sobota, decembra 30, 2006

Novoročná...?

Okolo vinše, vyznania,
priania i ťažké obrazy.
Nemám chuť na svet ihrania,
vonku šeď so snehom mrazí...

Chystám sa trošku oddýchnuť -
vzácne je voľno spoločné;
aby sa dalo dosiahnuť,
pracovať treba predročne.

To sa Ti veľmi nepáči,
aj povieš mi to neskryte.
Sme jedno - úsmev postačí,
mráčky sú razom rozryté.

Netreba vinše, vyznania....
Zapáliť oheň, ruky hriať!
Nasávať silu z poznania,
že ty si ten, kto môže dať...

Všetkým, s ktorými sa na blogu stretávam, prajem toľko vnútornej sily, koľko jej len potrebujú na rozdávanie radosti a pohody vôkol seba.

štvrtok, decembra 28, 2006

Ako babkin pocukrovaný koláč...

Je po Vianociach, ale do Silvestra ešte zostáva pár dní. Lyžiarske strediská sú stále skúpe na sneh, no naša záhrada sa dnes predstavila v bielom. Len tak trošičku, jemne... Ako štedro pocukrovaný koláč mojej zlatej babenky.
Do priezračného rána vlhko naprášila svoju neistotu hmla, ale cukor z neba - drobulinký, hanblivý - sypú naša babenka na záhradu ďalej. Aj z večnosti mi dávajú najavo, že som bola ich najmilšia vnučka...

pondelok, decembra 18, 2006

Len kratúčko...

Vianoce predodvermi, zima si však stále dáva na čas. Chíľami nás mýli drobným bielomokrým popraškom a studeným vetrom, no aj keď nasilu chceš veriť, nedostaneš priestor zvyknúť si, že za oknom by mala volať Meluzína.
Nedávno som písala, že som s miernym podnebím celkom spokojná. Som. Len tie Vianoce by som radšej biele. Alebo aspoň belavé... A potom nech "unavená stará dáma" pokojne ďalej drieme.

streda, decembra 06, 2006

Ani o jeseni, ani o poézii...o ľuďoch ...

Príroda sama osebe je poéziou - len začneš o nej a už sa kĺžeš na obrazoch...
A ľudia? Aj tí sa objavujú v obrazoch: priehľadných, nadýchaných, skrútených do klbka, rázne vzpriamených,...
Tí, s ktorými som trávila väčšinu včerajšieho a dnešného dňa, priam zažíhali poéziu. Na srdci, v duši... Práca je pre nich inšpirujúcou láskou. Kolegovia motivujúcim ranným rosením.
Ak bytostne cítiš sálajúci oheň, usmieva sa okolo teba tvorivý pokoj...

utorok, decembra 05, 2006

Aj únava býva znesiteľná...

Cítim únavu. Nie neprekonateľnú, ale predsa len únavu. Prichytila som sa pri myšlienke, že by bolo celkom fajn na chvíľu pribrzdiť. A tak absolútne vedome a - priznávam - s troškou premáhania namiesto pracovných hárkov na USB kľúči otváram blog. Prečítať, možno reagovať na niektoré články a hádam aj relaxovať pri písaní.
Vonku je už tma. Jeseň driemajúc rozdáva mrholenie a vydychuje hmlu. Vraj je to blahodárne na pleť. Tak som jej nastavila líca s prižmúrenými očami a chvíľu dýchala s ňou. Naozaj len chvíľu. Naša fenka zacítila blížiacu sa večeru a maznavo nástojčivým kňučaním sa ma snažila vytrhnúť z hriešne bezstarostnej pózy. Niet nad oddané domáhanie sa svojich práv.
Nasýtená psia dáma už drieme vo svojom zateplenom kráľovstve a ja - píšuc o nej - s jesennou hmlou zabúdam na únavu a absolútne vedome - teraz už aj bez premáhania - viem, že pracovné povinnosti počkajú do zajtra.
Chválabohu, workholik zo mňa ešte nie je. :-)

štvrtok, novembra 23, 2006

Zmeniť?

Zvoní mi mobil.
"Ahoj! Spracúvam materiály. Nemohla by si zlepšiť to hodnotenie? ..."
"Hmmm... Vyšlo mi to tak po serióznom zvážení..."
"Skús sa na to ešte raz pozrieť. Hovoríš, že tam bolo všetko, čo malo byť, že..."
"Bolo, ale na priemernej úrovni. Obracala som to zo všetkých strán a napísala čo možno najobjektívnejšie."
"Pozri sa na to ešte raz, prosím."
"Dobre, idem si k tomu ešte raz sadnúť. Zajtra Ti dám vedieť."

Neviem veru, či zmením - poopravím - názor, ale zahryznem sa do toho ešte raz. Možno tam naozaj nájdem čosi, čo som nedocenila. Človek môže (mal by)preskúmať svoje rozhodnutia, ak niekto iný, rovnako kompetentný, o to požiada. Zmeniť? Ak objavím chybu, iste. Ak nie, v žiadnom prípade. Ale chrobáka z hlavy treba vypáliť.

utorok, novembra 14, 2006

Veľké modré oči ...

