Taje ľudskej osobnosti a románového hrdinu...

Nemám rada čierno-biele videnie. Ľudí i javy okolo seba vnímam z viacerých strán a snažím sa rozumieť ich konaniu.
Myslím si, že ťažké životné situácie človeka nezriedka "vystrelia" do hraničných pásiem: absolútna mierumilovnosť, pochopenie pre iných a nekonečná snaha pomáhať, alebo opačne - využívanie svojej príjemnej vonkajšej podoby a vrodenej inteligencie na manipuláciu a zneužívanie iných (nebezpečie sa zvyšuje, keď je taký človek aj slaboch).
A prečo tá úvaha?
Momentálne čítam knihu, kde ma zaujala jedna postava – kontroverzný muž s veľkou dávkou slabošstva. Nežný milujúci brat, prekvapivo takmer ochranca mladistvých dobrodružstva-chtivých diev, milovník, ktorý je chvíľami schopný aj skutočného citu, na druhej strane však cynik idúci za svojím bez škrupúľ- ale len tam, kde nehrozí "prevalcovanie".
Možno práve pre tie krištáľové záblesky mi je toho muža ľúto.
Pretože silní alebo jednoznačne slabošskí muži u mňa nevzbudzujú ľútosť. Len obdiv, hnev alebo pohŕdanie...
Knihu som ešte nedočítala, v podstate som takmer na začiatku a neviem, ako sa budú osudy jej hrdinov vyvíjať. Chytila ma však a očakávam, že ma nesklame. Vlastne – som o tom presvedčená...

Mozaika...

Na chvíľu nám hodili cukrík, ale potom si nás už ani nevšimli...
Kto? Naši "dopraváci". Darmo sme sa vytešovali, že prišli
na zmysluplnosť svojich bdení nad zúfalo plnými križovatkami.
Bol to len jednorazový akt. Čoho, to neviem. V každom prípade  to však vyzeralo nádejne. Zostala len tá nádej. A tlačiace sa 
autá obklopené mokrým snehom tancujúcim vo svetle reflekto-
rov.
O to viac si vychutnávam teplú izbu, horúci čaj a priestor,
kde sa nikto netlačí. A teším sa z novej knihy, ktorú som si
dnes večer cestou z práce kúpila.
Na svete je toľko pekného a príjemného, že nejaké "zaštopkané"
križovatky mi nemôžu pokaziť radosť zo života.   
:-)

Príjemné prekvapenie

Usmoklený podvečer - vlastne v tomto ročnom období už večer. Všetky smery do nášho mesta sú ucpané. Dlhé hady sa však hýbu. Podstatne plynulejšie ako obvykle. Normálne to pridáva na dobrej nálade. Blížim sa ku križovatke... Neuveriteľné! Vo svetle lámp sa mi zazdalo, že vidím zelenú vestu. A na druhej strane tiež! Neveriacky dvíham oči k ešte vzdialeným semaforom. Sú zapnuté. Autá však disciplinovane rešpektujú naskakujúcu oranžovú, nevchádzajú do križovatky, keď je zrejmé, že by v nej mohli zostať "trčať". Z oblúka na chodníku červená zástavka v ruke dopravného policajta usmerňuje prípadných nedočkavcov.
Prechádzam križovatkou relatívne plynulo a s dobrým pocitom. Po pár desiatkach metrov sa pomaly - v dlhom rade - blížim ku kruhovému objazdu. Už z diaľky vidím, že autá nevbiehajú doň chaoticky systémom "kto z koho“, ale veľmi plynulo, povedala by som, že až pohodovo. Dôvod? Dvaja policajti regulujú dopravu na "kruháči". Dobrá vôľa mi stúpa. Zácpy sú a ešte dlho budú v Trnave nekonečné, no s pomocou dopravnej polície dnes večer križovatky fungovali najlepšie, ako je za daných podmienok možné.
Za pokojnú profesionalitu si všetci, ktorí tam ešte aj teraz strážia bezpečnosť vodičov i chodcov, zaslúžia uznanie.

Hazardní hráči...

