Autá, jamy a chodci...

Autá v Kaluge dostávajú zabrať.
- U nás sa hovorí, že v autoškole neučia jazdiť, ale obchádzať
jamy -, povedal mi Sergej, keď som, v riadnej hustote premávky
obchádzajúc jednu jamu, takmer vhupla do ďalšej.
- Vás tu zapíšu onedlho do pamätnej knihy -, skonštatovala Marika, keď som ako slušný šofér dávala prednosť chodcom na prechodoch.
- V médiách denne upozorňujú, že za nedanie prednosti chodcom na prechode sa výrazne zvýšili pokuty. Nemyslím si, že je to dobre. Mali by najprv šoférom slušne dohovoriť a vysvetliť im, že ohrozujú životy, - predniesol Sergej. (Skoro mi padla sánka...)
Dnes ráno som zastala pred prechodom pre chodcov a s úsmevom rukou naznačila čakajúcej starenke, že môže prejsť. Neveriacky na mňa pozerala. Keď však moje auto zanovito stálo, náhlivo vošla na cestu a prežehnávajúc sa takmer upaľovala (primerane k veku) na druhú stranu. Výraz jej tváre bol neopísateľný. Asi ma mala za neznaboha...
Aj šoféri dostávajú v Kaluge zabrať.
:-)

Čaro počutého...

Podvečer v nákupnom centre. Ľudí plno, pri pokladniach - išli tri - dlhé rady.
- Móžete pasadíť kavó to jiščó v adnú kássu? -
- I kavó? -
- Vy miňá sprášivajete? Ja vám ďéngy prinašú! -
Chvíľu sa nič nedeje. Hádam o dve minúty had v rade stojacich zašumí. Do štvrtej pokladne si sadá mladá zamestnankyňa. Pani, ktorá sa svojím ľúbozvučným hlasom postarala o aktívny prístup personálu k práci, vyrazila spoza mňa a ako odmenu za odvahu ozvať sa si vydobyla pri "novej" pokladni tretiu pozíciu.
Celé ma to doslova očarilo. Ľúbozvučnosť výmeny názorov i následná fyzická aktivita...
:-)

Televízor a krevety

Dve staré veľké monštrá si naša domáca – ako na naše nesmelé želanie sľúbila – odvezie preč. A my budeme konečne mať priestor na sledovanie situácie vo svete správ a príbehov aj prostredníctvom normálneho televízora, nielen noot-booku.
Takže:
Kúpili sme celkom fajn televízor. „Namontovať“ ho nie je problém. Problémom je čas.
Tri dni sme sa tešili z návštevy kolegu zo zahraničia. Na rozlúčku sme zorganizovali večeru. Ešte počas dohadovania „programu“ padol super návrh – spoločne namontovať aj nový televízor.
Večer V:
Z kuchyne sa šíri lákavá vôňa kreviet na cesnaku, z obývačky dolieha zvuk vŕtačky a klepot kladiva. A ešte tiché rozvážne hlasy „montérov“, teda čosi ako vnútorné monológy vedené nahlas...
Záver:
Televízor visí na stene, zatiaľ však žiadna stanica nie je naladiteľná. Domáca nám svojho času nechala číslo na odborníka (aby sme si nemysleli, že len tak mirnix-dirnix zapneme a pôjde to). Krevety, zalievané šampanským, pivom, ale aj minerálkou, boli vynikajúce a chutili po nich i originálne slovenské korbáčiky. Dokonca niektorí prejavili záujem i o kefír (čo to s nimi robilo v noci, zatiaľ neviem).
:-)

Automojka

Prší... Skoro s takou neprestajnou intenzitou, ako predtým snežilo. Studený február uvoľnil priestor mokrému marcu. Snehovo-ľadové grapy sa však stále statočne držia (vďaka nočným mrazom). Autá sú opäť o čosi zamazanejšie. To moje – konečne nové – už tiež volalo po umytí...
-Madam, to auto v dvojke je vaše?-
Príjemný hlas zamestnankyne autoumyvárky ma vyrušil zo sledovania zaujímavej relácie. „Prehodila“ som oči z televízora na monitory prenášajúce dianie v umývacích kabínach.
-Áno.-
-Pepáčte, ale nemáme tu nahlásené vaše číslo.-
-Nemáte, lebo je nové.-
-Máme si ho pridať do zoznamu?-
-Buďte taká dobrá. Doklady vám ukážem po umytí auta. Sú totiž v ňom.-
-Samozrejme. To je v poriadku.-
Ešte chvíľu som vychutnávala nerušený pokoj v príjemnej čakárni a po ohlásení: „Hotovo!“, som si šla do kabíny po čistučké auto.
„Ďakujeme pekne“, ukončil umývaciu polhodinu príjemný hlas a spoza okienka vykuknuvšia tvár pridala aj úsmev. Mládenci stojaci pri kabíne (umývali moje auto) mi tiež s úsmevom zakývali a opatrným tempom som sa opäť vydala do mokrých ulíc...
V tejto „automojke“ sa mi páčilo. Fajn, že práve s ňou máme dohodnutý kontrakt.
:-)