"Čo ste si dali pedagogickú radu?", prichádza s úsmevom pred kostolné dvere môj bývalý kolega - otec a strýko viacerých z mojich žiakov (asi je hneď jasné, že jeho rodina je početná). Ja stojím v hlúčiku mladučkých učiteliek (jedna z nich je jeho dcéra, druhá neter a krstná dcéra, ďalšia tiež krstňa,... Opájam sa ich energiou a ideálmi, mladnem pri ich úsmevných čerstvých zážitkoch a napĺňa ma nehanebná pýcha, keď hľadajú u mňa rady. Hľadím do rozusmievaného kruhu dnes učiteľských, no ešte nedávno detských, očí. Vidím v nich istotu, dôveru, spokojnosť, šantivú mladosť,...
"Chystáme stretnutie, prídete?" "Že váhaš! Už teraz sa neviem dočkať." Pamäť mi v okamihu vystrelí plnú triedu okáľov... Nezbedných, veselých, aj takých, čo skrývali neistotu pomiešanú s láskou - detskou, veriacou v spravodlivosť... Jeden pár má moja pamäť zvlášť výrazne uchovaný: veľké modré oči, ktoré volali šibalstvom, hravou bezstarostnosťou, občas neistým očakávaním pohromy a k tomu všetkému som tam vždy čítala: ´mám ťa rád´... Štíhly vysoký šibal, čo nosil v hlave viac múdrosti a v srdci viac dobroty, než chcel vo svojich štrnástich rokoch ukázať svetu. Tie oči sa mi vynorili najvýraznejšie.
Dnes večer - iba pred necelou hodinou - som vošla do domu. V predizbe na botníku biele parte s modrou ružou a modrým lemovaním. Stuhla som. Pri prečítaní mena sa mi vynorili tie veľké modré oči. Už ich na stretnutí neuvidím...
Pred chvíľou prišiel z tréningu môj syn. Už vedel. Vraj autonehoda - cestou zo zahraničia, kde pracoval. Tie oči, neistý úsmev a nemá veta: ´mám vás rád´... sa hýbu v prúde mojich sĺz...

piatok, novembra 03, 2006

Celý svet tancuje

- zdá sa mi - s letiacimi vločkami...

Dali sa ukradnúť jeseni, čo jej patrí...
Nechcú sa postaviť do radu, čakať na tri.
September, október, november - jeseň hravá,
čo dala štedro letu, dnes už zime dáva.

Keď babie leto si z jesene privlastnilo,
čoby sa nedrali na svet aj mrázky roztomilo?!
Kráľovná farieb sa len trošku pousmiala,
vírivým závojom pohla a ticho vstala.

Fúka a štípe a krajinu maľuje spiežovými štetcami (Zima).
Celý svet tancuje - zdá sa mi - s letiacimi vločkami...

utorok, októbra 31, 2006

Definitíva

Sobota naštartovala definitívne vyčerpanie letnojesennej energie. Nedeľa zápas lístia s vetrom premenila na tanec a v pondelok sa mrazivo-svieži vzduch usadil v každej priehlbinke. Kvety zo záhrady sme premiestnili do izieb a do pivnice. Ešteže stromy a trávnik môžu zimovať vonku. Inak by pohľad cez okná bol tuším aj smutný.
Ráno mi sypalo farebné lístie rovno do náruče. Zaklonila som hlavu a zrazu sa mi chelo s vetrom a jeho spoločníkmi tancovať, krútiť sa a na chvíľu cítiť jesennú rozprávku. Obzrela som sa okolo seba - po ulici nešiel nikto. Či sa za oknami dívali zvedavé oči, ma netrápilo. S roztiahnutými rukami, prižmúrenými očami a úsmevom do vetra som prevalčíkovala pomedzi šuchotavú listovú krúťňavu kúsok ulice. Potom sa rozprávka rozplynula, zanechajúc mi zrumenené líca a elektrizujúcu vôňu skutočnej jesene.

streda, októbra 25, 2006

Tak nám už trošku polialo...

Sedíme zahĺbení do prezentácií, diskutujeme a letmo vnímame mračiacu sa oblohu. Vzduch je príjemne vlažný - cítiť to aj vovnútri. O jednej nás žalúdky vyženú doplniť zásoby. Vzduch je stále príjemne vlažný, no nebo sa rozhodlo ľudí aj trošku popolievať. Pridávame do kroku (dolu tou úzkou, strmou cestou to nie je ideál predobednej prechádzky). Dáždnik nemal šancu - niežeby tak lialo, no pri hľadní miesta pre chodidlá (aby netrpeli každým vyčnievajúcim kameňom) koordinácia dostávala zabrať.
Obed prebiehal bez dažďa. Vychádzajúc z reštaurácie zhlboka vdychujeme jesenný ozón. Pohľad hore pritiahol pozornosť nebeského záhradníka a opäť nám - tentoraz tou istou cestou, ale strmo hore - začal zalievať hlavy. Bolo by to možno aj príjemné (ohromne sa dýchalo), no vlasy stratili akúkoľvek fazónu. A to fakt nemám rada.
(Kaderníčku mám naplánovanú až na sobotu. Dovtedy to budú galeje.)
:-)

štvrtok, októbra 19, 2006

Listy sa krútia

v rannej tme pred autom a pohľad spoza volantu dáva tušiť, že v aute je teplo už len vďaka zapnutému kúreniu. Na chvíľu vás premáha slastný pocit útulnosti čalúneného sedadla. Do cieľa je ešte skoro 40 kilometrov a vietor momentálne na vás nemá. Ešte keby sa tak dalo zatvoriť oči a dosnívať budíkom prerušenú romancu!
Tisíci raz si v duchu sľubujem, že dnes pôjdem spať skôr. V tej istej chvíli však viem, že zostane (tak ako vždy) len pri sľube. A ránu bez slnka zase raz budem 10 minút ťažko odpúšťať, že mi berie posteľ.

utorok, októbra 10, 2006

Opäť raz ráno...

Už nie je leto, no jeseň sa veľmi neunúva. A tak sa stalo, že dnešné ráno muselo riešiť za mňa dilemu: krátky či dlhý rukáv?, sukňu ešte z tenšej skupiny alebo už môže byť aj v jesennom štýle?, navrch ľahký svetrík alebo futrované sako?... Aspoň s topánkami som mala jasno!
Chladné ráno sa začalo opäť raz prezliekať do zlata a ja som vystihla tú pravú chvíľu: na ulici sa iba sem-tam mihli nejakí ľudia, tak som si dovolila vnemovú masáž - ničím nerušené opájanie sa plnosťou už zobudenej, no ešte leňošiacej ulice.
Staré hradby sa spletali s divou zeleňou, z blízkeho kostola práve vychádzalo pár ženičiek. Takmer prázdne parkovisko otváralo pozlátený pohľad medzi domy, lemujúce ulicu do centra. Ja som išla to druhou - čo sa časom zbavila starých domčekov a prikmotrila k histórii "novú dobu". Žiadna romantika, no zeleň zostala. A prvý raz vnímam jej relax (teda cestou do práce): brečtan sa šplhá v bizarných širokých tmavozelených šľahúňoch na vrcholec poschodového domu, brezy sa nemajú k žltosti - slnko sa pohráva s ich zelenými korunami akoby bol august. Za strechou obchodíkov vysiela zeleno farebné pozdravy strom neznámeho mena a tráva s kríkmi útulne tlmia moje kroky. Vzduch je svieži, ešte v ňom však necítiť jesennú ostrosť.
Lačne sa zhlboka nadýchnem, ponad hlavu mi zasvištia krídla a v odraze vchodových dverí vidím vznášajúci sa holubí kŕdel.
Masážny relax je na konci programu. Ešte pár schodov a s úsmevom začínam s pracovnými povinnosťami.