Ranná špička, nekonečné rady pred kruhovým objazdom a hustý sled áut v ňom. Autá z pravého výjazdu často hrajú vabank, najmä tie veľké. A v závere ich "herného hazardu" je prechod pre chodcov. Zázrak, že dodnes sa tam nič vážne nestalo! Blížim sa k "zebre" a spomaľujem - vidím dve chodkyne. Dievčatko a staršiu ženu. Sú v strede cesty, keď takmer stuhnem. Veľký tirák - využijúc moje spomalenie -  namiesto rovnakej reakcie pridal v snahe predbehnúť ma sprava a vpáliť na hlavnú predomnou. Neviem, akým zázrakom tie dve stihli uniknúť rútiacej sa príšere, ale, chvalabohu, podarilo sa im to. Nezvyknem vytrubovať za volantom, no v momente, keď som ich uvidela v bezpečí na chodníku, v šoku ale i z úľavy, že sa nič nestalo a v návale zúrivosti nad toľkou bezohľadnosťou som stlačila klaksón. Cynik za volantom si to pravdepodobne ani nevšimol. Možno si v "pretekárskom nasadení" nevšimol ani chodkyne na ceste. Myslím,  že kým nebudú vybudované obchvaty okolo nášho mesta a obrovské kamióny s hazardérmi za volantom budú prechádzať centrom, neškodilo by zabezpečiť hliadky dopravnej polície na všetkých komplikovaných miestach. A možno na dvoch najpreťaženejších križovatkách vypnúť semafory (aj tak sa takmer míňajú účinku) a dopravu riadiť.

Z čriepkov dňa...

Kým s vážnymi tvárami zaujato písali, prezerala som si 
skoro prázdne, neosobné a veru nie veľmi čisté steny
ich triedy. Na hluchom pozadí veľkého prázdna
z trochu vysokej polohy na všetkých hľadela úzka
nástenka.
Pripestrá na môj vkus.
O chvíľu pritiahla opäť môj zrak. Pestrá, ale farby
sú mäkké, teplé.
Zrazu si uvedomím, že vidím slnko, listy stromov,
slimáka, slona, lienku, kruh s ušami, kvapku, hviezdy
a hviezdičky najrôznejších tvarov. Z týchto veselo
uprataných farebných "postieľok" na mňa hľadia
milé deťúrence. Ich identitu prezrádzajú bizarné písme-
ná poukladané do krstných mien. Usmievam sa. Môj
pohľad skĺzol dolu. I oni sa usmievajú. Na tvárach
mäkký výraz malého spokojného dieťaťa.
Mladučkí dospelí vo chvíli nečakaného prekvapenia.

Svieže jesenné predpoludnie...

Napriek predpovediam len zriedka neomylných meteorológov sa citeľné ochladenie s dažďom nekonalo.
Padlo nám to vhod.
Záhrada nezostane bez jesenných zdokonalení a vyprané prádlo ešte stále získava okrem vône aviváže aj omamný dych slnečného vánku.
Naša psia herečka nedočkavo čakala, kým si oslobodím ruky a maznavo vtláčala svoj nežný ňufák do mojej pozornosti. Na chvíľku som jej vyhovela, vnímajúc okrem jej mäkkej srsti aj zmeny, ktoré definitívne oznamujú letné adieu.
"Je už chladno", ozvalo sa mi za chrbtom.
"Áno, ale je to príjmené. Pozlátené slnkom", odvetila som s úsmevom, privrela oči a s hlbokým nádychom vstrebávala čarovnú atmosféru sviežeho jesenného predpoludnia.

Opäť raz daždivý čas...

Za oknami je sivo, vodné korálky úsporne ovlažujú čerstvo-jesennú hmlovinu,

no svieža zeleň a sýta pestrosť októbrovej záhrady udržiava ilúziu času bez kabátov.

Vlastne to ešte nie je ilúzia. Stačí kostým ušitý do babieho leta. :-)
Včera si slnko kraľovalo na celom nebi. Dnes ho z piedestálu vytlačilo lenivé šero.

Aj práce pribudlo. Začíname sa strácať v kolotoči termínov.
No mne je akosi stále do básnenia. Teším sa zo života okolo seba.

Len tak - z obyčajných ľudských drobných radostí.

Nakúkaš, obláčik, cez okná neba,
snažíš sa v iskrení kvapiek zazrieť seba.
Nuž len sa spokojne do očú dívaj
každučkej guľôčke dažďa; život snívaj...

Len tak - z obyčajnej ľudskej pohody sa mi zachcelo veršov.
Ľahučkých, mäkkých.

Len preletia, pohrajú sa a zasa idem robiť niečo užitočné...
:-)

O poézii...

