utorok, októbra 31, 2006

Definitíva

Sobota naštartovala definitívne vyčerpanie letnojesennej energie. Nedeľa zápas lístia s vetrom premenila na tanec a v pondelok sa mrazivo-svieži vzduch usadil v každej priehlbinke. Kvety zo záhrady sme premiestnili do izieb a do pivnice. Ešteže stromy a trávnik môžu zimovať vonku. Inak by pohľad cez okná bol tuším aj smutný.
Ráno mi sypalo farebné lístie rovno do náruče. Zaklonila som hlavu a zrazu sa mi chelo s vetrom a jeho spoločníkmi tancovať, krútiť sa a na chvíľu cítiť jesennú rozprávku. Obzrela som sa okolo seba - po ulici nešiel nikto. Či sa za oknami dívali zvedavé oči, ma netrápilo. S roztiahnutými rukami, prižmúrenými očami a úsmevom do vetra som prevalčíkovala pomedzi šuchotavú listovú krúťňavu kúsok ulice. Potom sa rozprávka rozplynula, zanechajúc mi zrumenené líca a elektrizujúcu vôňu skutočnej jesene.

streda, októbra 25, 2006

Tak nám už trošku polialo...

Sedíme zahĺbení do prezentácií, diskutujeme a letmo vnímame mračiacu sa oblohu. Vzduch je príjemne vlažný - cítiť to aj vovnútri. O jednej nás žalúdky vyženú doplniť zásoby. Vzduch je stále príjemne vlažný, no nebo sa rozhodlo ľudí aj trošku popolievať. Pridávame do kroku (dolu tou úzkou, strmou cestou to nie je ideál predobednej prechádzky). Dáždnik nemal šancu - niežeby tak lialo, no pri hľadní miesta pre chodidlá (aby netrpeli každým vyčnievajúcim kameňom) koordinácia dostávala zabrať.
Obed prebiehal bez dažďa. Vychádzajúc z reštaurácie zhlboka vdychujeme jesenný ozón. Pohľad hore pritiahol pozornosť nebeského záhradníka a opäť nám - tentoraz tou istou cestou, ale strmo hore - začal zalievať hlavy. Bolo by to možno aj príjemné (ohromne sa dýchalo), no vlasy stratili akúkoľvek fazónu. A to fakt nemám rada.
(Kaderníčku mám naplánovanú až na sobotu. Dovtedy to budú galeje.)
:-)

štvrtok, októbra 19, 2006

Listy sa krútia

v rannej tme pred autom a pohľad spoza volantu dáva tušiť, že v aute je teplo už len vďaka zapnutému kúreniu. Na chvíľu vás premáha slastný pocit útulnosti čalúneného sedadla. Do cieľa je ešte skoro 40 kilometrov a vietor momentálne na vás nemá. Ešte keby sa tak dalo zatvoriť oči a dosnívať budíkom prerušenú romancu!
Tisíci raz si v duchu sľubujem, že dnes pôjdem spať skôr. V tej istej chvíli však viem, že zostane (tak ako vždy) len pri sľube. A ránu bez slnka zase raz budem 10 minút ťažko odpúšťať, že mi berie posteľ.

utorok, októbra 10, 2006

Opäť raz ráno...

Už nie je leto, no jeseň sa veľmi neunúva. A tak sa stalo, že dnešné ráno muselo riešiť za mňa dilemu: krátky či dlhý rukáv?, sukňu ešte z tenšej skupiny alebo už môže byť aj v jesennom štýle?, navrch ľahký svetrík alebo futrované sako?... Aspoň s topánkami som mala jasno!
Chladné ráno sa začalo opäť raz prezliekať do zlata a ja som vystihla tú pravú chvíľu: na ulici sa iba sem-tam mihli nejakí ľudia, tak som si dovolila vnemovú masáž - ničím nerušené opájanie sa plnosťou už zobudenej, no ešte leňošiacej ulice.
Staré hradby sa spletali s divou zeleňou, z blízkeho kostola práve vychádzalo pár ženičiek. Takmer prázdne parkovisko otváralo pozlátený pohľad medzi domy, lemujúce ulicu do centra. Ja som išla to druhou - čo sa časom zbavila starých domčekov a prikmotrila k histórii "novú dobu". Žiadna romantika, no zeleň zostala. A prvý raz vnímam jej relax (teda cestou do práce): brečtan sa šplhá v bizarných širokých tmavozelených šľahúňoch na vrcholec poschodového domu, brezy sa nemajú k žltosti - slnko sa pohráva s ich zelenými korunami akoby bol august. Za strechou obchodíkov vysiela zeleno farebné pozdravy strom neznámeho mena a tráva s kríkmi útulne tlmia moje kroky. Vzduch je svieži, ešte v ňom však necítiť jesennú ostrosť.
Lačne sa zhlboka nadýchnem, ponad hlavu mi zasvištia krídla a v odraze vchodových dverí vidím vznášajúci sa holubí kŕdel.
Masážny relax je na konci programu. Ešte pár schodov a s úsmevom začínam s pracovnými povinnosťami.

pondelok, októbra 09, 2006

Veršov sa zachcelo...

