piatok, decembra 17, 2010

Posledná správa z Kalugy...

Koniec novembra otvoril zimné dvere dokorán. Ráno sa topilo v nekonečnom snehu. Prvý pohľad cez okno zasiahol človeka ako blesk. Iskrivá biela nádhera priam vyrážala dych.
Tatam je farebná jeseň...
Biele duny a treskúce 28-stupňové mrazy po troch dňoch nečakane „odkoplo" odmäkových NULA, aby sa o ďalšie tri dni vrátila skutočná zima. Na dlhšiu dobu však v ustálenej, mínus dvanásť stupňovej podobe.
Auto dostávalo zabrať. Najskôr permanentne špinavé od dlhotrvajúcich dažďov (v skutočnosti je dážď v tom nevinne, blatové cesty sú vizitkou nespevnených obrubníkov a jám). Potom – neprezieravo absolvujúce automojku – síce ligotavé, ale s primrznutými dverami.
Zimný chaos so zvýšeným počtom havárií akoby koordinoval s miernym chaosom príprav na záver našej „kalužskej misie“. Odovzdávanie informácií pracovného charakteru, triedenie, balenie, dlhá šnúra rozlúčkových večerí a na záver – sťahovacia firma.
Kaluga sa začína usádzať do sveta našich spomienok. Staré zaujímavé historické mesto derúce sa za pokrokom. Tak nám ostane v pamäti.


Tlačenica... Všetci chcú byť prví...



...klasický výsledok zanovitej dravosti...








... o dva kilometre podobný obraz...








...len o 10 metrov ďalej opäť...








Zato benzín je lacný...

pondelok, októbra 25, 2010

Farebné variácie...

Jeseň sa už s nikým nebaví. Vládne a hotovo. Právom. Je už takmer koniec októbra. Cez víkend nás za pomoci slnka vytiahla von – do lesa pri jazere a ukázala nám svoje šperky. Jasne, neskryte. Takú zasnenú jemne žiarivú paletu som asi ešte nevidela.
Neviem nájsť slová. Tá priezračná krása ma priam unášala. Chytala som ju do objektívu zo všetkých strán...





piatok, októbra 22, 2010

Ukrytá krása...

„Bola si sa už niekedy pozrieť na tamten chrám?“ , pýta sa ma Žeňa nasadajúc do auta. „Nie“, vravím a so záujmom si obzerám vežu vykúkajúcu spomedzi stromov dedinky Grabcevo neďaleko – vlastne cez polia rovno oproti – fabriky. „Človeku sa priam chce tam ísť. Mám rada staré chrámy.“, pokračuje Žeňa. „Tak tam poďme!“, navrhujem.
Oplatilo sa.

Našli sme „iný svet“. Drevené malebné domčeky a majestátna dominanta – chrámový komplex. Časť v rozvalinách, časť dokonale zrekonštruovaná.
Myslela som, že ide o úplne novú stavbu. Informácia jednej zo sympatických tetušiek upratujúcich chrám pred nedeľnou slávnosťou, ma však usmernila. Rovnako aj nápis pri vchode. Oznamoval, že ide o budovu z 18. storočia.


Rýchle sa stmievalo. Stihla som ešte odfotografovať celý komplex a info o tom, ako vyzeral pred rekonštrukciou. Zvonica, kaplnka a jedna chrámová budova sú už v poriadku. Druhý chrám – rozvalina – je obohnaný lešením. Možno sa aj jemu podarí vrátiť pôvodnú krásu.

Oplatilo sa po práci potúlať po okolí.


Viac ako 200 rokov.
Zvonica.
Ruina čakajúca na znovuzrodenie.

Vnútro zrekonštruovaného chrámu.

štvrtok, októbra 21, 2010

Zdravstvuj, Steinway!

Koncertná sála sa zapĺňa, na scéne tróni veľké, krásne ligotavé krídlo. V pozadí nad ním premietacie plátno.
Šarmantná moderátorka v mladšom strednom veku s úsmevom a až skoro s pátosom víta všetkých, ktorí prišli privítať nového „člena“ Kalužskej filharmónie – klavír značky Steinway, jednej z najrenomovanejších na svete.
Na scéne zástupkyňa firmy Steinway, minister kultúry Kalužskej oblasti, klavírni virtuózi – mladulinkí, mladí i starší, klavírne kvarteto, balet skupiny Credo a dievčatá z Kalužskej tanečnej školy a v hľadisku diváci všetkých vekových kategórií vytvorili pre nového „kráľa“ koncertov v Kaluge radostné a dôstojné „Zdravstvuj“.
Tí, ktorí si ešte pamätáte azbuku, to môžete vyčítať i z fotografie.