Dnes nemám veľa času. Je jarmok a čoskoro sa náš dom bude ozývať veselou vravou dobre naladených hostí. 
Záhrada si ich asi neužije (alebo skôr oni jej). Aj keď 
divoká riava z neba už dobehla do cieľa a slnko
po párdňovej pauze opäť dostalo zelenú, predsa len
je ešte chladno.
Ale o inom som chcela - na to mi tých pár chvíľ postačí.
Čo je to poézia? Ťažko by učiteľ v škole na túto otázku dostal
jednoznačnú a absolútne platnú odpoveď.
Jasné. Pre každého predsa znamenajú riadky ukrývajúce
pretlak názorov, vyznaní, emócií,... čosi iné. Na podrobnosti
momentálne naozaj nemám časovú dotáciu. Len chcem povedať,
že mi je občas ľúto, keď verše, ktoré ma oslovili, zrazu neviem nájsť.
Zabudla som, kde som ich čítala, niekomu som požičala knihu,
ale neviem, komu, alebo sa jednoducho stratili. 
Najviac je mi ľúto za tými, ktoré som si prečítala ešte iba raz,
rýchle, nadýchla som sa ich krásy a iskrivej symboliky a odkladala
som ich s vedomím, že sa k nim ešte musím vrátiť.
(Obyčajne mi také verše vyvolávajú vo fantázii
symfóniu príbehov. Vymyslených - v pestrých farbách.)

Verše by sa nemali strácať. Poézia je predsa večná...   

Seter - model

Komu je na svete lepšie než mne?

Som v najlepších rokoch, žijem si uprostred mojej rodiny a mám v nej najviac privilégií (aspoň dotiaľ, kým sa nám nenarodí nejaké vnúča - už by sme ho všetci chceli). Je fakt, že musím poslúchať a obývačka i ostatné izby sú pre mňa tabu, zato mám však veľký výbeh a keď sú naši doma, tak si môžem voľne behať po celej záhrade. Neviazane, ale s eleganciou parkúrového plnokrvníka, klušem okolo celého trávnika. No keďže som trochu lenivá, po pár kolečkách si ľahnem na trávu a nechám sa obdivovať v polohe ležmo.

Keď sa našim, aj tým, čo k nám chodia na návštevu, chcem predviesť, pôvabne sa posadím a s rozkošou počúvam o tom, aká som elegantná, akú mám lesklú srsť, ako sa viem tváriť...
Mám rada ľudí, rada si lebedím na mäkučkej tráve, mám rešpekt pred krásou, ktorú v záhrade vie vyčarovať môj pán a ešte ma fascinuje šantenie v snehu.

Moja prvá zverolekárka ma nazvala seter - model. Naši mi hovoria herečka... :-)

Nezlomná

Buganvílie za normálnych okolností na útesoch nerastú.
Obyčajne skrášľujú ploty záhrad v podobe hustých, takmer divoko nádherne farebných kríkov.

Táto halúzka jemnej ružovej farby vyrástla z nejakého vetrom priviateho semienka. Uchytila sa a zatiaľ statočne odoláva chladu i vetru. Jej domovom sa stal útes na najzápadnejšom cípe európskej pevniny. Málokedy je tam bezvetrie. Uprostred skál, na kraji vysokého morského útesu a takmer v neprestajnom vetre (ten, pravda, nevidieť - iba kto pozná to miesto, vie, aký dokáže byť silný), uprostred drsnej krásy nežná ružová halúzka odvážne ponúka svoje mäkké teplo. Zachytená na samom okraji, ale pevne. Rozhodnutá rásť do krásy.

Je možné lepšie vyjadriť nezlomnú vôľu?

Gaudeamus igitur...

Naše mesto je každé ráno plné nádherných kytíc, ktoré plávajú vzduchom od centra tromi smermi vedľa sviatočných šiat všetkých farieb a dĺžok.
Je júl - čas promócií.
Naša rozvetvená rodina je vo fáze dozrievajúcej mladosti - v období maturít, promócií a svadieb. A veruže tých výhonkov je požehnane. A tak sa mi dnes až na dvoch alma mater ušlo potešenia prežiť slávnostné momenty.
Sedím, pri srdci príznačné stískanie, na lícach nezastaviteľné pramienky, vzduch nabitý slávnostným iskrením. Sedím a počúvam, sedím a pozerám, sedím a nevdojak zacítim na tvári láskavý úsmev.
Samu ma prekvapí - môj vlastný úsmev.
Dôstojnú krásu roznežní mihnúce sa poznanie - ešte stále sú to deti. Krásne, už veľké, múdre, dospelé, no v celej tej pôvabnej dôstojnosti všetky rozkošne neohrabané: pár krokov, prsty na bulle; pár krokov, prevzatie diplomu; pár krokov, úklon rektorovi; pár krokov, úklon prítomným. Sprevádzaný potleskom.
Vynorila sa mi v mysli rozprávka o kozliatkach.
Rozumiete tomu?
:-)

Jedno plus, jedno mínus...

