sobota, apríla 29, 2006

Nechaj sa dúhou ukradnúť

Nedá mi neriecť nič,
no bežné slová nejdú poskladať,
myšlienok aby niť
ušila, čo chce povedať.

Skladáš si lásky, smiech
i smútok zo dňa masky zbavený.
Ja lepím verše, hriech
ponechať rozlet znavený.

Spínanie rúk a ston
nepustia bolesť plynúť ďaleko.
Strom, dúha, ba i zvon
ukradnú jej ťa. Vysoko.


(Venujem ostrovanke)

Báseň žije svoj vlastný život

- to nie je moja myšlienka. Len sa mi veľmi páči a prečítala som si ju v jednej z replík v diskusii u ostrovanky.
Skúmať hlbiny je čosi ako moje relaxné a poznávacie hobby (juj, to je ale slovné spojenie!). Čo dokážem nájsť (resp. moja fantázia) v hĺbke tej múdrej metafory, ktorou som si dovolila označiť tento článok?
Jednoduché konštatovanie: "Je to pravda.", asi vystihuje prirodzenú realitu.
Prečítala som jednu z mnohých krásnych básní (u ostrovanky). Akosi nešlo reagovať bežnými slovami (niekedy nestačia ani najobratnejšie kombinácie). Myseľ však začala rodiť verše - namôjdušu, tuším ešte nikdy sa mi neukladali do takej zložitej rytmickej formy. To asi preto, že boli odozvou čítania zložitého zápasu duše so snom a realitou, s túžbou a jej unikajúcim naplnením. (Myslím, že teraz som trochu poplietla každého, čo číta tieto riadky. Odporúčam prečítať pri nepochopení viackrát.:-) Píšem totiž, ako mi myšlienky prúdia a nestíham ich chvíľami kontrolovať. Keby som ich však opravila, už by to nebolo ono.)
Ostrovanka mi napísala, že tie verše by mali byť aj v mojom blogu. Vznikli však ako reakcia na jej báseň. Inak by som ich vôbec nenapísala, odpovedala som. A ostrovanka mi vtedy v replike poslala tú peknú metaforu: BÁSEŇ ŽIJE SVOJ VLASTNÝ ŽIVOT.
Má pravdu. Ak sa objaví samostatne, bez akéhokoľvek iného kontextu, každý, kto ju číta, v nej môže objaviť šíravu nezastaviteľných rôznorodých myšlienok (ako chce a ako mu to jeho aktuálne citové rozpoloženie dovoľuje).
Ostrovanka, vďaka za tú metaforu. Báseň pridávam na Tvoju radu do svojho blogu. A venujem ju Tebe (ak dovolíš).

"Mať tak tvoje starosti!", povedal by niekto

Nakoniec žiadna búrka do nášho mesta nezablúdila. Aj ten dážď si dával načas.
Ale teraz prší. Vytrvalo, z oceľovej oblohy a na zlosť všetkým, čo by radšej teraz z vrchnej strany susedili so slnkom. Alebo aspoň s oceľovou oblohou mimo akcie.
Ja tiež patrím v toto predpoludnie k nim. Dážď mám rada, pravda. Rada pozorujem tancujúce kvapky za oknom (a ako nádherne vyzerajú zvečnené objektívom!- korálky rozsypané z perlového ruženca). No teraz potrebujem ísť do obchodu. A vlhký vzduch spolu s kvapkami, čo zablúdia aj pod dáždnik, spôsobujú mojim vlasom stratu imidžu.
A my máme na večer pozvaných hostí.
To sú starosti, však?
:-)

streda, apríla 26, 2006

Bez názvu

Po horúcom dni sa schyľovalo k búrke. Nebo z jednej strany výhražne stmavomodrelo a tlačilo tú desivú krásu ďalej a ďalej.
Milujem búrku (od detstva), ale zmoknúť chuť nemám. Tak som si na cestu ku krajčírke pribalila aj dáždnik. Nebolo treba. Kým som zaparkovala pred jej domom, pokropilo cestu. Nič viac. Kým som si vyskúšala budúci kostým, dva razy sa ukážkovo zablyslo. A zasa nič viac. Po návrate domov som upokojila našu fenku a nasmerovala som ju do jej veľkého bezpečného príbytku v záhrade - cítila vo vzduchu zmenu a bojazlivo kňučala. Medzitým sa zotmelo. Veľavravnú čierňavu vidno aj na zotmenom nebi. No zatiaľ sa nič nedeje. Možno noc otvorí všetky nebeské kohútiky a vypustí ohnivé tamtamy. Ale ráno by som sa rada zobudila do slnečného iskrenia.
Milujem opojnú sviežosť po búrke.

