Stačilo by málo...

Klasická neprehľadná križovatka medzi domami. Z bočnej ulice logicky pristaví každé auto stopka. Každý vodič zastaví (ak je kompletný). Na to, aby zistil, či je vjazd na hlavnú bezpečný, však nemá šancu. Výhľad mu zakrýva súvislý rad parkujúcich áut a v zrkadle oproti sa prichádzajúce auto objaví až vtedy, keď je už umením "preletieť" bez rizika. Občas trošku vypomáha prechod pre chodcov - ak vodič v aute na hlavnej dodrží predpisy a chodca nechá prejsť, uvoľní sa na chvíľu priestor i autu spoza stopky. Je fakt, že keby autá na hlavnej dodržali aj prikázanú 40-ku, na chlp by stačili tí z vedľajšej prejsť. Ale vážne len na chlp. A na dlhej rovnej komunikácii (aj keď obstavanej domami) veru málokto ide 40-kou. Aj keď je prikázaná. Už 50-ka však nedáva "vedľajším" šancu. 
A pritom by stačilo len trošku pootočiť zrkadlo ...     

Odleteli...

     Je to už viac ako týždeň. Bežala som do záhrady vychutnať si bosými nohami na zarosenom trávniku skoré letné ráno. Pod oblúkom s bujným porastom veľkých ružových ruží som zostala vrastená do trávového koberca. Nad sviežou zeleňou predvádzali leteckú akrobaciu stovky lastovičiek. Napriek skorej rannej hodine bolo teplo. Obloha modrá, miernučký vánok. Žeby búrka? (O dva dni prišla - ničivá.) Alebo sa už lúčia? Obyčajne si posadajú na drôty na ulici. Stála som očarená, s otvorenými ústami. Ale prišlo mi aj ľúto. ´Akosi skoro sa chystajú na dlhý let.´, blyslo mi mysľou. ´Na drôte som ich tento rok nevidela sedieť. Asi sa im naša záhrada páči, preto prišli.´, blyslo mi druhý raz (pripúšťam, že trošku neskromne .-)).
Predvčerom som bola s nevestou na bylinkách. Prechádzajúc podhorskou dedinkou, uzrela som nad malým námestíčkom (Česi majú výstižnejší výraz "na návsi") tri -štyri takmer nad zemou svištiace maličké čierno-biele "stíhačky". Opäť ma prikovala elegancia ich letu. A blyslo mi: ´Tak odleteli, alebo nie?´ Ak áno, tieto štyri to budú mať na ceste za teplom ťažšie...
     Včera sa riadne ochladilo. Lastovičky to cítili. Ich barometer je neomylný.

Šesť farieb...,

...ak ich všetky vymenuješ, možno sa ti vynorí pripravená maliarova paleta. Bez farebnej myšlienky. Alebo... myšlienka by bola, ibaže taká rozbehaná, bez konkrétnej podoby. Potom sa pozrieš  na obrázok, ktorý ktosi "ulovil" na potulkách krajinou. A zrazu paleta začne čarovať...





Modrá a zelená, oker, ružová, tmavšia ružová, sivá.
Krása!
Do zelene čarodej chalúpku posadil...
Šepol jej čosi však
a ona sa skrýva.

Pod strechou čupnutý domček z rozprávky deti tichúčko láka.
Poďme!
Ponúka príbehy, tajomno, bezpečie...
Vôňu vkol rozkladá
babka bylinkárka...

(inšpirácia obrázkom z wabových potuliek - použitým s jeho dovolením)      

Čriepky spoza volantu...

