sobota, decembra 30, 2006

Novoročná...?

Okolo vinše, vyznania,
priania i ťažké obrazy.
Nemám chuť na svet ihrania,
vonku šeď so snehom mrazí...

Chystám sa trošku oddýchnuť -
vzácne je voľno spoločné;
aby sa dalo dosiahnuť,
pracovať treba predročne.

To sa Ti veľmi nepáči,
aj povieš mi to neskryte.
Sme jedno - úsmev postačí,
mráčky sú razom rozryté.

Netreba vinše, vyznania....
Zapáliť oheň, ruky hriať!
Nasávať silu z poznania,
že ty si ten, kto môže dať...

Všetkým, s ktorými sa na blogu stretávam, prajem toľko vnútornej sily, koľko jej len potrebujú na rozdávanie radosti a pohody vôkol seba.

štvrtok, decembra 28, 2006

Ako babkin pocukrovaný koláč...

Je po Vianociach, ale do Silvestra ešte zostáva pár dní. Lyžiarske strediská sú stále skúpe na sneh, no naša záhrada sa dnes predstavila v bielom. Len tak trošičku, jemne... Ako štedro pocukrovaný koláč mojej zlatej babenky.
Do priezračného rána vlhko naprášila svoju neistotu hmla, ale cukor z neba - drobulinký, hanblivý - sypú naša babenka na záhradu ďalej. Aj z večnosti mi dávajú najavo, že som bola ich najmilšia vnučka...

pondelok, decembra 18, 2006

Len kratúčko...

Vianoce predodvermi, zima si však stále dáva na čas. Chíľami nás mýli drobným bielomokrým popraškom a studeným vetrom, no aj keď nasilu chceš veriť, nedostaneš priestor zvyknúť si, že za oknom by mala volať Meluzína.
Nedávno som písala, že som s miernym podnebím celkom spokojná. Som. Len tie Vianoce by som radšej biele. Alebo aspoň belavé... A potom nech "unavená stará dáma" pokojne ďalej drieme.

streda, decembra 06, 2006

Ani o jeseni, ani o poézii...o ľuďoch ...

Príroda sama osebe je poéziou - len začneš o nej a už sa kĺžeš na obrazoch...
A ľudia? Aj tí sa objavujú v obrazoch: priehľadných, nadýchaných, skrútených do klbka, rázne vzpriamených,...
Tí, s ktorými som trávila väčšinu včerajšieho a dnešného dňa, priam zažíhali poéziu. Na srdci, v duši... Práca je pre nich inšpirujúcou láskou. Kolegovia motivujúcim ranným rosením.
Ak bytostne cítiš sálajúci oheň, usmieva sa okolo teba tvorivý pokoj...

utorok, decembra 05, 2006

Aj únava býva znesiteľná...

Cítim únavu. Nie neprekonateľnú, ale predsa len únavu. Prichytila som sa pri myšlienke, že by bolo celkom fajn na chvíľu pribrzdiť. A tak absolútne vedome a - priznávam - s troškou premáhania namiesto pracovných hárkov na USB kľúči otváram blog. Prečítať, možno reagovať na niektoré články a hádam aj relaxovať pri písaní.
Vonku je už tma. Jeseň driemajúc rozdáva mrholenie a vydychuje hmlu. Vraj je to blahodárne na pleť. Tak som jej nastavila líca s prižmúrenými očami a chvíľu dýchala s ňou. Naozaj len chvíľu. Naša fenka zacítila blížiacu sa večeru a maznavo nástojčivým kňučaním sa ma snažila vytrhnúť z hriešne bezstarostnej pózy. Niet nad oddané domáhanie sa svojich práv.
Nasýtená psia dáma už drieme vo svojom zateplenom kráľovstve a ja - píšuc o nej - s jesennou hmlou zabúdam na únavu a absolútne vedome - teraz už aj bez premáhania - viem, že pracovné povinnosti počkajú do zajtra.
Chválabohu, workholik zo mňa ešte nie je. :-)