pondelok, októbra 09, 2006

Veršov sa zachcelo...

...poetickej duši.
Veršov, čo odhalia,
čo nikto netuší...

Rýmom čo pohladia,
potešia slovíčkom.
Pofúknu boliestku,
nadľahčia máličko.

Veršov, čo utíšia
sváry tu navôkol.
Vyhrabú vílu zla,
zmenia ju na popol...

sobota, októbra 07, 2006

Babie leto tretí raz...

Učarovalo mi. Tohtoročné babie leto. Také si pamätám z čias dávno minulých - keď som začala chodiť do školy. Vtedy bolo v móde nosiť rovnaké šaty - teda mamy s dcérami. Aj my sme išli s módou. Ja a moja mama. A moderné boli pestré silony. Aj naše šaty boli z pestrého silonu. Jemne fialového s drobnými kvietkami. Dodnes si ich pamätám. Moje rozkošné volánové, mamine elegantne decentné.
V školskej družine sme sa my - prváčence - fotografovali na konci septembra - keď sme privykli na to, že popoludní už nespávame, ale vďaka horúcemu septembrovému slniečku môžeme šantiť po úlohách na veľkom dvore. Bol naozaj veľký a plný slnka. A rástli tam aj obrovské stromy, takže sa bolo kde utiahnuť, keď veľmi pálilo.
Ulica, kde sme mali školskú družinu, patrila k najstarším v meste. Domy boli rozľahlé, s veľkými dvormi, no vrámci "sociálnej spravodlivosti" o ne väčšina ich majiteľov prišla a nie všetky dostali vhodných nájomníkov. Ten, ktorý dostala naša škola pre potreby školskej družiny, mal na konci veľkého dvora prístavbu - asi pre hostí. Vonku štýlové široké schody navrchu s dvomi stĺpmi, medzi nimi biele dvere ako z amerického filmu. Za nimi široká predsieň s dvoma obrovskými izbami po oboch jej stranách (z nich sa stali dve triedy, z predsiene informačný priestor) a s malou kuchyňou (tá sa vrámci nových úloh stala celkom šikovnou šatňou). Cez veľký dvor sme na desiatu (keď sme mali vyučovanie popoludní), na obed i na olovrant chodili do veľkej prízemnej vily pôvodných majiteľov, z ktorej sa po stavebných úpravách stala veľká jedáleň a tuším ešte väčšia kuchyňa (možno to nebolo až také obrovské, ale v mojich 6-ročných očiach to tak vyzeralo a dodnes je tak uložené v priečinkoch pamäti). Bolo nám tam dobre. Vnímali sme totiž len veľmi príjemné vychovávateľky, ktoré sa s nami hrávali, pomáhali nám s úlohami, chystali darčeky pre mamy k sviatku,... a stále usmiate tety kuchárky, čo varili tak dobre ako moja babka.
Zaujímavé, že si z tých piatich tam prežitých družinárskych rokov pamätám len tie slnečné mesiace.
Tie staré domy na jednej z najstarších ulíc nášho mesta stoja dodnes. Už nie sú však staré - teda sú, ale prešli ďalšou rekonštrukciou (vďaka pôvodným majiteľom, alebo novým, čo ich odkúpili). Z víl sa stali reštaurácie (dokonca aj jeden štýlový hotel), kancelárie a niektoré slúžia aj na bývanie. Stromy sú ešte väčšie. Vo dvoroch aj na ulici.
Ulica sa zmenila - skrásnela. Vlastne dostala opäť podobu spred mnohých rokov. Len slnko (teraz už októbrové), ktoré ju vďaka nevídane intenzívnemu babiemu letu zohrieva, je rovnaké permanentne. Ako v čase pôvodných obyvateľov, ako v čase mojich nežne fialkových silonových šiat i ako dnes - keď si starovznešenú ulicu vyberám za miesto podvečerných prechádzok a s pôžitkom a nostalgiou v zelenom šumení košatých starých velikánov vdychujem babie leto.

utorok, septembra 26, 2006

K veci, či len tak zarypnúť?!

Nedávno písal jb čosi o facke - takej morálnej. Dnes - pred chvíľou - som čítala článok na blogu sme. Diskusia k nemu tiež bola skoro ako fackanie naľavo-napravo.
Oba články - aj keď obsahovo odlišné - majú v podstate rovnakú pointu. Predsudky, vyvolávajúce až zahanbenie. K obom článkom je bohatá diskusia. K tomu na SME však chvíľami neuveriteľná. Ďaleko od veci, len cez hru so slovíčkami - rýpať.
Človeku je až hanba. Za nich, za rýpalov.
Má význam na nich reagovať?

piatok, septembra 22, 2006

Rozusmievaný svet

"Vzájomné komplimenty rozusmievajú svet", napísala som.
"Keď sú úprimné, dá sa to vydržať", odpovedal hogo.
No nie je to do popuku? Skoro ako v Klapzubovej jedenástke - futbal hrali aj anjeli v nebi. Vlastne ani nehrali, lebo sa vzájomne ukláňali jeden druhému a úctivo si dávali prednosť pri kopnutí do lopty.
Zišlo mi to na myseľ úplne mimovoľne, a neuvedomene vyčarilo pobavený úsmev na tvári. Tak sa oň delím s každým, kto sem zablúdi.
Ľudia, je s vami fajn.
:-)

nedeľa, septembra 17, 2006

Láska, pokoj, porozumenie...