Výstava kvetov

Sneží, no teplota je len čosi málo pod nulou, tak sa na cestách tvorí blato a „vďaka“ nespočetným jamám plným špinavej vody autá menia farbu a chodci sú permanentne vystavení riziku nechutnej sprchy. Čo s takým popoludním?
V miestom záhradnom centre je už niekoľko dní výstava kvetov. Niet nad čím uvažovať. Ideme. Parkujeme pred rozľahlou budovou, čiastočne na zbytkoch snehu, čiastočne vo vode. Papiere formátu A4 pripnuté na plote nás rukou napísanou informáciou posielajú od hlavného vchodu za roh ulice – tam je vstup do výstavnej haly. Vstupné – 50 rubľov na osobu. Pri vchode predaj héliom plnených balónov. Jasné, že farebná „nádhera“ sa v mihu vznášala priviazaná na ruke malého syna našich priateľov. Potom už sme vnímali pestrofarebné aranžmá mierne odkvitajúcich výsledkov práce rúk kalužských záhradníkov. Zaujala nás vkusne (aj keď ničím mimoriadnym sa nevyznačujúc) naaranžovaná veľká váza. Trošku gýčovo pôsobilo kvetinové zátišie s lavičkou, kde sa návštevníci výstavy hojne fotografovali (my tiež). Kvetinové "kútiky" oživoval pre mňa nevídaný párik sliepky a kohúta drobného vzrastu, s huňatým bielym perím pripomínajúcim kožušinu. K tomu ešte dva veľké zajace, tri sovy, krásny sokol a dva pávy (tiež párik). V predajnom kútiku sme si chceli kúpiť kvety do bytu. Chceli. Výber slabý, ceny vyššie ako na Slovensku (a to už je čo povedať). Takže nič.
Celkový dojem rozpačitý...
Deň sme však zakončili príjemne – na výbornej večeri u priateľov. Jedáleň zdobil pekný cyklámen, kúpený v predajnej časti záhradného centra.
Skoro by som zabudla: do výstavnej siene prišla aj nevesta. Pravdepodobne odfotiť sa. Tak sme ju odfotili aj my (neprotestovala).

Deň mužov...

23. február je štátny sviatok. Volá sa Deň zaščitnikov.

Zvoní mi mobil.
- Chcem vám len pripomenúť, že v pondelok je deň mužov.–
- ??? –
- Deň zaščitnikov - tých, ktorí víťazne bojovali vo Veľkej vlasteneckej vojne. Na znak úcty k nim v tento deň dostávajú všetci muži drobné darčeky.
- ??? To je čosi ako obdoba MDŽ ? –
- V princípe áno. Tak nezabudnite! –
- Ďakujem, že ste mi to povedali, určite nezabudnem, - hovorím do telefónu a neskrývane sa smejem (myslím, že žartovný podtón má toto obdarovávanie aj tu, v Rusku).
O pár sekúnd zvoní mobil znova:
- Ale nepovedzte manželovi, že som vás na to upozornila ja! Nech si myslí, že to viete sama od seba! –
- Určite mu to nepoviem dopredu, ale keď mu ten darček dám, neuverí, že som na to prišla sama. –
- No dobre, tak mu to povedzte, ale určite až potom! –
- Jasné. A ešte raz ďakujem. –

Keď sa manžel vrátil z práce, povinne som sa tvárila prekvapene, keď mi ukázal čiapku – brigadírku (obdobu tej z vtedajšej uniformy ČA), ktorú mu jeho milé kolegyne ako darček ku Dňu mužov venovali.
(Preto už v piatok, lebo v pondelok je voľno.)
:-)

Vo víre tanca...

