štvrtok, augusta 27, 2009

V detskom sadiku

Dnes je taký veselý deň. Jeseň sa vrátila (aj keď možno len nakrátko) naspäť do odpočivárne a vykuklo slnko. Spríjemnilo tak prvý deň v škôlke malému Jarwinovi. Keďže zatiaľ on ani jeho mamina nevedia ani ceknúť po rusky, uvádzacie dve hodinky sme absolvovali spolu. Teším sa. Bol to príjemný zážitok.
Škôlka plná zelene – naozaj sadik -, milé tety učiteľky, priateľské deti (všetky sa chceli s Jarwinom hrať a ochotne mu prenechávali svoje hračky).
Myslím, že tam ešte rada niekedy zavítam a možno bude príležitosť napísať viac...


pondelok, augusta 17, 2009

Nestrežené sekundy veľkého dňa...

Námestie víťazstva je v Kaluge takpovediac kultové. Okrem iného každú sobotu v každom jeho zákutí môžete vidieť nevestu (teda aj ženícha, no tí, ak nepózujú so svojou nastávajúcou, tak sa veľmi ani neodlišujú od iných svadobných hostí mužského rodu). Od predpoludnia až do neskorého popoludnia. A na veľkom kruhovom objazde okolo námestia si dávajú husté rande autá vyzdobené od výmyslu sveta (s vkusom).
Pokochajte sa...


Limuzíny prichádzali...


Ktovie, čo ten uprený pohľad skrýva...


Takto idú vždy pekne vo dvojici, s kyticou, ktorú položia k pomníku pri večnom ohni. Nie svadobnou. Je to vždy jedna z tých, ktoré dostali od gratulantov...


Zákutia pod stromami ovládajú fotografi...


Krásne šaty občas „neposlúchajú“...


Neskoro som „cvakla“. Bol to mladomanželský bozk.

Po bozku však nasledovalo čosi nečakané: zapálili si...


Títo dvaja sa mi páčili najviac. Nevesta bola očarujúca.


Limuzíny čakali ... (šoféri akoby boli mimo scenára...)


Limuzíny odchádzali...

pondelok, augusta 10, 2009

Obdobie ticha a nový rozmach...

Po tom, čo v rieke Oka ubudlo vody a rozvoj železničnej dopravy – aj „vďaka“ kalužským kupcom - obišiel tepnu obchodu cez iné prepravné cesty, z Kalugy sa v druhej polovici 19. storočia stalo tiché provinčné mestečko. Silný priemyselný dych opäť chytilo až o viac ako sto rokov neskôr - v závere 20. a na začiatku 21. storočia - najmä zásluhou zahraničného kapitálu. Napriek kríze, ktorá neobišla ani Rusko, mestu sa zatiaľ darí a rozvíja sa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým.


Neodmysliteľnou významnou súčasťou histórie Kalugy je 30 ročné pôsobenie zakladateľa ruskej kozmonautiky Konstantina Eduardoviča Ciolkovského v tomto meste. Jeho skromný domček na brehu rieky Oka je dnes súčasťou Múzea kozmonautiky K.E. Ciolkovského,



ktoré stojí o niekoľko sto metrov ďalej (v súčasnosti jeho fasáda prechádza rekonštrukciou)


- pri vodnej nádrži na bývalej riečke Jačenka. Na jej druhej strane sa rozprestiera prírodná rezervácia tvorená rozsiahlym borovicovým porastom prechádzajúcim pozvoľna do zmiešaného lesa.




Medzi domom Ciolkovského a Múzeom kozmonautiky sa husto zelená lesopark. Pomenovali ho tiež podľa Ciolkovského. Chodil doň veľmi rád na prechádzky a vďační Kalužania mu v jeho strede postavili mohylu, pod ktorou je pochovaný.


K 100. výročiu narodenia mu postavili aj pomník v centre na Námestí mieru.


Budova divadla vyzerá na prvý pohľad ako historická stavba. Je však postavená až v r. 1958 už ako 11. v poradí po predchádzajúcich, ktoré všetky podľahli požiarom.


