovčíka, hromadnej havárii by sa nevyhli. Našťastie – aj keď s otáznikmi v očiach (v tých mojich bol aj úžas), odhadnúc situáciu, vytvárali si opatrne priestor (skoro ako zips pri vjazde z vedľajšej na hlavnú pri zácpe) na bezpečné „zmiznutie“ z križovatky.

Prechádzam pešou zónou centra (takmer ľudoprázdnou) – hľadajúc obchod, v ktorom si kupovávam topánky a čelenky do vlasov. V ušiach mi znejú slová predavačky z obchodu s látkami: „Mnohí sa sťahujú. Nájom je vysoký, ľudí málo. Nakupujú v obchodných centrách mimo mesta. Nemáte sa tu ani kde poriadne najesť... Len more áut všade parkuje. “ Cez víkend je to vraj ešte horšie. Historické centrum býva ako vymreté.

Vraciam sa domov, za volantom trpezlivo posúvam auto preplnenými cestami, pýtam sa sama seba kam a odkiaľ všetci idú a premýšľam, čo sa to s tým mojím rodným mestom deje?

Zima ako v Rusku...

...tak sme kedysi hovorili, keď sa navalilo snehu a mráz štípal do červena.
Minulý rok som akosi necítila veľký rozdiel medzi tou našou a ruskou. Tohtoročná (a vlastne už aj vlaňajšia predvianočná) však odela Kalugu do ozajstnej ligotavej beloby. A ten vŕzgajúci sneh... Paráda! Od -12°do -28°. Toľko som si zatiaľ "vyskúšala". Maša, ktorú som nedávno viezla z práce domov, však pokojne konštatovala: "Je to normálka. U nás býva permanentne -40." Stupňov, samozrejme. Maša je z Kamčatky a v Kaluge študuje. Nuž, -16 sa mi ešte celkom pozdáva, -28 sa dá prežiť (ak nie ste dlho vonku), no tých -40 by som nerada vyskúšala na vlastnej koži.
Mesto odeté do bieleho je však naozaj pekné...

To dlhé biele je zamrznutá rieka.

Mikuláš v Kaluge...

Prituhlo. Od rána s drobunkým snehom poletoval vzduchom aj mráz. Zima sa tento rok nechala do Kalugy priviezť Mikulášom.
V škole, kde v jednom krídle majú svoj „domov“ nemecké deti, sa v jedálni dnes popoludní „prázdnoval“ pre tieto končiny nevídaný „prázdnik“. Sv. Mikuláš.
Super myšlienka ochotných mám, perfektná spolupráca rusko-nemeckého pedagogického zboru (aj vďaka fantastickej riaditeľke školy), napäté očakávanie nového ruskými žiačikmi na jednej a nedočkavá radosť nemeckých „prvostupniarikov“ na druhej strane. Tak možno charakterizovať dianie pred samotným sviatočným popoludním.

Vystúpenia ruských detí v nemčine, nemeckých v ruštine a spoločná „V lesu radilas joločka“ chytali za srdce.
Potom prišiel Mikuláš. Vrece a košík naplnené vrchovato sladkosťami sa čoskoro vyprázdnili. Balíčky si však všetci šetrili. Nemecké mamy totiž na tento deň napiekli koláče od výmyslu sveta. K tomu dobrý čajík a pre dospelých kávička. A aby jedlo ubiehalo, mamy – jedna v nemčine, druhá v ruštine – porozprávali, ako to s tým Mikulášom vlastne bolo a je.

Príjemné popoludnie, z ktorého si všetci – deti, učitelia i rodičia – odniesli pocit ľudskej spolupatričnosti a nové priateľstvá.

Dnešný deň...

Dážď, upchaté cesty a stres...
Keby som bola pesimista, tak nejako by som charakterizovala dnešné dopoludnie v uliciach Trnavy.
Lejak sa nedal prosiť. Dnes sa predvádzal ako na želanie. V našom meste už nemožno hovoriť o čase dopravnej špičky. Po uzatvorení Sladovníckej ulice je dopravná špička celý deň. A spôsobuje občas aj úplne zbytočné kolízie.:
Dlhý had od mesta, dlhý had od Zelenča, dlhý had od Modranky, na kruhovom objazde si šoféri slušne zipsovo umožňujú vjazd na hlavnú cestu. Z vedľajšej uličky od nemocnice sa vysunul s autom mladý muž. Za ním neuvážene ďalší. Nečakajúc, či mu niekto z hlavnej umožní "vstup", nepochopiteľne zaradil spiatočku a pomerne rýchle cúvol - v snahe zasunúť sa späť. Ten za ním zatrúbil, no klaksón zaznel súčasne so zvukom plechu. Nič vážne sa nestalo, no autá poputujú do servisu...

Snažím sa byť optimista. A tak:
Dážď vyčaril filmovú jesennú atmosféru. Doma v teple s knihou v ruke je to paráda. Treba však ísť aj von. Autom je to pohodlné, no v našom meste až do dokončenia veľkorysých obchvatových plánov aj tréning rozvahy a ústretovosti vodičov. Kolízie - vzhľadom k nemožnosti vyššej rýchlosti - našťastie nevedú k zraneniam. Len niektorým nedočkavcom alebo "neskúsencom" uštedrujú lekcie. Možno sa im zídu do budúcnosti (keď budú cesty menej plné a rýchlosť sa zvýši)...