streda, mája 31, 2006

Nenavyberáš si. A je to O.K.

"Chceli sme ísť večer behať, ale musíme asi počkať do polnoci. Vzduch stojí, je horúco a skoro sa plazíme." Toto mi včera večer povedala cez skype priateľka z druhého konca Európy. No povedzte, nie je to na porazenie?
My sa tu pomaly trasieme zimou a zápasíme s vlasy demolujúcim vetrom, a pár tisíc kilometrov južnejšie v zaseknutej horúčave snívajú o chladnejšej zóne.
Prečo sa vzdušné víry neriadia ušľachtilým výmyslom ľudského umu - deľbou práce?
Potom by bolo tam aj tu priam ideálne.
Ale možno by také delenie spôsobilo aj nudu a nedostatok prekvapivých originálností.

nedeľa, mája 28, 2006

Len tak

Sedím, čítam, píšem. Len tak. Nemám žiadny konkrétny príbeh, nijakú podnetnú myšlienku, ani príval umeleckej tvorivosti. Ale chce sa mi písať - len tak. Možno z toho čosi nakoniec vznikne.
Prebehla som známe blogy. Niekde je ticho, inde sa pravidelne čosi deje a objavili sa už aj pozdravy od dovolenkárov.
Dopísala som pracovné materiály, odposlala som si ich na zajtrajšie spracovanie na pracovný comp. Je za mnou príjemný, bohatý deň. Síce zrána upršaný, no s návštevou našich priateľov nakuklo do záhrady aj slnko. Tak sme si užili nielen obyvačkového, ale i čerstvého, trávou, kvetmi a ukrytým dažďom voňajúceho vzduchu.
O pár minút začne nový deň. Teším sa na jeho dary i na ľudí, ktorých stretnem.

štvrtok, mája 25, 2006

Nečakané dokáže aj príjemne šokovať

Občas človek zistí, že sa ho chytá perfekcionizmus (s typickými negatívnymi príznakmi). To, o čom si myslel, že bolo lapsusom (v rovine sklamania z nie práve oslňujúceho výkonu), bolo nakoniec vraj veľmi dobrou, vhodnou a prirodzenou reakciou.
Takže balvan z hrude je preč, nahradila ho skoro až eufória. Neuveriteľné.
Človek sa učí celý život.

streda, mája 24, 2006

Nečakané hlodá najhlbšie

Stretla som sa so zaujímavými ľuďmi. Orientačný bod, ktorý ich dnes zviedol dohromady, vnímali každý po svojom. Minimálne z dvoch uhlov pohľadu. Cieľ bol rovnaký, motivácia rozdielna - majú to na svedomí tie dva uhly pohľadu.
Nie je podstatné, o čo išlo. V tejto chvíli mi skôr víri mysľou, čo všetko môže náhoda vyniesť na svetlo: - dobrá vôľa a presvedčenie o profesionálnej zdatnosti vyrobili lapsus. Nie taký veľký, aby ovplyvnil situáciu, no ani taký bezvýznamný, aby sa len tak hodil za hlavu.
Predpokladám, že na jednej strane priniesol rozčarovanie (aspoň mierne, no možno aj väčšie), na strane druhej rozpaky a pocit viny.
Asi chvíľku potrvá, než sa hladina ustáli. Aj keď rozkolísanie sa pravdepodobne objaví len v hlbinách. Neviditeľné, ale bude tam.

utorok, mája 16, 2006

Štetec času

- Tie čerešne sú nádherné. Priam na zjedenie. Alebo na náušničky.
- Nevadí, že sú vlaňajšie?
- Na obrázku to nevadí.
Tak akosi sa odvíjal môj virtuálny rozhovor v diskusii o šťavnatom obrázku čerstvých čerešní. Červených, ligotavých, vyvolávajúcich skoro skutočnú predstavu chrumkavého sladkého zahryznutia.
Voňavá ilúzia však vznikla na báze už neexistujúcej reality. Čohosi, čo sa pominulo.

