Okruh známych sa mi pekne rozširuje. Veľmi dobre si rozumiem s mojou nemeckou priateľkou. Milé mladé žieňa s nekonečne podareným a večne usmiatym malým synčekom. A s čipernou starou mamou (na spresnenie – prastarou mamou chlápätka), ktorá je vzhľadom k svojmu veku obdivuhodne vitálna.
Predvčerom popoludní mi pípla SMS.
- Čo by si povedala na hodinku v parku?
Vonku snežilo, bolo bezvetrie a mráz povolil na mínus dvanásť. Do večera som nemala žiadny mimoriadny program. Súhlasila som.
Odpoveď pípla skoro okamžite:
- O.K. O 15 minút ťa vyzdvihneme. Ide s nami aj Oma.
Chlapča bolo vybuvané doružova a stará mama sa usmievala. Park nádherne nabielo žiaril.
Páčilo sa tam nielen nám, ale aj hladným holubom, ktoré vedeli, že im „prišli maškrty“. Oma svojou palicou striasla sneh zo šmykľávky a neohrozene vyšla po schodoch na plošinku, aby z nej potom spúšťala svojho pravnuka do mäkkého snehu, kde ho ratovalo na striedačku mamino a moje náručie.
Bolo by škoda nefotiť...
piatok, februára 06, 2009
Zima v parku
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
4 komentáre:
Gratulujem Silvia, to je asi tvoja prvá fotoreportáž (a vydarená) z krajiny, kde včera znamená... ale to radšej nerozoberajme :) Pravda, v tej zimnej výstroji ťažko rozoznať, ktorá je Ó mama a ktorá ty (prepáč...:), iba to prapravnúča je jasné.. Tak si užívaj mrazy, my sa chystáme sadiť papriku...
akoby to bolo u nás...mamičky, priateľky i omy.. :)
wabt, ja tam nie som - fotím. :-)
mia, je to celkom fajn, že sú... :-)
Vidím, že si sa už celkom udomácnila:-)
Tak si to užívaj!
Zverejnenie komentára