Jarmok je už týždeň v minulosti... A včera neskoro večer tam odišli aj trnavské Dni lásky, pokoja a porozumenia. Všetci, ktorí sa stretli, však veria, že myšlienka, ktorej boli plné (tie Dni), rezonuje a reťazovo nesie svoj ľudský náboj ďalej - do zajtrajška, do dní pozajtrajškov,... až do budúceho roka, kedy sa opäť stretneme, aby sme posilnili, umocnili a opäť ďalej posielali jej odkaz.

sobota, septembra 09, 2006

Babie leto

Už sa dá o ňom hovoriť úplne vážne - o babom lete.
Kalendárovo máme ešte to pravé, astronomické, no september evokuje jeseň. A s ním ono - babie leto.
Včera sa chvíľu nebo hrozilo jarmočnej nálade. Aj husté studené slzy sa z oblohy kotúľali. Obed však okúpal jarmočné stánky v slnku a ono sa usmievalo spokojne aj dnes. Na drevené chalúpky a jej dočasných obyvateľov i na davy, ktoré ich obdivovali a nakupovali. Všeličo. Pekné, pre radosť, užitočné, sladké, slané, tekuté,...
Aj my sme tam boli. Aj sme si kúpili drobné zbytočnosti pre radosť (vlastne keď boli pre radosť, už to neboli zbytočnosti). Dokonca som ani dnes nevarila - neochutnať lahodnú cigánsku a moje obľúbené placky by bol hriech. No a pohár sladkého burčiaku (ja iba čapovanej kofoly) k tomu. A vrchol? Sladučká vynikajúca cukrová vata.
Myslím, že netreba rozpisovať náladu takto "rozmaznávaného"žalúdka.
Lenivé driemanie (s knihou v ruke a chvíľami aj pod rukou) na lehátku v slnečnom kúte záhrady bolo logickým vyvrcholením takého rušného (po všetkých stránkach) dňa.
P.S. Chcela som písať aj o včerajšom nádhernom splne, no slnečný úsmev v kombinácii s jarmočnou náladou ma prehlasovali. :-)

štvrtok, septembra 07, 2006

A máme...

...jarmok. Tradičný - predjesenný, tradične pohyblivo septembrový.
Rozkopané historické centrum (všetci svorne nadávame na primátora) zrazu rozkopané nie je. Ale s prácami sa vraj bude po jarmoku pokračovať (rozkopané zakopali a po jarmoku znovu vykopú). Zrejme nájomné za stánky bude dostatočne vysoké na pokrytie výdavkov za opakovanie výkopov (nie futbalových - v jarmočnú sobotu budú naši bílí andely hrať na vlastnom štadióne bez divákov). :-(
Mesto je ale navonok zázračne zasa O.K. Stánky pekné, drevené, ako perníkové chalúpky. A majú v nich všeličo. Pekné aj dobré (informovali ma kolegyne). Mňa však láka von neodolateľná vôňa cukrovej vaty, ktorá mi pozitívne dráždi nozdry cez otvorené okno našej kancelárie. Od nepamäti - nepamätných rokov môjho najdetskejšieho detstva - ju zbožňujem. Ale už asi naozaj starnem. Túžbu po mojej skoro najobľúbenejšej maškrte úspešne brzdí - lenivosť.
Fakt som si ju nakoniec ani neišla kúpiť. Možno zajtra (ale to tam bude strááášne veľa ľudí) a možno až v sobotu - keď bude spoločensky nevyhnutné ísť do jarmočných ulíc s našou očakávanou návštevou.
Vivat jarmok! Vivat pojarmočné znovurozkopané centrum! Vivat primátor, ak sa to všetko potom stihne do Vianoc!

pondelok, septembra 04, 2006

Čítanie po "uležaní"

Mám novú zábavu (to asi nie je to najsprávnejšie slovo, ale iné mi v tejto chvíli nenapadá) - postupne si čítam poéziu a prózu z predchádzajúcich období v mojich obľúbených blogoch. A zisťujem, že výraz "uležať", ktorý často používajú učitelia pri vysvetlení novej témy (aby sa dostala do podoby zvládnutej) platí aj na čítanie. Nenadarmo sa k niektorým knihám vraciame viackrát a vždy nás zaujmú.
Aj pri dnešnom - rannom - čítaní som objavila novú hĺbku (už bez priameho ovplyvnenia predstavou autora ako takého). "Zneli" a pôsobili len verše.
Jedna báseň (v ostrovankinom blogu) ma mimoriadne oslovila. Je plná nehy a zvláštnej ľahkosti (nedovolím si ju citovať, ani dať sem link. Kto chce a má možnosť, nájde si ju). Pri čítaní diskusie som s miernym prekvapením zistila, že moja vtedajšia reakcia - vyjadrená veršami - obsahovala podobné pocity, aké som mala pri čítaní tých veršov dnes. Vzhľadom k tomu, že sú to moje vlastné slová - nie prevzaté - a páčia sa mi, dávam ich aj sem (aby som si ich opäť niekedy mohla prečítať a spomenúť si aj na tú peknú báseň).

Ľahkosťou vzdušnou dýchajú,
o sviežom vánku snívajú,
sú plné nehy, dážď ich češe,
na tanec s láskou sa hrajú,
v diaľ, v šíry svet volajú
živé, smutno-krásne verše

sobota, septembra 02, 2006

Jasno, slnečno a ľahko

Na chvíľu sa leto pretlačilo do denníka víkendu. A ešte k tomu ma nečakajú (po dlhej dobe) žiadne povinnosti. Len sladkosť dlhých hodín opojného voľna (jasné, že je to sladká predstava len preto, že zahŕňa krátky časový úsek).
V záhrade bzučia dotieravé maškrtné osy. Z hustých kríkov s ešte stále žiarivo žltými kvietkami ich vylákala vôňa koláčov a horúcej sladkej kávy. Ležadlo pri bazéne a pripravená veľká osuška dávajú najavo, že voda je - vďaka prebudenému slnku - opäť fajn na pár temp. Skočiť? Neskočiť? Možno o hodinu. Teraz je mi lenivo príjemne na pohodlnej lavici s knihou v ruke v susedstve s voňavou kávou, o ktorú by som sa nerada podelila s osami.

piatok, septembra 01, 2006

Prečo sa strácajú...?