sobota, apríla 22, 2006

Všetky farby sa mi páčia

Rána sú plné sviežosti. A dávajú mysli za náruč farieb (nie tých maliarových).
V skoré, ešte celkom nevybielené dnešné ráno som s hudobnou kulisou z reproduktorov v aute vnímala takmer prázdne ulice. Aj parkovisko bolo ešte blahosklonne radodajné. Aj moja kaderníčka čakala zatiaľ iba na mňa. Každé sobotňajšie ráno všetko patrí mne (tých, čo už tiež ukrajujú z jeho štedrosti, nebýva o takom čase veľa). Páči sa mi to.
O pár chvíľ (to už mám umyté vlasy a pribúdajú na nich nátačky) dvere vítajú novú tvár. Úsmev, pozdrav, "Ako sa máte? Dávno sme sa nevideli..." Už spod priehľadného krytu sušiaceho stroja registrujem prichádzajúcu vysmiatu uvravenú štvoricu - dve mamy, dve dcéry. Za nimi takmer v rovnakom bode časovej osi milá a elegantná pani, s ktorou sa stretávam vždy len tu - v kaderníctve. Jej pohľad už takmer automaticky zamieri na miesto, kde sedím: "Tak sa dnes opäť stretávame", vraví s úsmevom, keď zdolá tých pár metrov priestoru od dverí ku mne a skloní sa pod kryt sušiča(inak by som ju totiž pre zvuk stroja nepočula). Stihnem ešte vypiť výborné čokoládové capucino (to nám všetkým priniesla z automatu kaderníčkina dlhoročná pomocníčka - ku všetkým stále príjemná, s konštantným milým úsmevom). Účes mám hotový, platím, vzájomné poďakovanie, pozdravy s úsmevmi a dvere sa mi otvárajú
do celkom iného rána: už zlato svetlého, s ľudskou riavou prúdiacou zo všetkých strán a s veľkým násobkom susedov všetkých farieb a veľkostí na dočasnom (už menej radodajnom) príbytku môjho auta. Len čo som zaradila spiatočku, zachytím v spätnom zrkadle šťastný úsmev spoza volanta za mnou a ďakovné kývnutie (znamenajúce čosi ako "super, že sa uvoľňuje miesto). Vraciam úsmev i kývnutie a plachtím - s hudobnou kulisou z reproduktorov - teraz už skoro plnými ulicami domov.
Za veľkým oknom obývačky sa smaragdovo usmieva už zregenerovaný trávnik a ožívajúce stromy. Prvý rok kvitnúca magnólia vrhá na ne (i na mňa) jeden zo svojich posledných do biela ladených pohľadov (čoskoro ju na nepoznanie premenia už rašiace listy). Zhlboka dýcham a s rozkošou nasávam atmosféru dňa, ktorý je v plnej sile.

piatok, apríla 21, 2006

Aj slová sú dôležité.

Ráno kráčam ešte takmer tichou ulicou. Len vtáky v korunách stromov sú už na plný úväzok v činnosti. Predomnou kráča dvojica - mladučká mama a asi štvorročné chlapča. "Asi do škôlky", prejde mi mysľou. Vykračujú pomerne rezko, no nie je to únavné tempo. Mládenček drží v pravej ruke modrú krabičku so sladkým mliekom, ľavou sa drží mamy. Idú bez slova. V jednej chvíli mama pustí malú rúčku, aby si odhrnula vlasy z čela. Potom hneď nežne prejde dlaňou po chrbte synka a opäť skryje jeho dlaň vo svojej. Tichá symbióza. Zabočia do škôlky a ja o pár desiatok metrov do dverí veľkej administratívnej budovy.
Cestou k výťahu sa pýtam sama seba. "Prečo sa nerozprávali?"
A každej mame by som najradšej potichu pošepla:,Nedaj si ujsť ani minútu z tých, čo môžeš stráviť v dôvernom rozhovore so svojimi ratolesťami. Tie ranné - cestou do škôlky, keď nad hlavami v zeleni švitoria veľkí aj malí operenci - by mohli byť kúzelné.,