Opatrne "plávam" s mojím vanom relatívne úzkou bočnou uličkou v centre. Po oboch stranách parkujú autá. Prejsť sa dá iba stredom a naozaj len jeden má šancu.
Uprostred manévrovania sa spoza zákruty vynára "trošku" vyššou rýchlosťou, ako je tá moja, približovadlo so šoférom, ktorý ani zasvet nechce pochopiť, že šancu prejsť má iba vtedy, keď mi vďaka priestoru, ktorý v jeho vodách ešte na boku ulice je, uvoľní "dráhu".
Zahrali sme si úžasnú pantomímu: Ja - s prosebným úsmevom a ponúkacím gestom pravej ruky mu naznačujem, že vedľa neho je odstavná plocha.
On - asi nepochopiac, o čo ide, predviedol za volantom niečo ako mix tanca svätého Víta a káčera Donalda so záverečnou figúrou znamenajúcou čosi ako "a neuhnem!".
Ako odpoveď som sa pohodlne oprela o operadlo sedadla, prekrížila ruky na hrudi a zdvihnutím ramien som dala najavo, že teda nič sa nedá robiť, budeme čakať. Obaja. (Cúvať 30 metrov v úzkom koridore som nemala v úmysle ani náhodou.) Možno si pomyslel, že čas sú peniaze (alebo niečo také), ešte raz sa od pása hore zavlnil a zamieril nabok. Ďakovne som mu kývla a spokojne som "odplávala".
V tej chvíli som netušila, že za ďalším "dobrodružstvom za volantom".
Vyjdúc z uličky zamierila som von z centra. Kto pozná naše mesto, vie, že je to možné iba veľmi pomaly. V mihu môj mozog zaregistroval (alebo ani nezaregistroval, ale iba inštinktívne spracoval) prudké "strihnutie" plnej čiary (asi za účelom skrátenia si cesty) malým modrým autom, za volantom ktorého sedelo mláďa. Mládenček iste iba nedávno prvý raz sám vyletel z hniezda.
Lenivé tempo môjho auta umožnilo mozgu so svalmi pokojne ho zastaviť a užasnuto čakať, čo sa udeje (nič iné ako čakať sa nedalo - vzhľadom k možnostiam cestnej komunikácie).
Mláďa bude v budúcnosti zrejme bystré - zaregistrovalo, že je v protismere a podarilo sa mu so škripotom zabrzdiť... Bez kontaktu.
Kvitovala som úspešný manéver.
Menej však už slovnú reakciu.
Odčítavať z pier veľmi neviem, ale dvojslabičné výrazne vyslovené pomenovanie (určené mne) sa nedalo nepochopiť. Pripisujem to nerozvážnej bujarej mladosti a šoku. Nepohla som ani brvou. Meravo som gestom ruky naznačila, nech prejde popred mňa do svojej uličky a pomaly som sa vydala preplnenými cestami za svojím cieľom.
Čo už?
:-)

Neuveriteľné, ale o to príjemnejšie...

"Neprišli ste, tak som sa prišiel spýtať, či chcete tú krádež nahlásiť."
Skoro som odpadla. Toto som nepredpokladala ani náhodou.
"Rozhodli sme sa nechať to tak. Nemáme čas..."
"... Poviem chlapcom, aby sa častejšie previezli aj po týchto končinách".
Rozhovor bol dlhší, no podstatné je, že napriek všetkému sme si skorigovali
pôvodnú mienku a večer bol zrazu ešte príjemnejší.
Aj také sa občas udeje... :-)   

Prekvapenie (alebo aj nie?...)

Skoré ráno - šerosvit ešte stále produkuje len pouličná lampa.
Vyjdete predodvere mysliac na deň, čo vás čaká a... prvý zážitok
je pred vami: jemne sa hojdajúci zbytok (vlastne horná časť) ríny,
na zemi o dom opretá drevená paleta (zrejme poslúžila ako šamlík)
a tesne nad ňou roztiahnutý kus kovu, ktorý ešte včera neskoro
večer obopínal funkčné zariadenie na odtekanie dažďovej vody.
Rína na druhej strane domu je celá, no nesie známky pokusu o
"premiestnenie" (asi do zberných surovín). Premiestňovača
zastavil možno nedostatok času, možno pohľad do oka minikamerky...
S ničím nehýbete - pre prípad, že by polícia chcela zaistiť nejaké
stopy (zlaté oči!). Privolaní policajti prídu v relatívne krátkom čase.
Po ich odchode (po 2-minútovej debate) vám v ušiach doznieva:
"... ujasnite si hlavne škodu a príďte na oddelenie... Bude to asi
priestupok... Nemáme tu ani počítač, ani pečiatku". (Koho to zaujíma?)
"A čo s týmto?", ukazujete na drevenú pomôcku Premiestňovača.
"Je to vaše?" (Geniálna otázka!)
"Nie, zjavne si to podložil... Nejde nám o škodu, ale o to, aby sa
v tom "premiestňovaní" nepokračovalo. Keď začal, pôjde ďalej, ak..."
"No, je to možné. Hlavne si ujasnite tú škodu a príďte."
"Ďakujeme. Do videnia." (alebo radšej zbohom - to si už len myslíte).
Tuším to ani nie je prekvapivé. Ani jedno, ani druhé...!