Život vdýchol ako prvý novučičkému „Steinwayu“ sám pán minister. Je predsa muzikant a skladateľ, tak sa nedal zahanbiť. A zožal za to poctivý potlesk obecenstva.

Z krídla pre absolútnych profesionálov mala česť potešiť sa aj drobnučká Varvara, žiačka 1. ročníka moskovského konzervatória. Hrala vynikajúco.

Pán profesor vyludzoval rezké melódie, sprevádzajúce roztancované dievčatká pri ich „gymnastike“.

Už teraz sa teším na koncert filharmónie, na ktorom bude krásavec Steinwey hrať sólo. Milujem Čajkovského Klavírny koncert b-moll. Možno budem mať šťastie a kým sme ešte v Kaluge, podarí sa mi ho v podaní Steinwaya zažiť.

streda, augusta 11, 2010

P r š í . . . !!!

Je skoré ráno. Teploty stále možno nazvať horúčavami, nočný spánok stále nemožno nazvať hlbokým a čo i len tenučká prikrývka by sa rovnala pobytu v saune, no
vzduch sa vyčistil a padá tichý dážď...
Pri rannej káve ma zo stoličky zdvihol "neznámy" zvuk. ´Žeby nejaká kolóna veľkých áut? Tak skoro? Alebo...?´Neveriacky vstávam od stola a odhŕňam záclonu. Chvíľu skúmam mokrú cestu aj chodník pod oknom. V tme nevidím, či len polievali, alebo hádam ...
"P r š í !!!" Nevykríkla som radosťou (ako som si to dlho predstavovala). Len som to slovo polohlasom, pomaly a ešte stále s očami neveriaceho Tomáša vydýchla.
Dážď bubnoval možno 10 minút. Potom hladné mraky presvietila bojazlivá ranná zora a chodníky takmer uschli. O chvíľu sa odkiaľsi priplazil nový oblak a spustil sa tichý dáždik. A padá...
Vonku je ešte takmer ticho, no cez dokorán otvorené okno vidím zametača. S pôžitkom čistí chodník, z ktorého sa pri ťahoch metlou nepráši...

nedeľa, augusta 08, 2010

Smog...

Horí a horí, dym sa šíri absolútne nezastaviteľne. V Moskve je to – už hádam aj doslova – na nevydržanie. A dym dusí aj široké Podmoskovie. Kaluga je v dyme po krátkych pauzách už definitívne. Smog sa plazí ulicami, lezie do bytov, nepomáhajú žiadne technické klímy ani filtre – ich kvalita takú možnosť ani nedáva. Kto môže, ide z mesta preč.
My sa tiež chystáme na dovolenku, len mám obavy, že naše letenky datované na koniec budúceho týždňa, nám budú nanič. V pokračujúcom smogovom ataku totiž letiskám v Moskve nezostane nič iné, len zastaviť odlety i prílety.
Dnes popoludní mám naplánovanú prehliadku mesta – s návštevou, ktorá je u priateľov. Myslím však, že to zrušíme. V smogu aj tak nič pekne nevyzerá a okrem toho ide už aj o zdravie. Príjemnejšie bude u nás v byte na káve. Hoci – dym cítiť všade. Čistič vzduchu (honosný názov, nezodpovedajúci realite v náročných klimatických podmienkach) ide naplno, do vane aj do drezu v kuchyni sme napustili vodu, aby sa odparovala a trošku zmierňovala suchú horúčavu. To všetko je však už málo. A keď sa klimatická situácia nezmení (čo zatiaľ ani náhodou „nehrozí“), neviem, neviem...

nedeľa, augusta 01, 2010

Horúce variácie...

Začína ďalší mesiac. Úmorné horúčavy pokračujú a v Podmoskví sa rozširujú požiare. Horí v Tverskej i v Riazanskej oblasti. Ľudia prichádzajú o strechu nad hlavou, o úrodu a žiaľ, už aj o životy. Na začiatku týždňa v správach ukazovali zadymenú Moskvu, ktorá v opare z požiarov pomaly stráca kyslík. Dnes už sme v dymovej clone aj my. Obloha sa začala zaťahovať plazivou sivotou už v piatok večer – to však ešte nikto veľmi neveril, že je to naozaj dym z požiarov pár sto kilometrov od Kalugy. V sobotu bolo dym už aj cítiť, no akosi to nik nebral vážne. Dnes to bolo jasné. Dymový opar sa celý deň drží nad mestom i nad jeho širokým okolím – vlastne siaha až po Moskvu, odkiaľ sa sem rozšíril. Nepočuť nič o nejakých mimoriadnych opatreniach. Možno všetci čakajú, že sa všetko samo od seba upraví. Najlepšie by asi pomohol riadny dážď.
Napriek všetkému sme si popoludní urobili výlet k rieke. Bolo fajn, len ten dym trošku kazil atmosféru a voda v rieke – vplyvom permanentných horúčav – sa začala miešať s horúcimi zelenými chumáčmi rias. O týždeň sa v nej asi nebude dať s pôžitkom ovlažovať. Vysoké teploty sú totiž stále na programe.