Pár chvíľ mi prehralo "minulosť" - s mojimi článkami na tomto blogu. Ľahký úsmev, prekvapené zamyslenie, zasnívaný pohľad za zatvorenými očami,... To všetko pri čítaní článkov (prvý raz som obsedela v úprimnom záujme o vlastné riadky takú dlhú dobu), už pomaly aj skoro zabudnutých.
Viac ako článočky ma ale zaujali "moji" diskutéri. Dávno sme sa tu nestretli - s mnohými.
Sú dovolenky. Vlastne - aj dovolenky už asi nadobro ustupujú prebudenej pracovnej iniciatíve. Leto nám otvára východy zo svojich záhrad. Požičia blížiaca sa jeseň pestrosť našim blogom?
Ktovie kedy, s kým a či sa tu opäť stretneme?

utorok, augusta 29, 2006

...

Fascinujúco zelený mäkký trávnik, ružovo-bielo kvitnúce leandre, svetlo pár spadnutých bielych kvietkov v tráve. Zamatovo-mäkko vyzerajúce bohaté ihličie stromčekov za zakrytým bazénom, príjemne mäkká stolička (vďaka poťahu) v záhrade a ešte stále väčšinou modré nebo. A ešte stále útulne teplo (vetrík je jemný, len hladí, nefúka). Neviem, či je lepšie oči zavrieť a vnímať lahodnosť večera celým vnútrom, alebo ich mať dokorán a tešiť sa z vizuálnej krásy do zásoby pred zimou.
V pivnici prestala priasť pračka.
"Keby som naisto vedela, že v noci nebude pršať, vyvesím to prádlo von."
"Určite nebude."
Predsa len som ho vyvesila vnútri. Vychádzajúc z práčovne začula som intenzívne bubnovanie dažďových kvapiek - na okenné rímsy, na drevené hrady na terase, na listy v záhrade. Ešteže som sa spoľahla na seba.
Ale ten podjesenný dážď má tiež svoje čaro. Také príjemne ospalé.

streda, augusta 16, 2006

Babie leto?

Vetrisko, uličník, prudko rýchlosť zaradil.
Odvykli sme už, necíti?
Tu dvere, tam okno oproti, črepník zas:
bumpspác..., rindžžž..., už je rozbitý...!

Nechladí, príjemným teplom hladí nám telo.
Lahodou navnadí vmihu.
Figliarstvom zahviždí, vzápätí netušíš,
akého vlasy sú strihu.

Pácha tu paseku, no len tak hravo, rozmarne.
Sadne si, žmurkne, vyletí!
Slnečným lúčom dnes podania odvracia
zábavne, drzo, na sieti.

pondelok, augusta 14, 2006

Ešte sú dovolenky...

Dnes nás bolo päť aj pol (povedané ľudovými ústami) a ešte k tomu sa vonku zasa fajn oteplilo. Slnko dotieralo cez polosklopené žalúzie a vyhliadka na serióznu prácu malá - len jedna komplexná správa. "Bože, baby, vychutnajme si to, také dlho už nebude!" Tak sme vychutnávali. Káva v rákoši, aj dobré koláče z hodov. A témy našich profesionálnych činností sme preberali len tak - nonšalantne - ústne.
A dvere otvorené!
Klop, klop, klop - ťažko doliehali údery "unavených" podpätkov obyvateľky jednej z kancelárií na našej chodbe. Potom sa objavil trup a pohľad. Ale ten bol! Akože ´ale vám je!´ ´No je. Aj sa cítime trochu previnilo´. O chvíľu to isté klop, klop, klop, len z opačnej strany. A opäť ten pohľad (aj s nejakým akože blahosklonným komentárom). Po asi dvanástom klop, klop, klop v poradí (podotýkam, že časové rozpätie medzi jednotlivými klopklopkami nebolo veľké), sme zatvorili dvere. Nebudeme predsa dráždiť ťažko pracujúcich. Ešte asi zo dva razy podpätky vyklopali svoju serenádu a potom už nič.
Správa je napísaná, zajtra ju ešte "učešem" a o pár dní - topiac sa v realite "nevediac, kam a čo skôr" - s blaženým vzdychaním budem spomínať na pár dní sladkého skoroničnerobenia. S troškou sebakritického pocitu viny.

utorok, augusta 08, 2006

Podľa toho

Podľa toho, či padá voda z neba,
alebo úsmev čo len cez štrbinku
slnko pošle,
vnímame často svet aj život vôkol,
ba aj seba.

-To mesto odparilo ilúzie,
predstava o ňom bola celkom iná.-
-To ten dážď.
A sprievod vodou zaskočený zrodil
dezilúzie.-

Obloha bez vody poludnie víta,
po meste tentoraz pokojne kráča
história.
A ilúzia o kráse sa na svet
znovu pýta.

Hej. Podľa toho, ako chceš vnímať
a ako je ti dovolené vidieť,
aj cítiš.
Svet núka farebných škál šíravy. Chci
sa dívať!

pondelok, augusta 07, 2006

A zasa prší...

Nie, že by mi to veľmi vadilo. Aj keď vystúpenie z lietadla, ktoré spojilo svojím trupom odletových 36° s príletovými 18-mi° bolo skoro ako plesnutie (rovno medzi oči).
Vadí to však môjmu účesu (čo už s nami márnivými?) a vadí to aj našim hosťom. Bratislava sa koná dnes v daždi.
A toho blata, čo prinesú na topánkach pri návrate!!!
Nie všade je zvyk vyzúvať sa.
Som to ja ale mrcha, čo?
To ten dážď.

piatok, júla 21, 2006

Vraj kedy...