Prší, prší,

len sa leje... Celkom ako v piesni. A ja mám ísť v tomto lejaku pre koláče. Bŕŕŕ... Teda nie tie koláče, ale tá predstava: ja, dážď, vietor a koláče. Ako ich preniesiem do auta bez toho, aby nenamokli (majú byť punčové s krásnou ružovou polevou) a aby pritom nezmokli moje vlasy? .-) 
Na druhej strane skutočnosť, že idem dnes pre tie maškrty, pomyselne rozjasňuje reálne tmavú oblohu. Ideme si zajtra popoludní posedieť. Oslávenci a my ostatní. A to je fajn, nie? (Ja nie som oslávenec, aj keď to podľa 
tých punčových koláčov na prvý kuk tak vyzerá. Iba vypomáham
- mám kamošku, ktorá super pečie a bez jej punčákov 
by to už nebolo ono). 
Dopoludnia ma čaká trošku náročné stretnutie, ale s predstavou popoludňajšieho relaxu sa to zvláda celkom v pohode. Ďalšie dni nevyzerajú jednoducho, no budeme na to viacerí. 
A iste v náročných chvíľach niekto vytiahne nejaký humorný "bonmot" na uvoľnenie atmosféry.
Čo som to vlastne chcela povedať? Nuž , len to, že nič nie je len čierne a nič nie je len ružové. Farby sa striedajú, miešajú, menia. Podstatné je, že stále je blízko vás ktosi, s kým sa to spektrum žije.
Doma, v práci, všade...
:-) 

Držať nad vodou, kým zasa nechytí dych...

Sme tím. Skutočný. A v každej situácii - veselej, vážnej, ťažkej... (pracovnej i ľudskej). Je to úžasné. A je to fajn.

52:26= presná polovica. Vo vzťahu k ľuďom je to pomer dvoch generácií. Rodičia : deti, otec: dcéra... ale aj milenec : milenka... Kombinačné možnosti sú pestré. Kým nezáväzne ústne splietame možnosti, život plynie normálne. Ak sa však jedna možnosť dotkne tou rubovou stranou niekoho z našej blízkosti, niekoho z nášho tímu, nastáva náročná situácia - plynutie života treba na istý čas robiť pre jedného (jednu) z nás znesiteľným. Držať ho (ju) nad vodou. Kým zasa nechytí dych.

Trvá to už rok. 52-ročný zistil, že sa zaláskoval. Do 26-ročnej kolegyne. Klasický scenár: SMS-ky, telefonáty, skrývanie mobilu (ležérne a zároveň trápne vystavovanie toho druhého mobilu - akože nič sa nedeje), tvrdenie, že "neviem, čo sa to stalo, ľúbim ťa, ale chcem byť aj s ňou; nestojím o ňu, ale nedá mi pokoj; chcem žiť s vami (manželkou a synom);..."
Po roku na hojdačke s láskou, po spoločnom plese a nových vyznaniach, po tvrdeniach, že všetko je ako predtým, prišiel blesk z jasného neba: "Odchádzam! Plánujem budúcnosť, ale nie s tebou!"

Bol to dnes boľavý pohľad na kolegyninu tvár. Ale struna sa teplo zachvela, bzučiac - aj keď opatrne - nádejou, keď ticho povedala: "Všetci ma tak držíte. Ďakujem."
Držíme. Kým zasa nechytí normálny dych. Bez dospelého pubertiaka, ktorý vysadol na iný vlak... Sme predsa tím. A úžasný!

Taje ľudskej osobnosti a románového hrdinu...