- Bože, kto je to? Tá je krásna!
- Je krásna stále, ale inak. Toto je obrázok spred mnohých rokov.
Toto bol rozhovor reálne zvukový - ako bezprostredná reakcia na fotografiu nevesty.
Už nie je nevestou, už nemá dvadsaťtri, no krása nepominula. Získala nové dimenzie.
Obohatené o pečať rozdávajúceho sa šťastia. Prameniaceho z lásky, radosti a istoty.

- Ten dom mohol byť kedysi veľmi pekný, no teraz vyzerá skoro ako ruina.
- Pôvodný majiteľ sa dávno odsťahoval (do neba). Dediči sa nevedeli dohodnúť.
A tak tu stojí a chátra.
Útržok rozhovoru, ktorý som zachytila náhodou na ulici.

Tri na pohľad nesúvisiace výrokové celky. Tri konštatovania o tom, čo kedysi bolo a už nie je.
Tri konštatovania o kráse, ktorá zanikla s existenciou jej nositeľa, o kráse, ktorá v inej podobe existuje ďalej a o kráse, ktorá by reálne mohla okúzľovať i dnes, len mala smolu, že o nej rozhodovali ľudia, ktorým je viac po vôli postupný zánik než rozumná dohoda.
Pokračovať v texte hlbokým rozborom myšlienok, ktoré zostali nevyslovené, by neprinieslo o nič viac, ako tiché zamyslenie sa a rozmýšľanie nad tým, čo všetko dokáže ľudská myseľ priplaviť zo svojich spodných vôd pri pozornom čítaní.

štvrtok, mája 11, 2006

Príjemná všednosť

Dnes sme mali poradu. Od neskorého rána do skorého popoludnia. S pizzou, minerálkou, sladkými perníkmi a kávou medzi tým.
Korektná atmosféra, ďalší príjemní ľudia v mojom zornom poli, nové zaujímavé úlohy.
A potom s mojou sympatickou kolegyňou zavŕšenie pracovnej doby rozhovorom o nevypočitateľnej variabilitie predmetu nášho profesionálneho záujmu.
Páči sa mi moja práca.

streda, mája 10, 2006

Nebeský sused

Veľká zlatá guľa. A nazerá cez okno rovno na môj comp. Čo si to dovoľuje?
Nie, ja sa nehnevám. Naopak. Je krásny ten plnoštíhly Mesiac. A takto - v bezstarostnej zvedavosti som ho tuším ešte nikdy nezaregistrovala. Bol tu skôr, než sa zotmelo. Okolo neho bolo všetko jasno modré. Potom sa azúr ukryl do tmavého atramentu a zlatá guľa iba viac rozsvietila. Požičala zlatého trbletu aj tmavomodrému poľu. Je to vážne pekné. A cez záclonovú dekoráciu aj trošku bizarné.
Tuším sme sa dnes stavili. Teda ja a Mesiac. Kto dlhšie vydrží v takmer nezmenenej pozícii. Páči sa mi naše momentálne susedské konverzovanie: On sa rozžiarene mlčky díva, ja pobavene aj obdivne "zírám" a moje myšlienky spriadajú rozhovor.
Kto by si pomyslel, že dnes večer budem debatovať s Mesiacom?
Tú stávku vyhrá on. Nemôžem predsa zneužívať prirodzené zákonitosti a čakať, kým za mňa vyhrá zemská rotácia. A aj keď sa mi z jeho zlatého odlesku nechce (normálne ma fascinuje), v pivnici práve skončila svoju užitočnú činnosť pračka. Tak idem vyvesiť jej voňavý obsah do záhrady. Nech mu môj sused z oblohy požičia trochu svojho zlata.
A zajtra, keď budem blúzky a košele kradnúť slnku, nájdem si v záhyboch mesačný odkaz.
Dúfam, že nebude pršať!