Svetlá hasnú, opona sa otvára, publikum tíchne.
Spoza závesu sa všetečne vystrčí usmiata tvár a v rovnakom momente „vypáli“ z reproduktorov Kalinka. Vau! Čo bude ďalej, keď už úvodný tanec vyvolal potlesk ako koncerné finále?
Moderátor víta divákov, dáva slovo rektorovi univerzity, ten volá na scénu choreografku a vedúcu súboru, odovzdáva jej krásnu kyticu a tanečná búrka pokračuje. Neuveriteľne prepracované a nápadité choreografie v dokonalom prevedení, úžasné kostýmy a nekonečná pozitívna energia – to všetko sa valí z javiska do publika. Temperamentné i romantické ľudové tance, scénické kreácie, baletné choreografie. Z rôznych končín Ruska i sveta. Tri hodiny (s jednou prestávkou) v podaní univerzitného tanečného súboru Krédo z Kalugy.
Nabitá koncertná sála buráca takmer bez prestania. Na javisko po každom tanci spontánne vybiehajú deti (súrodenci, priatelia tanečníkov) s kyticami kvetov. Moderátor to so šarmom - podmanivo a nevtieravo – komentuje. Po záverečnej strhujúcej paráde aj s prídavkami prichádza na rad predstavovanie všetkých členov súboru – pekne po jednom, s klaňačkami a záplavami kvetov.
Dávno som také čosi nezažila. Strhujúca symbióza javiska s publikom (v pestrom generačnom zložení) udržiava eufóriu ešte dlho po skončení koncertu. Bol to úžasný večer...








(Obrázky nie sú kvalitné. Sú robené z hľadiska - z tmy a môj fotoaparát je úplne obyčajný. Chcela som však aspoň trošinku priblížiť atmosféru.)

Hrátky s vodou a snehom...

Letisko vo Viedni - lejak. Cesta do Bratislavy - lejak prechádzajúci do snehového dažďa a potom do snehovej chumelice. A zrazu je všetko biele. Cesta do Trnavy - chumelí sa chumelí, auto sa prediera v ťažkom snehu, až dorazí k dažďovej "bráne". Za mnou bielo, predo mnou voda. Zaujímavý úkaz. V tme neskorého večera je kontrast až neskutočný.
Dnešné ráno: záhrada zelená (skoro až dáva za pravdu wabtovi, ktorý mi písal o tom, že sa už chystá sadiť papriku). Cesta do Bratislavy - slnko mi dôrazne dáva najavo, že som si mala tie slnečné okuliare vziať. Z rádia znie čosi o oblačnosti a popoludňajšom snežení. Reálne to tak nevyzerá, no v súvislosti s predvčerajškom by ma to neprekvapilo. Tenisky na nohách môjho syna sa zľakli.
Popoludnie (už v Trnave) - vychádzam od kaderníčky. Svet je zasa husto biely. Do auta - vystúpiac z autobusu z Bratislavy - náhlivo sadá môj syn. Tenisky odušu plačú. A nohy v nich sú mokré. Auto sa prediera ťažkým snehom a ja si hovorím: Možno ma o týždeň privíta v Rusku jar.

Zima v parku

Okruh známych sa mi pekne rozširuje. Veľmi dobre si rozumiem s mojou nemeckou priateľkou. Milé mladé žieňa s nekonečne podareným a večne usmiatym malým synčekom. A s čipernou starou mamou (na spresnenie – prastarou mamou chlápätka), ktorá je vzhľadom k svojmu veku obdivuhodne vitálna.
Predvčerom popoludní mi pípla SMS.
- Čo by si povedala na hodinku v parku?
Vonku snežilo, bolo bezvetrie a mráz povolil na mínus dvanásť. Do večera som nemala žiadny mimoriadny program. Súhlasila som.
Odpoveď pípla skoro okamžite:
- O.K. O 15 minút ťa vyzdvihneme. Ide s nami aj Oma.
Chlapča bolo vybuvané doružova a stará mama sa usmievala. Park nádherne nabielo žiaril.
Páčilo sa tam nielen nám, ale aj hladným holubom, ktoré vedeli, že im „prišli maškrty“. Oma svojou palicou striasla sneh zo šmykľávky a neohrozene vyšla po schodoch na plošinku, aby z nej potom spúšťala svojho pravnuka do mäkkého snehu, kde ho ratovalo na striedačku mamino a moje náručie.
Bolo by škoda nefotiť...

Na Miasnom riade...