Nemám rada čierno-biele videnie. Ľudí i javy okolo seba vnímam z viacerých strán a snažím sa rozumieť ich konaniu.
Myslím si, že ťažké životné situácie človeka nezriedka "vystrelia" do hraničných pásiem: absolútna mierumilovnosť, pochopenie pre iných a nekonečná snaha pomáhať, alebo opačne - využívanie svojej príjemnej vonkajšej podoby a vrodenej inteligencie na manipuláciu a zneužívanie iných (nebezpečie sa zvyšuje, keď je taký človek aj slaboch).
A prečo tá úvaha?
Momentálne čítam knihu, kde ma zaujala jedna postava – kontroverzný muž s veľkou dávkou slabošstva. Nežný milujúci brat, prekvapivo takmer ochranca mladistvých dobrodružstva-chtivých diev, milovník, ktorý je chvíľami schopný aj skutočného citu, na druhej strane však cynik idúci za svojím bez škrupúľ- ale len tam, kde nehrozí "prevalcovanie".
Možno práve pre tie krištáľové záblesky mi je toho muža ľúto.
Pretože silní alebo jednoznačne slabošskí muži u mňa nevzbudzujú ľútosť. Len obdiv, hnev alebo pohŕdanie...
Knihu som ešte nedočítala, v podstate som takmer na začiatku a neviem, ako sa budú osudy jej hrdinov vyvíjať. Chytila ma však a očakávam, že ma nesklame. Vlastne – som o tom presvedčená...

Mozaika...

Na chvíľu nám hodili cukrík, ale potom si nás už ani nevšimli...
Kto? Naši "dopraváci". Darmo sme sa vytešovali, že prišli
na zmysluplnosť svojich bdení nad zúfalo plnými križovatkami.
Bol to len jednorazový akt. Čoho, to neviem. V každom prípade  to však vyzeralo nádejne. Zostala len tá nádej. A tlačiace sa 
autá obklopené mokrým snehom tancujúcim vo svetle reflekto-
rov.
O to viac si vychutnávam teplú izbu, horúci čaj a priestor,
kde sa nikto netlačí. A teším sa z novej knihy, ktorú som si
dnes večer cestou z práce kúpila.
Na svete je toľko pekného a príjemného, že nejaké "zaštopkané"
križovatky mi nemôžu pokaziť radosť zo života.   
:-)

Príjemné prekvapenie

Usmoklený podvečer - vlastne v tomto ročnom období už večer. Všetky smery do nášho mesta sú ucpané. Dlhé hady sa však hýbu. Podstatne plynulejšie ako obvykle. Normálne to pridáva na dobrej nálade. Blížim sa ku križovatke... Neuveriteľné! Vo svetle lámp sa mi zazdalo, že vidím zelenú vestu. A na druhej strane tiež! Neveriacky dvíham oči k ešte vzdialeným semaforom. Sú zapnuté. Autá však disciplinovane rešpektujú naskakujúcu oranžovú, nevchádzajú do križovatky, keď je zrejmé, že by v nej mohli zostať "trčať". Z oblúka na chodníku červená zástavka v ruke dopravného policajta usmerňuje prípadných nedočkavcov.
Prechádzam križovatkou relatívne plynulo a s dobrým pocitom. Po pár desiatkach metrov sa pomaly - v dlhom rade - blížim ku kruhovému objazdu. Už z diaľky vidím, že autá nevbiehajú doň chaoticky systémom "kto z koho“, ale veľmi plynulo, povedala by som, že až pohodovo. Dôvod? Dvaja policajti regulujú dopravu na "kruháči". Dobrá vôľa mi stúpa. Zácpy sú a ešte dlho budú v Trnave nekonečné, no s pomocou dopravnej polície dnes večer križovatky fungovali najlepšie, ako je za daných podmienok možné.
Za pokojnú profesionalitu si všetci, ktorí tam ešte aj teraz strážia bezpečnosť vodičov i chodcov, zaslúžia uznanie.

Hazardní hráči...