Hviezdna blogosféra

Dávno som nebola tak neskoro na blogu. Dávno ma tu tak dlho nič nezdržalo. Akosi som dnes prestala vnímať čas.
Prečítať, čo sa objavilo (ak sa objavilo) u mňa, pozrieť k mojim stabilne skalným a sem-tam nazrieť, čo je nové. Rutina, začínajúca dostávať sivý nádych.
Cez vychodenú clonu sa však mihlo čosi neznáme. A potom (keď som nakukla a objavila) ďalšia nová kométa. A za ňou ešte,... až mi mysľou blyslo spojenie "nové súhvezdie". V tichu jasnej noci ho vnímam intenzívne a s neuvedomovaným obdivom (keby som mala pri compe zrkadlo, výraz mojej tváre by to určite potvrdil).
Idem spať s hlavou plnou nových originálov. Vážne si myslím, že sú hviezdne. A teším sa na ďalšie - zajtra, pozajtra, potom,...

utorok, mája 09, 2006

Spomienka

Tá nekonečnosť mora
vo vlnách všetky priania nesie.
Pri mori môžeš snívať,
do piesku kresliť svoje siete.

More si spieva, duní,
aj šumí lastúrovú pieseň.
Azúr a smaragd nesú
tu lásku, tam radosť, tam tieseň.

Široká krása bez dna
ponúka slzy, úsmev, báseň.
Chýbaš mi, moje more.
Nezmizne z mysle k tebe bázeň.

štvrtok, mája 04, 2006

O vílach

V studnici zvanej virtuálno si môžeš načrieť do tisícich džbánov. A v každom je nebezpečne veľa všeličoho. Až sa Ti hlava môže zamotať. A mohol by si aj skončiť ako všetci tí mládenci z polnočných tancov s vílami - zmorený, zničený (v lepšom prípade), alebo aj blízko k úplnému koncu (v prípade horšom).
Ach, tie víly! Priesvitné mihotavé stvorenia, ktoré sa vznášavo objavujú raz tu, raz tam a skoro nikdy nie tam, kde ich čakáš. A majú čarovnú moc (veď sú z vymysleného sveta) oplývať všetkým, čo si si vysnil. Najmä tie sníčkové sú mazané všetkými farbami. (Niežeby iným vynaliezavosť chýbala!)
Vraj krehké a nežné a vzdušné a s magickou mocou ... nepolapiteľné. Rozprávkári vedia, prečo si ich do svojich pradien zamotali na pomoc.

utorok, mája 02, 2006

Podvečer

Taký obyčajný. Keď všetko pomaly tíchne (len naša fenka vo výbehu v záhrade štekotom dáva najavo, že nestačí iba dať jej večeru a zdekovať sa dnu).
Mám rada presne tieto minúty: chlapci si kdesi v telocvični tréningovo prehadzujú iskry z ťažkých mečov (šermiarskych skupín sa namnožilo ako kuriatok) pripravujúc sa na víkendovú dobýjačku v Čechách. Moje slnko ešte vníma deň v pracovnom procese a ja - po rutinných činnostiach, ktoré denne čakajú po príchode domov skoro každú zamestnanú ženu - sedím v pracovni, vnímam tmavnutie okien a čítam a píšem. Len tak - pre radosť. Pre relax. Predtým, než opäť nazriem do šanónu so zákonmi, smernicami a predpismi, predtým, než moje hladné lásky usadnú v kuchyni k večeri, predtým, než s príjemnou myšlienkou, že deň bol opäť fajn, s pocitom slastnej únavy z kombinácie rozhovoru a vzájomnej blízkosti, pohladí nám oči spánok.
Mám rada súmrak. Je to čas každodenného očakávania krásneho večera.

Asi to tak malo byť

Moja teta často vravieva: "Asi to tak malo byť". Teda obyčajne vtedy, keď sa jej niečo nepodarí, alebo nevyjde tak, ako by si priala. A keďže je večný optimista, nevytočí ju len tak ľahko niečo. No a oná veta býva, povedzme, mávnutím ruky nad niečím, z čoho je zbytočné robiť si ťažkú hlavu.
Ja som si tú vetu povedala práve pred chvíľou. Márne sa totiž už tak dva týždniky snažím osviežiť svoje texty prípadným obrázkom (resp. fotografiou). Nejde a nejde. Aj mi to napíše, že "prevíja", aj vypíše, že bolo úspešne všetko dokončené, no výsledok je nula (teda text bez obrázka). Asi to tak naozaj malo byť.