Na večeru máme pozvaných hostí, tak som sa vybrala nakupovať. Pešo. Vonku nádherne sneží, okolie je pekné, nákupné centrum nie je ďaleko. ´Prejdem sa – spojím príjemné s užitočným´...
Košík sa zaplnil, len mäso som nedostala také, aké som si predstavovala. ´Nič to. Doma mám ešte nejaké v mrazničke, vykúzlim večeru z toho´.
S plnou taškou, odfukujúc a „meniac si ruky“ každú chvíľu, kráčala som zasneženou šmykľavou ulicou a „zdravý“ mráz mi ťahal z očú slzy, ktoré mi na lícach zamŕzali rýchlosťou svetla. Z trhoviska, ktoré hučí životom iba cez víkend, na mňa blikol veľký nápis „MIASNYJ RIAD“. „Skúsim, možno fungujú aj vo všedné dni.“ A stálo to zato!
„Dievčatko“, hlasno ma oslovila odo mňa minimálne o 10 rokov mladšia predavačka, :-) „vyber si mäso, odkrojím Ti, koľko potrebuješ“... Krásne kusy mäsa od výmyslu sveta sa na mňa usmievali zo všetkých pultov. A pri každom predavačka s dobrou náladou a nevyčerpateľnou chuťou predávať (aký to rozdiel v porovnaní s nákupnými centrami!). Vybrala som si u tej, ktorá ma tak sympaticky oslovila. :-) Krkovičku ako vyšívanú.
Budú z nej vynikajúce rezne...

Kaviareň...

Ledva som zatvorila dvere za internetovým technikom – presťahovali sme sa do nového bytu, a tak kolotoč okolo vybavovania a zavádzania bežných nevyhnutností sa roztočil odznova - keď zazvonil zvonček.
-Kto je? -
-Otvorte, prosím, vchodové dvere. -
Myslela som, že si niekto zo susedov zabudol kľúč a jednoducho zazvonil, kam trafil.
O chvíľu však zvoní zvonček pri našich dverách. Otváram. Vo dverách stojí mladý muž v uniforme polície.
- Dobrý deň. Môžem ísť ďalej porozprávať sa trochu? -
- A o čom?, pýtam sa, neskrývajúc prekvapenie.
- O kaviarni pod vami. -
- Ja ani neviem, že tu nejaká kaviareň je. Bývame tu sotva tri dni. -
Tentoraz vyzeral prekvapený on.
-Neruší vás vo večerných hodinách buchot, vŕtanie, hlasná hudba?
-Zatiaľ nie, - vravím.
Vypýtal si telefónne číslo našej domácej, poďakoval sa a odišiel.
Pol hodinu po jeho odchode sa ozvala z priestorov pod nami hlasná hudba a hrmot stoličiek. Vtedy som si uvedomila, že som hlasnú hudbu počula už včera poobede, no myslela som si, že sa nejaký tínejdžer vrátil zo školy a upokojuje si myseľ. Navyše som bola taká unavená z upratovania, že som to po chvíli prestala registrovať. A večer sme odišli na návštevu. Možno ten mladý policajt prišiel kontrolovať, či nová kaviareň funguje v súlade s predpismi, alebo sa možno niekto sťažoval a on to prišiel preveriť. V každom prípade, keby prišiel o pol hodiny neskôr, mohol sa presvedčiť na vlastné uši i oči.
A možno ho hluk zastihol v niektorom z okolitých bytov. O pár minút totiž hudba i hluk stíchli...

Svet je malý (aj keď teraz ide iba o jedno mesto)...

Viete, kde je tu katolícky kostol?
Prekvapene pozriem na učiteľku: „Áno“, a vysypem adresu.
Usmiala sa.
„A už ste tam boli?“
„Samozrejme.“
„Je to malinký kostolík, ale príjemný, čo poviete?“
„Máte pravdu.“
„A poznáte kňaza?“
„No, predstavil sa nám.“
„Ako sa volá?“
„Nemôžem si spomenúť na jeho meno“, hovorím a zvedavo čakám, čo sa z toho vykľuje.
„Volá sa Darij?“, povie ruskú podobu jeho krstného mena.
„Myslím, že áno.“
„Už som ho dávno nevidela – bol rok niekde preč a vrátil sa len pred troma týždňami. Musím mu zatelefonovať.“
Keď som nič nehovorila, dodala: „Keď prišiel, učila som ho ruštinu.“
Učiteliek ruštiny je tu ako maku a práve ona učila jediného katolíckeho misionára v meste.
Svet je naozaj malý.

Vraj najstudenší mesiac...