...poetickej duši.
Veršov, čo odhalia,
čo nikto netuší...

Rýmom čo pohladia,
potešia slovíčkom.
Pofúknu boliestku,
nadľahčia máličko.

Veršov, čo utíšia
sváry tu navôkol.
Vyhrabú vílu zla,
zmenia ju na popol...

sobota, októbra 07, 2006

Babie leto tretí raz...

Učarovalo mi. Tohtoročné babie leto. Také si pamätám z čias dávno minulých - keď som začala chodiť do školy. Vtedy bolo v móde nosiť rovnaké šaty - teda mamy s dcérami. Aj my sme išli s módou. Ja a moja mama. A moderné boli pestré silony. Aj naše šaty boli z pestrého silonu. Jemne fialového s drobnými kvietkami. Dodnes si ich pamätám. Moje rozkošné volánové, mamine elegantne decentné.
V školskej družine sme sa my - prváčence - fotografovali na konci septembra - keď sme privykli na to, že popoludní už nespávame, ale vďaka horúcemu septembrovému slniečku môžeme šantiť po úlohách na veľkom dvore. Bol naozaj veľký a plný slnka. A rástli tam aj obrovské stromy, takže sa bolo kde utiahnuť, keď veľmi pálilo.
Ulica, kde sme mali školskú družinu, patrila k najstarším v meste. Domy boli rozľahlé, s veľkými dvormi, no vrámci "sociálnej spravodlivosti" o ne väčšina ich majiteľov prišla a nie všetky dostali vhodných nájomníkov. Ten, ktorý dostala naša škola pre potreby školskej družiny, mal na konci veľkého dvora prístavbu - asi pre hostí. Vonku štýlové široké schody navrchu s dvomi stĺpmi, medzi nimi biele dvere ako z amerického filmu. Za nimi široká predsieň s dvoma obrovskými izbami po oboch jej stranách (z nich sa stali dve triedy, z predsiene informačný priestor) a s malou kuchyňou (tá sa vrámci nových úloh stala celkom šikovnou šatňou). Cez veľký dvor sme na desiatu (keď sme mali vyučovanie popoludní), na obed i na olovrant chodili do veľkej prízemnej vily pôvodných majiteľov, z ktorej sa po stavebných úpravách stala veľká jedáleň a tuším ešte väčšia kuchyňa (možno to nebolo až také obrovské, ale v mojich 6-ročných očiach to tak vyzeralo a dodnes je tak uložené v priečinkoch pamäti). Bolo nám tam dobre. Vnímali sme totiž len veľmi príjemné vychovávateľky, ktoré sa s nami hrávali, pomáhali nám s úlohami, chystali darčeky pre mamy k sviatku,... a stále usmiate tety kuchárky, čo varili tak dobre ako moja babka.
Zaujímavé, že si z tých piatich tam prežitých družinárskych rokov pamätám len tie slnečné mesiace.
Tie staré domy na jednej z najstarších ulíc nášho mesta stoja dodnes. Už nie sú však staré - teda sú, ale prešli ďalšou rekonštrukciou (vďaka pôvodným majiteľom, alebo novým, čo ich odkúpili). Z víl sa stali reštaurácie (dokonca aj jeden štýlový hotel), kancelárie a niektoré slúžia aj na bývanie. Stromy sú ešte väčšie. Vo dvoroch aj na ulici.
Ulica sa zmenila - skrásnela. Vlastne dostala opäť podobu spred mnohých rokov. Len slnko (teraz už októbrové), ktoré ju vďaka nevídane intenzívnemu babiemu letu zohrieva, je rovnaké permanentne. Ako v čase pôvodných obyvateľov, ako v čase mojich nežne fialkových silonových šiat i ako dnes - keď si starovznešenú ulicu vyberám za miesto podvečerných prechádzok a s pôžitkom a nostalgiou v zelenom šumení košatých starých velikánov vdychujem babie leto.