Kaviareň...

Ledva som zatvorila dvere za internetovým technikom – presťahovali sme sa do nového bytu, a tak kolotoč okolo vybavovania a zavádzania bežných nevyhnutností sa roztočil odznova - keď zazvonil zvonček.
-Kto je? -
-Otvorte, prosím, vchodové dvere. -
Myslela som, že si niekto zo susedov zabudol kľúč a jednoducho zazvonil, kam trafil.
O chvíľu však zvoní zvonček pri našich dverách. Otváram. Vo dverách stojí mladý muž v uniforme polície.
- Dobrý deň. Môžem ísť ďalej porozprávať sa trochu? -
- A o čom?, pýtam sa, neskrývajúc prekvapenie.
- O kaviarni pod vami. -
- Ja ani neviem, že tu nejaká kaviareň je. Bývame tu sotva tri dni. -
Tentoraz vyzeral prekvapený on.
-Neruší vás vo večerných hodinách buchot, vŕtanie, hlasná hudba?
-Zatiaľ nie, - vravím.
Vypýtal si telefónne číslo našej domácej, poďakoval sa a odišiel.
Pol hodinu po jeho odchode sa ozvala z priestorov pod nami hlasná hudba a hrmot stoličiek. Vtedy som si uvedomila, že som hlasnú hudbu počula už včera poobede, no myslela som si, že sa nejaký tínejdžer vrátil zo školy a upokojuje si myseľ. Navyše som bola taká unavená z upratovania, že som to po chvíli prestala registrovať. A večer sme odišli na návštevu. Možno ten mladý policajt prišiel kontrolovať, či nová kaviareň funguje v súlade s predpismi, alebo sa možno niekto sťažoval a on to prišiel preveriť. V každom prípade, keby prišiel o pol hodiny neskôr, mohol sa presvedčiť na vlastné uši i oči.
A možno ho hluk zastihol v niektorom z okolitých bytov. O pár minút totiž hudba i hluk stíchli...