Vraj kedy sa rozbásnim?
A či ja viem?
Verše rastú do krásy
či spím, či bdiem.

Len vôle uložiť ich
nevystáva.
Hneď ako narodia sa,
zje ich tráva.

Bosými nohami v nej
dusím páľ.
Možno rýmy rozmarné
dá dažďa kráľ.

štvrtok, júla 20, 2006

Korálky horúceho popoludnia

"Už sme praktikovali aj ingliš...", hovorí s úsmevom čiperné stredoškoláča blížiac sa s bratom k rodičom čakajúcim v tieni stromu.
Idúc v horúcom popoludní z práce premýšľam a obzerám sa, kde to tú "ingliš" v ospalom meste "praktikovali". Blížiac sa k prehriatemu parkovisku registrujem štíhlu nakrátko ostrihanú pani v modrosivých trojštvrťových nohaviciach a bledomodrom tričku, kráčajúcu asi 10 metrov predomnou. A na druhej strane parkoviska trojicu na prvý kuk bezradných ľudí pri parkovacom automate. Pán v bielom klobúčiku (patriaci k trojici) natiahol k blížiacej sa štíhlej panej v sivomodrom ruku s dvadsaťkorunou. Niečo jej hovoril (nepočula som, 10 m je dosť veľká vzdialenosť), ale z gesta sa dalo uhádnuť, čo chce. Pani v sivomodrom skoro vyľakane pridala do kroku a krútila hlavou (ktovie, či v panike aspoň uhádla, o čo išlo?).
"Potrebujete rozmeniť na parkovné?", spytujem sa, blížiac sa k nim. "Yes, yes, please..." "O.K. I have..." Podala som mu 10korunu a dve 5koruny, on mne dal svojich 20 papierových (toľko u nás stojí hodina parkovného) a hlavou mi blyslo:´Ako to, že mi po slovensky rozumel?´ A vtom začujem: "Džienkuji" (to je fonetický prepis - poľský pravopis neovládam). "Prosím. Dovidenia."
Už je vám iste nad slnko jasnejšie, kde a s kým tá sympatická súrodenecká dvojica "praktikovala ingliš".
:-)

pondelok, júla 17, 2006

Podvečerné postrehy a jedna nezanedbateľná metamorfóza...

Cestou z práce sa obyčajne ženy (aby som bola spravodlivá - aj mnohí muži) zastavia v obchode - doplniť zásoby do špajze. Ja nie som výnimka.
Ten dnešný popracovný výlet smeroval do predajne Lidl. Páči sa mi, že na upravených parkoviskách majú tieto obchody aj vyhradené miesta pre autá telesne postihnutých. A páči sa mi, že ľudia to takmer na 100% rešpektujú. Takmer. Dnes totiž pán v staršom aute kvalitnej značky s kľudom Angličana odparkoval presne tam. Je fakt, že najbližší rad pred vstupom do predajne bol plný (s výnimkou tých označených stanovíšť), ale o pár metrov ďalej sa dalo parkovať absolútne bez problémov.
(Mohla som ho upozorniť - ľahko sa mi teraz píše. V tichu pracovne. Mohla. Práve som však s nemotorným nákupným vozíkom vstupovala do otvárajúcich sa dverí. Dobrá výhovorka hotový groš.)
Keď som vyšla z obchodu, na parkovisku v najbližšej zóne už bolo viac voľných miest, takže prípadný návštevník s telesným postihom by mal kde zastaviť (to však nič nemení na skutkovej podstate veci).
Idúc s prázdnym vozíkom k odkladaciemu priestoru som začula slová staršieho pána: "Zavrite si už huby! Leziete mi na nervy!" Boli určené jeho dvom vnúčatám (odhadujem vek do 10 rokov, možno i menej). Deti som rozprávať nepočula, tak neviem. Ani ich stará mama nič nevravela. Len ukladala nákup do tašiek.
Cúvajúc z parkoviska prechádzala som okolo mladej manželskej dvojice. Ona jednou rukou držala bicykel, druhou sa úporne, ale neúspešne snažila položiť na sedánku drevenú debničku s ovocím. Manžel stál pri nej - prizerajúc sa a komentujúc jej nešikovnosť (na dokreslenie situácie - s prázdnymi rukami a malým ruksakom na chrbte).
Kým som sa otočila na kruhovom objazde a vyšla na hlavnú cestu, dvojica s bicyklom a ovocím už kráčala po chodníku domov. Tvárou mi prebehol úsmev a telom vlna príjemného pocitu. Spôsobila to nezanedbateľná metamorfóza: bicykel tlačil manžel. Jeho mladá pani kráčala vedľa neho a niečo mu oduševnene rozprávala.

pondelok, júla 10, 2006

Nech sa naučia...

Kvapľová jaskyňa, skupina návštevníkov a sympatická príjemná a dobre pripravená sprievodkyňa.
Popri zvučnom hlase sprievodkyne ticho ševelí šepot jedného z turistov.
"Buďte ticho!" , zaznie úsečne z úst dámy v staršom strednom veku.
"Veď im prekladá!", bráni šeptajúceho iný návštevník.
"Aha, prepáčte."
"To je v poriadku. Ďakujem vám", ospravedlňujúco povedal tlmočiaci.
Tu by som mohla skončiť a všetko by bolo naozaj v poriadku. Aj sprievodkyňa zjavne dávala najavo, že jej simultánne prekladanie nevadí a dokonca spomalila tempo výkladu, aby bolo dosť času na objasnenie zaujímavostí.
"Načo im to prekladá, čo nerozumejú po slovensky?! Nech sa naučia!"
Túto "perlovú" vetu vypustil manžel onej panej v staršom strednom veku. Počula to však - našťastie - len jeho pani, ich dve vnúčatá v postpubertálnom veku a ja. Ostatní už boli pár metrov vpredu.
Po prehliadke jaskyne sme si dolu pri parkovisku dopriali nanukové osvieženie. Lížuc so slastným pocitom farebnú zmrznutú dobrotu som zazrela (wabt by povedal kurpulentnú) štvoricu z jaskyne. Kráčali mlčky, tváre zamračené. Babka vpredu (nikoho neutišovala), dedko za ňou (nikomu už neodporúčal naučiť sa po slovensky), vnuk a vnučka v postpubertálnom veku na záver (veľa srandy si asi neužijú).

streda, júna 28, 2006

Keby všetci boli...