Víťazstvo v 2. svetovej vojne pripomína pamätník na Námestí víťazstva, obklopený starostlivo udržiavaným parkom, ktorý – tak ako všetky ostatné kalužské parky – je pri čo len trošku príjemnom počasí plný života. Pod mohylou je pochovaný neznámy vojak a pri večnom ohni počas školského roka držia žiaci kalužských stredných škôl čestnú stráž. Sledovať jej výmenu je zážitok...




Kaluga si poctivo pripomína hádam každú známu osobnosť, ktorá do nej čo i len raz zavítala. Takže tu možno - ako ináč, opäť v zeleno farebných upravených parkoch a parčíkoch a námestiach - nájsť pamätníky Puškina, Gogoľa, Majakovského, Gagarina a mnohých iných...


Leninova ulica je jedna z najpreťaženejších tepien. Biely obelisk označuje miesto, kde sa kedysi končilo mesto...

piatok, augusta 07, 2009

Za čo vďačí Kaluga Petrovi Veľkému, rieke Oke a Kataríne II. ...

Reformy Petra I. – Veľkého (vládol v r. 1686 – 1725) viedli okrem iného k nebývalému rozvoju obchodu. Kaluga, vďaka rieke Oke, na ktorej leží, sa rýchle stala centrom obchodu a zbohatla. V r. 1775 mesto navštívila imperátorka Katarína II. a vraj sa doň zaľúbila. O dva roky povýšila Kalugu na námestnícke mesto, založila Kalužskú guberniu a Kaluga sa stala jej hlavným mestom. Bohatý kultúrny život, rozvoj vzdelania, duchovného života a v neposlednom rade architektúry boli logickým dôsledkom.
Bohatí kupci si mohli dovoliť stavby z kameňa, vďaka čomu väčšina z nich existuje dodnes. Dá sa povedať, že ich domy sa stali obrazom ich bohatstva a – obrazne povedané – jeden bol krajší ako druhý. Rovnako tak chrámy, ktorých kopuly dodnes Kalužania vnímajú ako symbol mesta.

Rieka Oka ako jediná z riek v strednom Rusku tečie z juhu na sever, čo umožnilo rýchle a lacno prepravovať tovar z bohatého juhu na sever. V 18. storočí bolo v nej oveľa viac vody a bola široká 300 metrov. Dnes je jej koryto plytšie a užšie.

Najstaršia dodnes stojaca stavba v Kaluge, chrám z r. 1687 so zvláštnym názvom „Pokrov na rvu“ (Ochrana na vale). Stojí v tesnej blízkosti niekdajšieho obranného valu mesta.

Dom Korobových - najstarší zachovaný obytný dom v Kaluge z r. 1697, dnes múzeum.

Chrám sv. Juraja za vrchom z r. 1700. Dal ho postaviť starosta Korobov, aby mal blízko na bohoslužby. Je zaujímavý dvojposchodovou konštrukciou – v hornom chráme sa slúžili bohoslužby v lete a v dolnom v zime. Ako jediný zo všetkých kalužských kostolov od svojho vzniku až dodnes nepretržite slúžil náboženskému účelu.

Starý Kamenný most, ktorý postavili v r. 1780 vydržal takmer bez poškodenia i prejazd ťažkých mechanizmov počas 2. svetovej vojny. Teraz – prvý raz od svojho vzniku – prechádza rozsiahlou rekonštrukciou.


Časť veľkého historického komplexu, postaveného v poslednej štvrtine 18. storočia na mieste bývalej mestskej pevnosti (všetky jeho budovy sú poprepájané do jedného celku v tvare ruského písmena P – začiatočné písmeno mena Piotr; pracovníci múzea hovoria, že je to ruský unikát). Na fotografiách je sídlo kalužského metropolitu, seminár budúcich pravoslávnych kňazov a jeden z dvoch spojovacích oblúkov.



