streda, apríla 22, 2009

Autá, koncert a emócie...

Zvoní mobil:
- Nestihnem to. Ale ty choď. Krásny zážitok ti želám... -
- Ach, tie termíny! Kedy sa naučíš naozaj vypnúť? Tak bežím. Potom Ti porozprávam, ako bolo. -
Do začiatku koncertu je pol hodina. Koncertná sála nie je ďaleko. Autom 10 minút. Ak...
Opravujú starý most. Tuším celá Kaluga býva na našej strane! Obvyklé "zácpy" sa zniekoľkonásobili. Nepomáha ani hľadanie „úniku“ bočnými uličkami. Takých múdrych je celá kopa (napriek katastrofálnemu počtu jám). K tomu zlé odbočenie na poslednom semafore – ďalšie minúty navyše... Pred koncertnou sálou ani jedno auto. ´Bože, je ten koncert tu?´ Veľký transparent nad vchodom odpovedá kladne (domáci vedeli, že autom je to „ohubu“).
- Odložte si kabát v šatni a bežte. Ešte len teraz začali. –
Bez dychu otváram ťažké dvere a v polotme si sadám na kraj „môjho“ radu. (Šťastie, že to miesto bolo voľné.) Po pár sekundách zabúdam na cestu plnú áut i na stres z neskorého príchodu. Prestávam vnímať všetko okrem javiska. Úhľadne usadené teleso, v krásnych koncertných kostýmoch. Balalajky všetkých veľkostí (dokonale nahradili všetky sláčikové nátroje), flauty, harmoniky, široké spektrum bicích. Kalužská filharmónia. Prevažne mladí umelci, takmer všetci bývalí absolventi tunajšej hudobnej školy. Dirigent – národný umelec, skladateľ Nikolaj Ivanovič – učiteľ v hudobnej škole. Poznám ho z nedávneho koncertu Kvarteta Kalinka, ktorého je umeleckým vedúcim. Duša filharmónie. A myslím, že i hudobného života v Kaluge.
Ruské národné piesne v podaní pozvaných speváckych hviezd z Moskvy sprevádzané čarovnou hudobnou kulisou filharmónie, inštrumentálne skladby predvedené s vysokou virtuozitou a neuveriteľnou emocionálnou silou a k tomu dirigent s gestami dokonalého umelca „zrastený“ s orchestrom.
Cez prestávku si sadám na svoje miesto k priateľom. Tešia sa, že som to stihla a je im ľúto, že moje slnko kvôli práci opäť raz prišlo o nádherný koncert.
Druhá časť priviedla všetkých takmer do stavu eufórie. Koncert pre balalajku s mladučkou vynikajúcou sólistkou vyvolal búrlivé ovácie. Vždy je to tak – hudba sú emócie. Ja však mám pocit, že tu sú akési ešte silnejšie. A moja závislosť na kalužskom umení sa permanentne zvyšuje...

pondelok, apríla 06, 2009

"Psia farma"


Doma všetko upratané, vonku nádherné počasie, popoludnie je v znamení oddychu.
- Príď už konečne! -, volá švgriná.
Tak som prišla. Pri bráne začujem akosi priveľa psieho štekotu.
- Daj pozor, aby nevybehli! -, ozýva sa varovne z okna.
- Čo to idem na psiu farmu? -, vravím so smiechom a opatrne otváram.
Traja psí mládenci ma so štekotom vítajú a skáču ostošesť. Synovcov Rocky, ktorý sa sem rád chodí vyšantiť, domáci Bary a najdúch Max. Jeden menší ako druhý...
- To niekomu varujete? -
- Čoby, vyzerá to, že bude náš. -
- ??? -
- Predvčerom ho priniesli. Vraj behal vyplašene po ulici (veľmi frekventovanej) a nikto sa k nemu nehlásil. Tak ho priniesli sem, vyvesili telefónne číslo na obchod a zavolali ho aj do útulku. Pre prípad, že by psíka niekto hľadal. Vyzerá to však, že zatiaľ nikomu nechýba. -
- Asi zasa jeden z vianočných darčekov... -
Bol však čistučký, s pekným obojkom a je dobre vychovaný. Zjavne ešte šteniatko. Hravé a prítulné. A bez zábran obsadil dobrákovi Barymu búdku. Ešteže moja švagriná zaúradovala a rázne ho preložila do poduškami vystlaného košíka.
Prítulné psíča sa stalo miláčikom všetkých. Ak sa jeho majitelia neohlásia, zostane v novom domove.

štvrtok, apríla 02, 2009

Muzikál...

Plné divadlo (veľmi sa vo vnútri podobá tomu nášmu v Trnave, len je podstatne väčšie). Na scéne v priemere mladý divadelný súbor. Dve hodiny bez prestávky hudba, spev, tanec. Približujúci jednotlivé hudobné obdobia 20. storočia na pozadí histórie mesta.
Obecenstvo dostáva zabrať. Výkon umelcov ho sugestívne vťahuje do deja. Ihravý smiech sa mieša so salvami potlesku, aby ich zrazu vystriedalo mrazivé ticho - to vtedy, keď z roztancovanej scény rozhlas mobilizácie "vysal" chlapcov. Odovzdane kvílivá melódia dievčenskej piesne tlačí hrču do hrdla. Salvy simulujúce ohňostroj radosti dávajú priestor uschnúť prípadnej zablúdenej slze. Študentský večierok, tanec s učiteľkou, obdobie "boja kultúr"... (keď komisie vyberali uvedomelé kapely - so všetkými ňuansami - a tie druhé si hrali svoje aj bez požehnania; to sme dôverne poznali aj my...)... Pretancovali "sme sa" až na záver 20. storočia. To už za neutíchajúceho potlesku, ktorý skončil až po opakovanej choreograficky plynule do deja zakonponovanej klaňačke.
Moji mladí priatelia zjavne nedočkavo striehli na moju záverečnú reakciu (na predstavenie ma pozvali totiž oni - vek 21 - 26). Nebolo treba zdvorilo chváliť. Moje spontánne nadšenie bolo zjavné. Potom sa od nich dozvedám, že každý z nich toto predstavenie už videl viackrát. 2, 3, 4, 4, 6. Ja si ho asi tiež pôjdem po čase pozrieť ešte aspoň raz...