Auto zaparkováva pred obchodom. Okno na ľavých dverách je zrazu rámom obrazu. Človeka v bielom tričku so zopätými rukami.
"Pomôžte, prosím, bezdomovcovi."
Srdce stislo.
Je čistý, upravený, na tvári akoby pestované strnisko. A smutný úsmev.
"Mám len celú tisíckorunu. Musím nakúpiť."
"Keby som na vás počkal?"
"Uvidím, koľko budem potrebovať na platenie."
Čakal. Ale už neprišiel prosiť. Len pohľad vysielal signál. V ruke mu zašuchotala bankovka neveľkej hodnoty.
"Ďakujem veľmi pekne. Odveziem košík a prinesiem vám späť žetón."
"Dakujem, budem rada."
Podáva žetón už cez okno auta, s opätovným poďakovaním stisne ruku a úsmev má o poznanie menej smutný. "Ste dobrý človek. Keby boli všetci takí príjemní ako vy..."
A srdce opäť stislo.

utorok, júna 27, 2006

Jeden z darov

Fajn! Búrka nás opäť obišla. Niežeby som nemala rada búrku - skôr naopak. Fascinuje ma. Kolegovia a známi však prichádzajú s desivými správami o zatopených pivniciach, blatových prívaloch na cestách,... a to iba pár kilometrov od môjho mesta. To ma už nefascinuje, len napĺňa hrôzou.
Trošku by spŕchnuť mohlo. Dokonca aj výdatný letný dážď by sa zišiel. Úžasne sa pri ňom spí. Ráno sa však rada zobúdzam do slnka.
So slnkom kráčam od parkoviska k budove, kde sa denne stretávam so zaujímavými ľuďmi. Slnko mi svieti na prsty, keď klávesnica pomáha plniť pracovné úlohy. Slnko nám ohrieva každý centimeter vzduchu a ešte pred desiatou nás prinúti stiahnuť žalúzie a zapnúť ventilátory. Slnko nám pod vlasy naleje vody cestou na obed. Slnko mi nakúka do košíka, keď cestou z práce zastavujem v obchodoch podľa pripraveného nákupného plánu. Slnko ma zvedavo hľadá malými oknami v príjemne chladnej pivnici, kde sa pred ním skrývam so žehličkou v ruke. A slnko sa snaží ponoriť so mnou aj do vody, keď hľadám osvieženie v záhradnom bazéne. Dokonca presvitá červenou hmlovinou z oblakov, ktoré sypú blesky ( bez hrmenia a bez vodnej clony). Nástojčivo a neúnavne. Až kým ho noc bez pardónu zatlačí pod tmavú perinu.
Mám rada slnko. Mám rada mesiac. Milujem búrku, rada sa pozerám na dážď. Aj sneh a ľad dokážu vo mne prebudiť pozitívne pocity. Živelná krása ma omamne priťahuje.
Má však aj druhú - divoko nebezpečnú tvár. A tej sa najlepšie pratať z cesty. Ak to však nestihneš, človeče, musíš byť pripravený! A s tebou všetci, ktorým veríš.
Mať ich vždy okolo seba je jeden z darov s prevysokou hodnotou.

Schopnosť vnímať

Horúci zabrzdený vzduch tlačí k zemi všetky snahy o tvorivý rozlet. Tlak uvoľňujú len krátke závany bojazlivej sviežosti vo vlažnej vode večerného bazéna a zákerné chvenie skoro nevnímateľného prievanu. (Tá vlažná voda je úprimným pokusom o pomoc. Ten prievan falošným priateľom.)
Dve vety v zátvorkách. Objavili sa len tak - ako vždy, keď si sadnem ku compu s myšlienkou zachytenia okamžitej tvorivej vášne. V skutočnosti nič neznamenajú (prázdne zamávanie do vzduchu). Stojí však zato zamyslieť sa, rozvíjať ich.
Oslovuje nás nevýrazno? Väčšinou nie. Prečo aj? Nemá v sebe šťavu.
Zachvieva sa nám vnútro zachytením skoro neviditeľného, no bytostne prítomného? Väčšinou áno. Má v sebe neuveriteľný náboj.
Nech nesú hmla a jasný lúč v sebe akékoľvek posolstvo, človek si uľahčí život, keď ich dokáže zachytiť rovnakou intenzitou. Aké hodnoty im potom pripíše, záleží len na ňom.

streda, júna 14, 2006

Energia

Ak je okolo teba veľa dobrých ľudí, cítiš sa úžasne. Aj z teba sála dobro. Ich zásluhou. Taká symbióza je nad všetky poklady.
Od rána sa okolo mňa točilo dobro a neotvorilo svoj blahodarný kruh doteraz. Stále som v jeho vôni (lebo dobro aj vonia). Krásny deň. Napriek nieľkohodinovému intenzívnemu sústredeniu, po ňom nasledujúcej dvojhodinovej bezpauzovej tvorivej spolupráci v malej skupinke, dvojhodinovej kombinácii chodenia, státia a obohacujúcich diskusií (v stoji) necítim únavu. Len plnosť z bohatého dňa. A energiu, naplavenú z tých, ktorí boli celý deň všade okolo mňa.
Bože, daj, nech som aj ja pre nich rovnakým obohatením.