Chrám sv. Trojice – hlavný chrám pravoslávnej cirkvi v Kaluge. Je súčasťou veľkého komplexu a stojí vo veľkom parku, na námestí vytvorenom tromi ramenami už spomínaného písmena P (samozrejme v tvare, aký má v azbuke).
Chtiac ukázať aj jeho krásne vnútro, využila som čas, keď sa konala svadba a bolo dovolené fotografovať.


Tzv. "Gostinnyj dvor" - trhový dvor, 14 samostatných budov postavených do komplexu v tvare štvoruholníka, dokončili po takmer 40 rokoch v r. 1823. Dodnes slúži svojmu pôvodnému účelu - v množstve malých obchodíkov si možno kúpiť najrozličnejší tovar.

Jediná baroková stavba v Kaluge – chrám sv. Kozmu a Damiána z r. 1794.


Dom rodiny Zolotarevých postavený v závere 18. storočia. Počas návštev Kalugy v ňom bývali členovia cárskej rodiny.

štvrtok, augusta 06, 2009

Drevo a oheň nejdú dohromady...

... a tak z architektúry prastarej Kalugy nezostalo zhola nič...

Kaluga, staré historické mesto, píše oficiálne svoju históriu od roku 1371. Neoficiálne je však určite staršie. Ak totiž bolo niečo ukradnuté, muselo to pred ukradnutím existovať. No a prvá zmienka o meste Kaluga pochádza zo sťažnosti litovského kniežaťa Oľgerda konstantinopolskému patriarchovi, v ktorej píše, že mu kijevsko-ruský metropolita Aleksij a knieža Dmitrij Ivanovič Donský ukradli niekoľko miest. Medzi mestami menuje aj Kalugu.

Prvé storočia v živote mesta neboli jednoduché a už vôbec nie pokojné. Cez jeho územie sa prehnali rôzne kmene a národy. Bolo súčasťou Litvy, snažili sa ho dobyť Poliaci, neúnavne ho napádali Tatári... Od 15. storočia je pevnou súčasťou cárskeho Ruska (pôvodne moskovskej cárskej ríše). Dlho bolo hraničným mestom – preto tie časté útoky, ktoré sa opakovali viackrát v roku. Ich dôsledkom boli okrem iného mnohé požiare a epidémie. To prvé ničilo najmä stavby a majetky, to druhé zabíjalo ľudí. Trvalo to niekoľko storočí. Nespočetne veľakrát takmer zdecimované mesto znova a znova doslova vstávalo z popola ako vták Fénix a znova a znova nachádzalo silu rozvíjať sa... Až do pokojnejších čias, ktoré nastali (nakrátko) v závere 17. storočia, keď Rusko – dobytím nových území – posunulo svoju hranicu ďalej na juh.

Historickú, výlučne drevenú architektúru zničili požiare. Zo starých listín sa dochoval obrázok rozsiahlej mestskej pevnosti, ktorá stála pri vstupe do mesta za obranným valom. Jeho kópiu som našla v knihe Valerija Produvnova Eto moja Kaluga.
Pevnosť ako posledný svedok starej architektúry v roku 1699 zhorela a keďže na jej existenciu už nebol dôvod, nikdy viac ju neobnovili. Na jej mieste dnes stojí rozsiahly park a historický komplex budov z konca 18. storočia.

streda, augusta 05, 2009

Vodná lavína

Parkujem. Okná auta nepriedušne zavaľuje voda. Valí sa a valí... Okolité domy vyzerajú, akoby sa roztápali. Úžasný námet pre maliara. Vystúpiť? Ani náhodou! Aj keby som sa odvážne rozhodla obetovať pohodlie suchého oblečenia a účes držiaci ešte od piatku (od kaderníčky na Slovensku), zákon prírody nepovolí. Z neba sa rútiaca vodná lavína pevne tlačí na dvere.
10 či 15 minút som teda prečkala v „tichu“ auta, relaxačne vnímajúc hukot vody, ktorá na mňa „nedočiahla“... Z nákupnej tašky mi rozvoniaval teplý piroh. Kým lejak skončil, celkom vychladol.
Dnes je nebo opäť modré a horúce letné počasie pokračuje. Aj tu v Kaluge.