štvrtok, apríla 20, 2006

Dar mať za čo ďakovať

Príjemný podvečer. Tichý, plný radostného pokoja. Ako z kníh Tajovského či Timravy.
Vonku v záhrade si vybíjajú svoje sadovnícke vášne moja teta s ujom - teda premieňajú našu väčšiu časť záhrady na oddychový raj, naša fenka im spoza tují, čo jej nasadili okolo výbehu, dáva štekotom najavo, že čoskoro na nich nebude spoza tej zelene vidieť. Ja oddychujem - prišla som z práce dosť neskoro, nastrela na večeru pre všetkých a teraz si krátim čas relaxom pri blogu, kým prídu.
Cez husté záclony pracovne pomaly sadá dnu večer. Deň plný činností bez predelu (plynúcich v slede ako voda v bystrine) sa chystá zložiť sa do odpočivárne. Pokojne mu hľadím do tváre a vravím (v myšlienkach): "Bol si opäť fajn. Bohatý na prácu i dobrých ľudí. Vďaka."

štvrtok, apríla 13, 2006

Myšlienky o človeku

Pri chvíľke zastavenia dobiedza v mysli otázka: O čom je vlastne Veľká noc?
Upratovací zhon ako pred Vianocami, nákupná horúčka ako pred Vianocami (niekedy ešte aj to počasie ako pred Vianocami), pečenie, chystanie ako pred Vianocami. Iba ten pôst (pre kresťanov) pred Vianocami taký prísny nie je.
Všetci sa tešia na voľné dni. To máme spoločné. Ako tie dni trávime, či prežívame, to už je veľmi rôznorodé. Prihliadnuc na región, rodinné zvyky a v neposlednom rade na fenomén viery. A práve ten mi spôsobil v myšlienkovom centre pestrý tanec (stáva sa mi to bežne - zrazu len začnem premýšľať a farebné kombinácie slov sa len tak rinú).
Koľkíže skúšali lúskať ten tvrdý orech? Koľkíže siahali po premúdrych zdôvodneniach, koľkýmže kontrovali argumenty o potrebe vyššej moci? Vo všetkom má prsty človek!
Úprimný, prežívajúci svoj "pohľad" hlboko, ale aj ten, čo chce len ťažiť. Je jedno, čo a je jedno, na ktorom poli.
Sme ľudia, jeden stupienok živočíšnej ríše, všetci sme v podstate o tom istom. Každý z nás má však vlastnú dušu (vlastné prežívanie, vlastné city, vlastné myšlienky,...). A to nás robí odlišnými, jedinečnými, nenapodobiteľnými. Som taký(á) istý(á), ale súčasne iný(á). Chcem, aby ma všetci ostatní v živote, ktorý mi je na Zemi vymedzený, vnímali ako rovnocennú bytosť. A nič mi nedáva právo upierať túto hodnotu každému jednému z tých ostatných.
Nie je to o viere, je to o človeku. A v ňom je ukrytá aj viera. Aj tolerancia. Aj dobro a zlo. Správnosť výberu je životná cena.

streda, apríla 12, 2006

Keď čas čaruje

Kvôli jednej oslave jubilea sa nedostanete na inú, ktorá aktuálne prebieha v tom istom čase. Už voľba môže namaľovať rôzne pôvodne nenaplánované skice v kolobehu životnej púte. A potom zabliká otázka: Čo s tými skicami?
Každá skica je len prvotný moment (s kratším či dlhším trvaním). Zaujímavé je, ako sa s ňou ďalej pracuje.
Ak ruší spánok a vyvoláva stavy bezmocnosti, je súca do koša. To sa však dá urobiť len s papierom, nie s životnou realitou. Táto alternatíva teda nie je použiteľná. (Šťastie, že mne taká do cesty nikdy nevošla.)
Stáva sa, že od začiatku dáva najavo nutnosť riadne na nej popracovať. Ak má byť výsledok hodný umeleckého diela. Akceptujete? Na konci tvorivej práce čaká ďalší príjemný večer s priateľmi. (Bol plný smiechu a nabitý pozitívnymi atómami.) Neakceptujete? Môže sa stať, že si dlho budú myslieť, že pre vás nie sú dôležití. (To sa nám, chvalabohu, nestalo.)
Ak od prvej chvíle vyvoláva pocit, že je jedno, aká bude jej konečná podoba, zvoní na povrchné pokrytectvo a pomaly miznúce vzájomné väzby. (Snažíme sa žiť tak, aby sa nám to nikdy nestalo.)

utorok, apríla 11, 2006

A zasa prší...