Oteplilo sa. Z výšky nášho okna sklamane hľadím na posledné grapy snehu. Rozorvané pneumatikami špinavých áut a krompáčmi žien v strednom veku (stále nevychádzam z údivu, keď vidím pri - podľa môjho úsudku - chlapskej robote zababúšené postavy s mäkkými ženskými pohybmi). Je vôbec január?
A ešte jedna nadväzujúca téma: špinavé autá. Veru, vidieť čisté je takmer zázrak. Tri umývačky v celom skoro 400 000 (slovom štyristotisícovom) meste, to je sila! A treba sa vopred objednať. Doba umývania - jedna celá hodina. Rýchlosť návratu k pôvodnému výzoru pred umytím - jedna cesta ulicami mesta domov (alebo kamkoľvek).
Možno ešte nasneží. Alebo sa sneh úplne stratí a ulice zostanú suché (ak náhodou nebude pršať). Možno potom umývačkám nastanú zlaté časy. :-)

Skoro ako v škole...

Sneží, cesty neodmetajú - je nedeľa...
Malý milý kostolík. (Katolíkov je v Rusku málo.) Vedľa neho maličký kláštor. (S jediným obyvateľom.) Všetko v jednom dvore. Sneh odmetený, dvere do vstupného závetria kostola otvorené. Dnu je teplučko, každý prichádzajúci si vyzlieka kabát, odkladá na okenné vešiačiky a sadá si do lavice. Do začiatku omše je plno.
Spevníky s textom i notovým zápisom v laviciach pre každého. Organistka má nádherný hlas. V ovzduší cítiť rodinnú atmosféru.
Po omši sa k dverám prvá ponáhľa drobná starenka. Vyťahuje z tašky veľkú bonboniéru, otvára ju a každého vychádzajúceho ponúka bonbónom. Počujem, že má narodeniny. Tak ako ostatní, aj ja jej želám všetko najlepšie a beriem si čokoládový bonbón. Je vynikajúci.
"Užívam" si cestu autom v neodmetených snehových dunách a je mi fajn. Dokonca sa celú cestu usmievam...

Vôňa Vianoc...

Historické centrum v jedno popoludnie druhého adventného týždňa. Počasie sa chystá polievať, po snehu ani chýru, ani slychu. Vzduch je však presviežený a súčasne preteplený vianočnými melódiami, znejúcimi z radnice. Na námestí medzi stánkami vianočného trhu postávajú ľudia, debatujú, popíjajúc medovinu vnímajú atmosféru. Nikto sa neponáhľa. Obchody sú otvorené, no nie preplnené. Predávajúci - v obchodoch i v stánkoch - sú usmiati, príjemní. Nakúpila som pár drobností. Uvedomujem si úsmev, ktorý sa mi usadil na tvári. Cítim sa fajn. Ako dobre, že nákupné centrá sú na okrajoch mesta. Tam "blázni" nákupná hystéria. Stará Trnava však dýcha skutočnými blížiacimi sa Vianocami.

Podvečer o pár dní neskôr. Mesto je opäť o čosi bližšie k Vianociam. Strašne prší... Je už skoro tma. Vianočné stromy žiaria, svetelné girlandy tiež. Námestie sa pomaly začína hýbať prichádzajúcimi - i napriek dažďu chcú vidieť živý Betlehem. Deti ho zvládajú s neopakovateľným pôvabom. Po nich sa z dočasného javiska rozlievajú melódie kolied - v podaní už ani neviem koľkej generácie nestarnúceho speváckeho zboru Cantica Nova. Dážď sa zmiernil, chvíľami celkom ustáva. Ľudia sa usmievajú, debatujú, kupujú drobnosti a popíjajú horúcu medovinu. A mne sa darí objaviť dvojicu, s ktorou som si dohodla stretnutie. Trávime niekoľko minút v príjemnom rozhovore, zaželáme si krásne sviatky a z rozžiareného námestia si do tmy odnášame kus vianočnej vône a úsmev na tvári.

Večer pred posledným adventným víkendom. Výzdoba zo všetkých kútov domu ohlasuje nezadržateľne sa blížiace Vianoce. Už naozaj voňajú celkom zblízka... Chodím z izby do izby a opäť prichytím mimovoľný úsmev na vlastnej tvári. Dom spí. Už len pár nocí a Vianoce si sadnú medzi nás. K Štedrovečernému stolu.
Kiež by boli pre všetkých krásnymi, voňavými, prežiarenými dobrom a láskou...