Letisko Bratislava, odbavovací priestor...
"Nie, pane, predpisy to nedovoľujú..." opakuje raz jeden, raz druhý a potom ešte ďalší a v slušnej angličtine opakovane vymenúvajú s profesionálnym pokojom zoznam vecí, ktoré z bezpečnostných dôvodov nie je možné mať pri sebe v lietadle. Hlas muža, ktorý statočne blokuje bežiaci pás
s osobnými vecami, naberá na intenzite a tanec jeho rúk, postupne krku i hlavy čoraz viac prejavuje známky agresivity. Jeden zo zamestnancov letiska konečne prišiel na to, že strácajú čas a fľašu naplnenú tekutinou jednoducho odniesol preč. "You are stupid, stupid, stupid ...!", zúril neuspokojený pasažier. Všetci cestujúci - vrátne cudzincov - boli na strane letištného 
personálu a kvitovali pokojný prístup.
Plus pre naše farby.
Odletová zóna, WC pre pasažierov. Umiestnené rovno za odba-
vovacím úradníkom. Jedna kabínka a veru nie práve najlichotivejšie vyčistená. A splachovanie nefungovalo. Mínus pre naše farby.
Na školenie personálu zodpovedného za čistotu ešte neprišiel rad... 

Po daždi a minibúrke

Slnečnú lebedu pred chvíľou vystriedala dažďová sviežosť. Aj pár bleskov zablikalo.

Výnimočne som prišla skôr domov. A prvá. Tak som si tú ozónovú pohodu vychutnala...

Kvapky ešte doznievajú, no mňa zlákalo zvečniť dažďovo-faunovú symbiózu.
Nad trávnikom lačne nasáva vlahu rozkvitajúci citrónovník. Brečtan plaziaci sa pod smrekovcom strieborne pozdravuje otvárajúce sa červené vreteno muškátu. Slzami radosti sa rozžiarili početné oranžovoružové rozvité i práve narodené koruny kráľovnej kvetov.

.

Zelený koberec pôsobí na nohy ako vzpružujúca masáž. Snažím sa vylákať našu psiu slečnu z úkrytu. Lenivo prikúka jedným okom, pretiahne si zívnutím telo, zeregistruje, že som sa rozbehla a už aj trieli celou svojou 35-kilovou nádherou za mnou.
Užívať si bosými nohami záhradu po daždi je super.

A tá nádherná vôňa...!

Nové i známe...

Zastreté nebo, perličky ruženca rozbehnuté na okne
a ďalšie bohato rozsypané na trávniku...
To sa tu hádam stretol ružencový dav...

A potom - ktovie z akých príčin - perleť, kam len vidím, rozsypal (ten dav).
Perleť sú dažďové kvapky (ako iste viete) .-) ...
A ten dav - to len rozlet mojej fantázie...

V obrazoch skrytých, tančiacich, spletitých, búrku i slnko nájdeš...
Nebeskí sluhovia roztiahnu záves - na chvíľku.
Hľa, záblesk zlatý, dúha... a zas vodopád...

Potom je všetko voňavé, čistotou osviežené na svete...
Divadlo života divokrásne nové i známe
- kolobeh žitia točí sa bez prestávky...

Nové je práve prežité, či oznámené, čo sa udialo...
Známe sú náruče chcejúce objať, zahnať zlo.
Vždy dá sa zdvihnúť sklonené hlávky!       

Pár riadkov ranných

Vraj nás dnes ofúkne, pokropí, ovlaží,
zmení sa predčasné leto na správnu podobu...
Hej, vidím, za oknom modrá sa na bielo-sivo farbí.
Ženičky v kostole zahnali dažďa chudobu...

"Modlitba za dážď"... zaznelo v nedeľu...
a dnes už náhlivo vodou sa mráčky zväčšujú.
Bolo by sveta žiť, vediac, že vysloviac modlitbu, hoci tichú,
želania rozumné s cieľom sa iste zvítajú...

Nie každé želanie, modlita, hoc vrúcna,
pravý bod na terči zasiahne.
Pre nás však - pre Teba, pre mňa aj pre nich -
dážď, slnko aj úsmev...  zostane.