Je apríl. Ešte stále. Neubudla ho zatiaľ ani polovica. A statočne napĺňa svoju odvekú povesť. Zápas slnečného jasu s ospalým sivým závojom na počkanie nezvláda tak bravúrne hádam žiadny iný mesiac.
Užívať si tepla a svetla pri prechádzke mestom, či na voňavom zelenom kopci nad dedinou pod lesom je opojne príjemné a súčasne osviežujúce. No sedieť vo foteli za oknom, sledovať dažďový tanec a počúvať činelovo-klopkajúci koncert letiacich kvapiek poskytuje fantázii tiež nekonečne veľa podnetov. Ospalá záhrada za veľkým oknom navodzuje mäkké ponáranie sa do sveta odkrývania záhad v krajine zázrakov.
Slová dokážu namaľovať neuveriteľné kombinácie.

pondelok, apríla 10, 2006

Raubir

Nie je to zlodej ani otrava. Je to len naša fenka. Človek by mohol využiť širokú paletu epitet na vyjadrenie jej osobitosti.
Hravá, priebojná, nevtieravá aj dobiedzavá. Milá až nežná, no i človečensky urážlivá. Čisto priezračná, ale aj herečka mazaná všetkými štýlmi. Dokázala by som o nej písať jednu poviedku za druhou. Nemám však spisovateľské ambície. Len sa hrám so slovami. Pre potešenie a relax. A dnes mi do nôty padla naša írsetrovská krásavica.

Občas sa pýtam:

Čo sa deje?
Niečo sa zmenilo. A príčina je v nedozerne (teda pre mňa).
Nemám rada zákulisné hry. Nemám rada mračiace sa neznámo. A preto sa pýtam. Som v nevýhode. Môžem sa pýtať len sama seba. Tí, čo sa radi hrajú na skrývačku (v záplave mäkkých slov a svetiel), obyčajne nevyjdú z tieňa. A ja, keďže neviem, o čo ide, nemám šancu.
Nepáči sa mi nefér hra. Dáva mi však nové podnety: sledovať zdiaľky a objavovať druhú tvár verejného dobra. Je to plus alebo mínus? Svetlo, či tieň? Pravdupovediac neviem. Ale veľmi ma to netrápi. Iba to nie je pekné. A tak to už len pozorujem. Skoro nezúčastnene. Prehodiac poznámku na vonkajšiu podobu toho, čo kedysi vyzeralo dôveryhodne. Dnes je to však len póza.
Zaujímavé, kam ma dokážu doviesť uvoľnené myšlienky!

Nové stopy v pamäti

Studené počasie, útulný dom priateľov, ktorí nás na tri dni patriace oslavám životného jubilea pritúlili, moderný komplex technickej dokonalosti - výstavisko - v umelo - ľudskou rukou - vytvorenej prírodnej scenérii, krásne historické cisárske mestečko, príjemní noví ľudia, ktorých sme spoznali pri otvorení novej kuchyne v jednej reštaurácii.
A potom už spoločensky pripravené prostredie pre oficiálne gratulácie, ktoré sa pri dobrom jedle, hudbe (reprodukovanej aj harmonikovej), rozvinuli do večera spomienok, smiechu, spevu a tanca. A ešte stretnutia s ďalšími, ktorí boli doteraz neznámi. Sú súčaťou iných okruhov našich priateľov. Na tomto večere sa tie okruhy stretli a pretli. A bolo to super.
Spoznávať nové miesta a najmä nových ľudí je nemenne fascinujúce a zaujímavé. (Aj keď vám do toho fúka vietor a pri výstupe na vysokú vežu svaly chvíľami odmietajú poslušnosť.)

štvrtok, apríla 06, 2006

Uhol pohľadu

Apríl sa nezaprel. Po rozmarnom jarnom pohladení nás opäť driape chladom a ubíja sivou oblohou. Akoby pojašene breptal: "Len si užívajte zo všetkých súdkov!"
Nuž čo, aj oplašenosť je boží dar. Len ho treba vnímať z toho správneho uhla.
Ten správny uhol je pre mňa momentálne predstava stretnutia s priateľmi pri životnom jubileu jedného z nich. S niektorými sme sa nevideli už riadne dlho. Bude o čom rozprávať, bude na čo spomínať a pri hudbe a tanci nám sivá aprílová obloha môže byť ukradnutá.

streda, apríla 05, 2006

Veľké drobnosti

Široké spektrum masáže ducha i srdca je človeku k dispozícii. Pomyslenie na to nekonečno skoro až dvíha do nebies.
Pri rannom šere občas stačí privrieť oči a plávať vo farebnej fantázii - terapia a, čuduj sa svete, aj podnetné čítanie pre iných (teda to, čo z toho fantazírovania vzíde). Keď slnko tróni na zenite a človek dýcha uprostred hôr, opäť môže "lietať" - opojený vôkolnou slobodou a blízkosťou milovaných bytostí. A v iné bežné popoludnie zas srdce rozkošne tancuje od blaha sledujúc výbuchy úprimnej radosti sedemročného narodeninového dieťaťa, ktoré je u vás na návšteve a jeho veľké hnedé očí strieľajú iskry šťastia pri pečení narodeninovej torty.
Koľko úžasných momentov poskytuje život!