Sivý opar nie je signalizáciou blížiaceho sa dažďa ani chybou fotoaparátu. Je to dym z požiarov...

piatok, mája 21, 2010

Otázniky...

Všetky parkovacie miesta beznádejne plné. Na parkovisku pred štadiónom zvyklo byť vždy pár voľných. A zvyklo tam stávať aj policajné auto. Pre poriadok. Teraz tam však nestojí. A autá parkujú akosi čudne – nemálo z nich, ak by chceli odísť, nemajú šancu. Iné ich blokujú. Biele pruhy označujúce parkovacie miesta takmer nevidno. Žeby to spôsobil ten dlhotrvajúci dážď?
Predsa len sa mi darí nájsť „bezpečné“ miesto. Po pol hodine už však celkom bezproblémové nie je. Naprieč výjazdovou uličkou vyzývavo stojí „nevzdelaný“ štvorkolesový tátoš. „Legálnej“ cesty von niet. Vedľa na ceste stoja tiež autá. Pekne jedno za druhým. Takže ani pomedzi ne – hoci aj cez obrubník – to nepôjde. Jastrím ďalej a v duchu premýšľam, čo ešte by som mohla v meste vybaviť, kým sa cesta z parkoviska uvoľní. Nebolo treba. Moje šoférske oko zameralo čiastočne vyhovujúcu medzeru medzi dvoma za sebou stojacimi autami na ceste pozdĺž parkoviska. Ak pôjdem opatrne, nebude problém vyjsť. Podarilo sa.

Semafory veselo svietia, autá z diaľky prekvapene spomaľujú, keď zaregistrujú okrem zeleného svetla aj zelenú vestu uprostred križovatky. Dopravní policajti trénujú regulovanie.
Vyzerá to na absolútnych začiatočníkov. Okamžite mi to evokovalo asociáciu profesionálne zdatného orchestra s neskúseným dirigentom. Keby autá – resp. šoféri za volantom v nich – dali na energické gestá regulovčíka, hromadnej havárii by sa nevyhli. Našťastie – aj keď s otáznikmi v očiach (v tých mojich bol aj úžas), odhadnúc situáciu, vytvárali si opatrne priestor (skoro ako zips pri vjazde z vedľajšej na hlavnú pri zácpe) na bezpečné „zmiznutie“ z križovatky.

Prechádzam pešou zónou centra (takmer ľudoprázdnou) – hľadajúc obchod, v ktorom si kupovávam topánky a čelenky do vlasov. V ušiach mi znejú slová predavačky z obchodu s látkami: „Mnohí sa sťahujú. Nájom je vysoký, ľudí málo. Nakupujú v obchodných centrách mimo mesta. Nemáte sa tu ani kde poriadne najesť... Len more áut všade parkuje. “ Cez víkend je to vraj ešte horšie. Historické centrum býva ako vymreté.

Vraciam sa domov, za volantom trpezlivo posúvam auto preplnenými cestami, pýtam sa sama seba kam a odkiaľ všetci idú a premýšľam, čo sa to s tým mojím rodným mestom deje?

sobota, januára 23, 2010

Zima ako v Rusku...

...tak sme kedysi hovorili, keď sa navalilo snehu a mráz štípal do červena.
Minulý rok som akosi necítila veľký rozdiel medzi tou našou a ruskou. Tohtoročná (a vlastne už aj vlaňajšia predvianočná) však odela Kalugu do ozajstnej ligotavej beloby. A ten vŕzgajúci sneh... Paráda! Od -12°do -28°. Toľko som si zatiaľ "vyskúšala". Maša, ktorú som nedávno viezla z práce domov, však pokojne konštatovala: "Je to normálka. U nás býva permanentne -40." Stupňov, samozrejme. Maša je z Kamčatky a v Kaluge študuje. Nuž, -16 sa mi ešte celkom pozdáva, -28 sa dá prežiť (ak nie ste dlho vonku), no tých -40 by som nerada vyskúšala na vlastnej koži.
Mesto odeté do bieleho je však naozaj pekné...

To dlhé biele je zamrznutá rieka.