:-)

Veľkonočný pondelok a prvosienky

Slnkom prežiarená divočina krížená civilizáciou ponúkala posledné iskrivé hlavičky prvosienok. Voňali, predvádzali sa a lákali. Na strmých brehoch krivolakého potoka boli najkrajšie. Nežná košatá krása sa roztopašne a sebavedome usmievala, bezstarostne lákajúc potencionálnych zberačov. ´Isto sa nikto nebude unúvať cez vodu pod padajúci hrubý kmeň´... Prerátali sa! S dvojsekundovou predstavou voľného pádu do potoka, mokrými teniskami, s popichanou doškriabanou rukou, ale dostala som sa k nim! Tri najkrajšie som nechala ďalej strážiť vodníkov posed, ostatné našli dočasný útulok vo voňavom zlate, ktorého bol plný prútený košík.
Čaje z vlastnoručne nazbieraných byliniek roky rokúce prinášajú za zimných večerov a skorých rán do nášho domu vôňu sviežich slnečných horských lúk a čistiniek.

Ach, tá technika!!!

Ale mi dal zabrať! Normálne skúšal moju ( medzi nami - takmer nekonečnú) trpezlivosť. Po bohatom počte nevydarených pokusov a nezištných radách virtuálnych priateľov ma pred chvíľou osvietilo: skúsim ešte raz, ale na inom počítači. Nuž a výsledok vidíte (ak ste čírou náhodou po takej dlhej dobe vôbec zablúdili na môj skoro zabudnutý blog). :-)
Kto mi to dal zabrať? Je to asi zjavné - môj "dokonalý" zaostalý comp, o ktorom som si donedávna myslela, že stále spĺňa kritériá kvalitnej technickej pomôcky. Nespĺňa! Jeho výbava na beta-výmysel už nestačí. A tak som na "betu" vyzrela ja. Kým sa hlava našej rodinnej rady nestotožní s väčšinovým názorom o nevyhnutnej výmene aj môjho počítača, na občasné potešenie z písania do blogu zneužijem počítač pracovný. (Samozrejme mimo oficiálneho pracovného času). :-)
Tuším sa teším ako dieťa hračke.
A aby som nezabudla: Ostrovanka, vďaka.

Upršaný večer

Práve som dojedla výborné zemiakové placky s ešte výbornejšou horúcou kávou. Vzhľadom k veternému a daždivému výseku dňa, ktorý môžeme využiť na obed (už som tu raz písala o mojej alergii na vietor a dážď) to bolo moje jediné dnešné jedlo - teda obed, olovrant aj večera. Tam moje zásady správnej "šlang" výživy. Ale tie placky mi chutili a zatiaľ mi neprekáža ich kalorická či aká hodnota. :-) A dokonca ma naladili do príjemnej večernej letargie. Mám čas pre seba, nič vážne na práci (okrem vyvešania prádla, ktoré sa od ranného zapnutia vyvaľuje v práčke a čaká, kto ho pustí na vzduch). Mládež je rozbehnutá za športom a frajerkami, moje slnko má dnes pracovné povinnosti do neskorého večera,a tak si prezerám "rodinu" na blogu: Tu zmierlivé záverečné slovo k vraj "hádaniu sa" v romantickej záhrade, tam novotvar vymyslený celebritomoderátormi (už dlhšie používaný, ale aj tak stále trápno-smiešny), onam stále nič (vlastne tak ako u mňa),... Celkom ako pri rodinnom krbe. Sedíte, hľadíte do ohňa, džavot navôkol ustupuje do stratena, zmocňujú sa vás sladké driemoty... A z ohňa absurdne vystupuje oranžová veta - otázka (z akéhosi zapadnutého pamäťového priečinku): "Prečo nás maxim farbí na žlto a modro?"
Idem vyvešať to prádlo. Kým celkom nezaspím...

Vydýchnuť,...

...sadnúť ku compu len tak, bez automatického naštartovania vnútorných pracovných motorov je už pomaly sviatok. Čítať a sem-tam úchytkom "pripnúť" krátku (výnimočne aj dlhšiu) reakciu zvládam. No viac sa nedarí.
Nie, nie, to sa nesťažujem. Len sa dosť neobratne pokúšam nadviazať niť... :-) Ale vnímam, že nie som sama, komu nezvyšuje veľa času. Dnes večer mám pár chvíľ, tak si vás idem poriadne všetkých prečítať.