pondelok, apríla 03, 2006

Majster

Treskúce mrazy máme konečne za sebou a vo viere, že sú naozaj v nenávratne, chceme zapnúť záhradné polievanie. Smola! V šachte je voda. Síce nie sme (chvalabohu) v záplavovej zóne, no pod našou záhradou v 17 metrovej hĺbke prúdi výdatný prameň. No a keď topiaci sa sneh hľadá únik všetkými možnými smermi (keďže mu v prirodzenom pohybe bráni stále rastúci počet betónových prekážok), prečo by nevnikol aj do nášho vybetónovaného príbytku ventilov a iných mne nezrozumiteľných zariadení?
"Prídeme po víkende! Hovoril som, že tam majú vyvŕtať otvory! Teraz to musíme spraviť my!" Vyštekoval majster vodár hľadiac pritom niekam do neznáma.
Po víkende prišli. Hneď ráno. Medzitým som zistila, že diery vyvŕtané sú a práve vďaka nim spodná voda "zamokrila" miesto, ktoré malo byť suché.
"To som ešte nezažil, aby takto voda vystúpila. Budeme musieť tie diery zaliať."
Neverila som vlastným ušiam. Nakoniec nezaliali, len urobili, čo bolko treba: Odsali vodu, spustili čerpadlo a všetko je O.K. . Malé intermezzo o tom, že sa to ešte zapnúť nedá, lebo v druhej šachte treba nahodiť tesnenie, ma už z miery nevyviedlo. Majster bol poučený svojimi ľuďmi, že to je iný okruh a všetko je v poriadku.
Zato ma však z miery vyviedlo (ale len trošku a hneď som to v duchu prijala kladne), že na otázku týkajúcu sa platby za odvedenú prácu som začula jasné: "Nič. To je v poriadku. To patrí ešte k vlaňajšej údržbe." Možno si "majster" (mal stále naponáhlo) stihol uvedomiť (čo úprimne kvitujem), že veru majstrovstvo tápaním v praktických činnostiach veľmi nepreukázal.
Jeho "podmajstri" však odviedli slušnú robotu a tak svoje "napivo" (v dimenziách 21.storočia) dostali. Zaslúžene. (Musím ešte dodať, že si nepýtali a na prvý kuk ani nechceli.)

Motivácia

Pred chvíľou som si prečítala nový článok v zaujímavom blogu hogafoga. Čítala som - po víkendovej pauze na snehu - aj iné blogy. Tiež sú v nich dobré nové "veci", no ten hogov akosi automaticky štartuje premýšľanie. V kantorských kruhoch by povedali - je dobrou motiváciou. Aj na písanie nových článkov.
Takže: po tom hogovom článku a komentároch k nemu sa začali pretekať v mojej šedej kôre myšlienky. Také, čo som chcela zasunúť do "spodného šuflíka", uložiť ad acta.
Ale čo teraz, keď tak dobiedzajú? Nechám ich naskákať do blogu a hotovo!
V nekonečnej virtuálnej rovine si píšeme, ako sa nám chce. Aj komentujeme. Jedni tak, druhí onak. Teda jedni s najlepším vedomím a svedomím, druhí aj s nenajlepším (alebo aj vedome protivným). Využívajúc bežné vety, poetické slovné spojenia, rečnícke otázky, humor, výsmech, sarkazmus, ... Ako som si u hoga prečítala - nie každý ukladá svoje prejavy s empatiou. A nie každý je schopný čítať aj iné, než len obdivné chválospevy. A potom to prichádza: odkaz na iné čitateľské priestory, repliky typu "ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva", alebo aj vytrvalé mlčanie. Niekedy je to prekvapivé a len čakáte, čo sa z toho, čomu nerozumiete, vykľuje (alebo aj nevykľuje).
Nuž, vo virtualite je "dovolené" všetko, tak nám niekedy nezostáva iné, len sa odmlčať tiež a povedať si: "Síce neviem, čo sa deje, ale nemá zmysel sa tým ďalej zapodievať." Možno je to škoda a možno aj nie.

P.S. To odmlčanie nebolo myslené ako nepísanie článkov.