piatok, mája 21, 2010

Otázniky...

Všetky parkovacie miesta beznádejne plné. Na parkovisku pred štadiónom zvyklo byť vždy pár voľných. A zvyklo tam stávať aj policajné auto. Pre poriadok. Teraz tam však nestojí. A autá parkujú akosi čudne – nemálo z nich, ak by chceli odísť, nemajú šancu. Iné ich blokujú. Biele pruhy označujúce parkovacie miesta takmer nevidno. Žeby to spôsobil ten dlhotrvajúci dážď?
Predsa len sa mi darí nájsť „bezpečné“ miesto. Po pol hodine už však celkom bezproblémové nie je. Naprieč výjazdovou uličkou vyzývavo stojí „nevzdelaný“ štvorkolesový tátoš. „Legálnej“ cesty von niet. Vedľa na ceste stoja tiež autá. Pekne jedno za druhým. Takže ani pomedzi ne – hoci aj cez obrubník – to nepôjde. Jastrím ďalej a v duchu premýšľam, čo ešte by som mohla v meste vybaviť, kým sa cesta z parkoviska uvoľní. Nebolo treba. Moje šoférske oko zameralo čiastočne vyhovujúcu medzeru medzi dvoma za sebou stojacimi autami na ceste pozdĺž parkoviska. Ak pôjdem opatrne, nebude problém vyjsť. Podarilo sa.

Semafory veselo svietia, autá z diaľky prekvapene spomaľujú, keď zaregistrujú okrem zeleného svetla aj zelenú vestu uprostred križovatky. Dopravní policajti trénujú regulovanie.
Vyzerá to na absolútnych začiatočníkov. Okamžite mi to evokovalo asociáciu profesionálne zdatného orchestra s neskúseným dirigentom. Keby autá – resp. šoféri za volantom v nich – dali na energické gestá regulovčíka, hromadnej havárii by sa nevyhli. Našťastie – aj keď s otáznikmi v očiach (v tých mojich bol aj úžas), odhadnúc situáciu, vytvárali si opatrne priestor (skoro ako zips pri vjazde z vedľajšej na hlavnú pri zácpe) na bezpečné „zmiznutie“ z križovatky.

Prechádzam pešou zónou centra (takmer ľudoprázdnou) – hľadajúc obchod, v ktorom si kupovávam topánky a čelenky do vlasov. V ušiach mi znejú slová predavačky z obchodu s látkami: „Mnohí sa sťahujú. Nájom je vysoký, ľudí málo. Nakupujú v obchodných centrách mimo mesta. Nemáte sa tu ani kde poriadne najesť... Len more áut všade parkuje. “ Cez víkend je to vraj ešte horšie. Historické centrum býva ako vymreté.

Vraciam sa domov, za volantom trpezlivo posúvam auto preplnenými cestami, pýtam sa sama seba kam a odkiaľ všetci idú a premýšľam, čo sa to s tým mojím rodným mestom deje?