piatok, júla 21, 2006

Vraj kedy...

Vraj kedy sa rozbásnim?
A či ja viem?
Verše rastú do krásy
či spím, či bdiem.

Len vôle uložiť ich
nevystáva.
Hneď ako narodia sa,
zje ich tráva.

Bosými nohami v nej
dusím páľ.
Možno rýmy rozmarné
dá dažďa kráľ.

štvrtok, júla 20, 2006

Korálky horúceho popoludnia

"Už sme praktikovali aj ingliš...", hovorí s úsmevom čiperné stredoškoláča blížiac sa s bratom k rodičom čakajúcim v tieni stromu.
Idúc v horúcom popoludní z práce premýšľam a obzerám sa, kde to tú "ingliš" v ospalom meste "praktikovali". Blížiac sa k prehriatemu parkovisku registrujem štíhlu nakrátko ostrihanú pani v modrosivých trojštvrťových nohaviciach a bledomodrom tričku, kráčajúcu asi 10 metrov predomnou. A na druhej strane parkoviska trojicu na prvý kuk bezradných ľudí pri parkovacom automate. Pán v bielom klobúčiku (patriaci k trojici) natiahol k blížiacej sa štíhlej panej v sivomodrom ruku s dvadsaťkorunou. Niečo jej hovoril (nepočula som, 10 m je dosť veľká vzdialenosť), ale z gesta sa dalo uhádnuť, čo chce. Pani v sivomodrom skoro vyľakane pridala do kroku a krútila hlavou (ktovie, či v panike aspoň uhádla, o čo išlo?).
"Potrebujete rozmeniť na parkovné?", spytujem sa, blížiac sa k nim. "Yes, yes, please..." "O.K. I have..." Podala som mu 10korunu a dve 5koruny, on mne dal svojich 20 papierových (toľko u nás stojí hodina parkovného) a hlavou mi blyslo:´Ako to, že mi po slovensky rozumel?´ A vtom začujem: "Džienkuji" (to je fonetický prepis - poľský pravopis neovládam). "Prosím. Dovidenia."
Už je vám iste nad slnko jasnejšie, kde a s kým tá sympatická súrodenecká dvojica "praktikovala ingliš".
:-)

pondelok, júla 17, 2006

Podvečerné postrehy a jedna nezanedbateľná metamorfóza...

Cestou z práce sa obyčajne ženy (aby som bola spravodlivá - aj mnohí muži) zastavia v obchode - doplniť zásoby do špajze. Ja nie som výnimka.
Ten dnešný popracovný výlet smeroval do predajne Lidl. Páči sa mi, že na upravených parkoviskách majú tieto obchody aj vyhradené miesta pre autá telesne postihnutých. A páči sa mi, že ľudia to takmer na 100% rešpektujú. Takmer. Dnes totiž pán v staršom aute kvalitnej značky s kľudom Angličana odparkoval presne tam. Je fakt, že najbližší rad pred vstupom do predajne bol plný (s výnimkou tých označených stanovíšť), ale o pár metrov ďalej sa dalo parkovať absolútne bez problémov.
(Mohla som ho upozorniť - ľahko sa mi teraz píše. V tichu pracovne. Mohla. Práve som však s nemotorným nákupným vozíkom vstupovala do otvárajúcich sa dverí. Dobrá výhovorka hotový groš.)
Keď som vyšla z obchodu, na parkovisku v najbližšej zóne už bolo viac voľných miest, takže prípadný návštevník s telesným postihom by mal kde zastaviť (to však nič nemení na skutkovej podstate veci).
Idúc s prázdnym vozíkom k odkladaciemu priestoru som začula slová staršieho pána: "Zavrite si už huby! Leziete mi na nervy!" Boli určené jeho dvom vnúčatám (odhadujem vek do 10 rokov, možno i menej). Deti som rozprávať nepočula, tak neviem. Ani ich stará mama nič nevravela. Len ukladala nákup do tašiek.
Cúvajúc z parkoviska prechádzala som okolo mladej manželskej dvojice. Ona jednou rukou držala bicykel, druhou sa úporne, ale neúspešne snažila položiť na sedánku drevenú debničku s ovocím. Manžel stál pri nej - prizerajúc sa a komentujúc jej nešikovnosť (na dokreslenie situácie - s prázdnymi rukami a malým ruksakom na chrbte).
Kým som sa otočila na kruhovom objazde a vyšla na hlavnú cestu, dvojica s bicyklom a ovocím už kráčala po chodníku domov. Tvárou mi prebehol úsmev a telom vlna príjemného pocitu. Spôsobila to nezanedbateľná metamorfóza: bicykel tlačil manžel. Jeho mladá pani kráčala vedľa neho a niečo mu oduševnene rozprávala.

pondelok, júla 10, 2006

Nech sa naučia...

Kvapľová jaskyňa, skupina návštevníkov a sympatická príjemná a dobre pripravená sprievodkyňa.
Popri zvučnom hlase sprievodkyne ticho ševelí šepot jedného z turistov.
"Buďte ticho!" , zaznie úsečne z úst dámy v staršom strednom veku.
"Veď im prekladá!", bráni šeptajúceho iný návštevník.
"Aha, prepáčte."
"To je v poriadku. Ďakujem vám", ospravedlňujúco povedal tlmočiaci.
Tu by som mohla skončiť a všetko by bolo naozaj v poriadku. Aj sprievodkyňa zjavne dávala najavo, že jej simultánne prekladanie nevadí a dokonca spomalila tempo výkladu, aby bolo dosť času na objasnenie zaujímavostí.
"Načo im to prekladá, čo nerozumejú po slovensky?! Nech sa naučia!"
Túto "perlovú" vetu vypustil manžel onej panej v staršom strednom veku. Počula to však - našťastie - len jeho pani, ich dve vnúčatá v postpubertálnom veku a ja. Ostatní už boli pár metrov vpredu.
Po prehliadke jaskyne sme si dolu pri parkovisku dopriali nanukové osvieženie. Lížuc so slastným pocitom farebnú zmrznutú dobrotu som zazrela (wabt by povedal kurpulentnú) štvoricu z jaskyne. Kráčali mlčky, tváre zamračené. Babka vpredu (nikoho neutišovala), dedko za ňou (nikomu už neodporúčal naučiť sa po slovensky), vnuk a vnučka v postpubertálnom veku na záver (veľa srandy si asi neužijú).