Ranná špička, nekonečné rady pred kruhovým objazdom a hustý sled áut v ňom. Autá z pravého výjazdu často hrajú vabank, najmä tie veľké. A v závere ich "herného hazardu" je prechod pre chodcov. Zázrak, že dodnes sa tam nič vážne nestalo! Blížim sa k "zebre" a spomaľujem - vidím dve chodkyne. Dievčatko a staršiu ženu. Sú v strede cesty, keď takmer stuhnem. Veľký tirák - využijúc moje spomalenie -  namiesto rovnakej reakcie pridal v snahe predbehnúť ma sprava a vpáliť na hlavnú predomnou. Neviem, akým zázrakom tie dve stihli uniknúť rútiacej sa príšere, ale, chvalabohu, podarilo sa im to. Nezvyknem vytrubovať za volantom, no v momente, keď som ich uvidela v bezpečí na chodníku, v šoku ale i z úľavy, že sa nič nestalo a v návale zúrivosti nad toľkou bezohľadnosťou som stlačila klaksón. Cynik za volantom si to pravdepodobne ani nevšimol. Možno si v "pretekárskom nasadení" nevšimol ani chodkyne na ceste. Myslím,  že kým nebudú vybudované obchvaty okolo nášho mesta a obrovské kamióny s hazardérmi za volantom budú prechádzať centrom, neškodilo by zabezpečiť hliadky dopravnej polície na všetkých komplikovaných miestach. A možno na dvoch najpreťaženejších križovatkách vypnúť semafory (aj tak sa takmer míňajú účinku) a dopravu riadiť.

Z čriepkov dňa...

Kým s vážnymi tvárami zaujato písali, prezerala som si 
skoro prázdne, neosobné a veru nie veľmi čisté steny
ich triedy. Na hluchom pozadí veľkého prázdna
z trochu vysokej polohy na všetkých hľadela úzka
nástenka.
Pripestrá na môj vkus.
O chvíľu pritiahla opäť môj zrak. Pestrá, ale farby
sú mäkké, teplé.
Zrazu si uvedomím, že vidím slnko, listy stromov,
slimáka, slona, lienku, kruh s ušami, kvapku, hviezdy
a hviezdičky najrôznejších tvarov. Z týchto veselo
uprataných farebných "postieľok" na mňa hľadia
milé deťúrence. Ich identitu prezrádzajú bizarné písme-
ná poukladané do krstných mien. Usmievam sa. Môj
pohľad skĺzol dolu. I oni sa usmievajú. Na tvárach
mäkký výraz malého spokojného dieťaťa.
Mladučkí dospelí vo chvíli nečakaného prekvapenia.

Svieže jesenné predpoludnie...

Napriek predpovediam len zriedka neomylných meteorológov sa citeľné ochladenie s dažďom nekonalo.
Padlo nám to vhod.
Záhrada nezostane bez jesenných zdokonalení a vyprané prádlo ešte stále získava okrem vône aviváže aj omamný dych slnečného vánku.
Naša psia herečka nedočkavo čakala, kým si oslobodím ruky a maznavo vtláčala svoj nežný ňufák do mojej pozornosti. Na chvíľku som jej vyhovela, vnímajúc okrem jej mäkkej srsti aj zmeny, ktoré definitívne oznamujú letné adieu.
"Je už chladno", ozvalo sa mi za chrbtom.
"Áno, ale je to príjmené. Pozlátené slnkom", odvetila som s úsmevom, privrela oči a s hlbokým nádychom vstrebávala čarovnú atmosféru sviežeho jesenného predpoludnia.

Opäť raz daždivý čas...

Za oknami je sivo, vodné korálky úsporne ovlažujú čerstvo-jesennú hmlovinu,

no svieža zeleň a sýta pestrosť októbrovej záhrady udržiava ilúziu času bez kabátov.

Vlastne to ešte nie je ilúzia. Stačí kostým ušitý do babieho leta. :-)
Včera si slnko kraľovalo na celom nebi. Dnes ho z piedestálu vytlačilo lenivé šero.

Aj práce pribudlo. Začíname sa strácať v kolotoči termínov.
No mne je akosi stále do básnenia. Teším sa zo života okolo seba.

Len tak - z obyčajných ľudských drobných radostí.

Nakúkaš, obláčik, cez okná neba,
snažíš sa v iskrení kvapiek zazrieť seba.
Nuž len sa spokojne do očú dívaj
každučkej guľôčke dažďa; život snívaj...

Len tak - z obyčajnej ľudskej pohody sa mi zachcelo veršov.
Ľahučkých, mäkkých.

Len preletia, pohrajú sa a zasa idem robiť niečo užitočné...
:-)