utorok, júna 13, 2006

Oslepujúce svetlo

V jednej rozprávke bola taká krásna princezná, že jej krása oslepila každého, kto sa na ňu pozrel. Múdry princ nastavil krásavici zrkadlo a pozrel sa iba do odrazu v ňom. Tak uvidel krásu a zostali mu aj oči v poriadku.
V živote mimo rozprávky sa tiež stáva, že krása (a nemusí to byť len vonkajší výzor) oslepí natoľko, že sa môže stratiť reálna podoba jej nositeľa, nositeľky.
Miestami preblesne maskované podhubie, sem-tam sa krása na chvíľku rozostúpi a iné spektrum dravo fľochne na svet. Kým sa stihne opäť ukryť v mäkkom machu, občas ho niekto zazrie. Ale neverí. "Bolo to len zdanie, klamná fatamorgána", navráva si.
Možno nie a možno hej.
Zišlo by sa zrkadlo. Pravdivý odraz bez priameho účinku oslnenia z toho, čo je úžasné. Až tak, že pre všetko ostatné úspešne nariadi slepotu.

pondelok, júna 12, 2006

Vychutnať dosýta...

Ako sa to čato hovorieva? ´Čoho je málo, to si viac vážiš.´ Fakt - a ešte by sa žiadalo dodať: ´Ak sa Ti podarí k tomu dostať, vychutnaj si to dosýta´.(Dosýta by však mohlo znamenať, že sa aj prejeme.)
Dosýta-nedosýta, my sme si včerajší teplý deň vychutnali viac ako dosýta a zatiaľ nemáme pocit prejedenia.
Už ranné slnko cez spálňové okno hlásilo, že na omšu sa ide v ľahkom oblečení. Dopoludnie volalo do bazéna. Mohli sme podľahnúť tomu vábiacemu volaniu bez výčitiek svedomia, pretože obed nám zostal zo sobotňajšej grilovačky. Stačilo rozložiť oheň a mäso v lahodnom "páci" sa premenilo na delikatesu. Mňam. A v záhrade chutilo ešte viac ako predchádzajúci večer v jedálni, ktorá nám a našim hosťom poskytla útočisko pred oplašeným studeným vetrom.
Slnko v letnom imidži ani náhodou nehodlalo prepustiť nás zo svojho vplyvu (my sme ani nemali v úmysle ujsť mu). Chlapci si vyhradili priestor pre priateľky, my dvaja sme rozdelili popoludnie na "spolu" a "samostatne". To "spolu" znamenalo výlet do horskej zelene a obohatenie našej čajovej zásobárne o voňajúcu materinu dúšku. Potom ešte studená kofola v dedinskej krčme, výborná zmzlina na križovatke v ďalšej dedine a už prišlo to "samostatne": pánska jazda na ryby. Veľmi nebrali, no náš mladší zachránil rybársku reputáciu akurátnym kaprom (už pravidelne býva najúspešnejší).
Moje "samostatne" bolo trochu prozaickejšie - bolo teplo, prádlo schlo v záhrade rýchle, takže som sa dala do žehlenia. Spoločnosť mi robili futbalisti Portugalska a Angoly (samozrejme cez televíznu obrazovku). Zaujímavá minulosť týchto dvoch sympatických tímov: malá koloniálna veľmoc a obrovská bohatá poslušná kolónia - dodávali tomuto zápasu zvláštne korenie. Skončilo sa to víťazstvom mojich favoritov (aj keď tesne). Druhý polčas už bol opäť v znamení "spolu".
Prečo som vlastne dovolila nazrieť všetkým, čo čítavajú môj blog, tak podrobne do našej letnej nedele? Bude to asi tým, že opojného pokoja prýštiaceho z lásky a radosti sa nikdy nenabažím dosýta. Aj keď ma ním život obdarúva zo všetkých strán.
Nikdy zaň neprestanem ďakovať.

utorok, júna 06, 2006

Teším sa s Tebou, mami...

Usmiata tvár, oči - plamienky zažaté
svietia mi v ústrety.
Otázok, slov,..."Ako? Budem Ti rozprávať...
Páčilo? Čakám len, čo povieš o tom Ty."

Prešťastných chvíľ príval nedbajúc slovosled
rozsieva prežité.
Snívam, či bdiem? Mami! Si obraz detských liet!
Bolo to pekné, hej. Perfektný solitér.

Želania, spev, báseň a mocné živió
pre teba len zneli.
Vieš to a žiariš. Pre nás si super šampión!
Víťazíš nemenne s prehľadom vždy v cieli.

Ohňostroj radosti pomiešal nám slová.
Čo vraví dcérenka
a čo mať? Hádaj! Čítaj si znova a znova!
Poľahky sadne ti jediná myšlienka:

Mama sa s dcérou dnes o radosť delila.
Uprostred priateľov,
detí a vnúčat, tanca a lásky slávila.
Život. Boh obdaril ho silou anjelov.

štvrtok, júna 01, 2006

Len aby nepršalo...

...hovorili včera moji chlapci, mysliac pritom na dnešné popoludnie.
Normálne im je jedno, čo za divadlo predvedie nebeská scéna. Dnes však boli jedným kolieskom v ozubí programov pre deti - na námestí. Je MDD.
Ráno sa nechalo vidieť slnko v priesvitnom mračnovom plášti.
"Vyzerá to nádejne, mami", vraví mi s napoly privretými očami môj mladší historický šermiar.
´Dúfam, že to vydrží´, chcela som povedať, no včas som zahamovala (keď poviem, že ´dúfam´, obyčajne sa všetko vyvŕbi vždy opačne). Len som sa usmiala: "Hádam áno."
Dopoludnia - venujúc sa spracúvaniu správy - som spoza compu hľadela rovno do oblohy. Slnečný plášť pomaly hustol dosiva. Vošla kolegyňa: "Tuším sa dnes opäť rozprší." ´Dúfam, že nie´!, chcelo sa mi vyhŕknuť. Našťastie zakódovaný vnútorný zvonček reagujúci na heslo ´dúfam´ včas spustil alarm. "Nech to vydrží aspoň do piatej", prosebne zaznela z mojich úst želacia veta.
O štvrtej zahrmel sugestívny bubon a deti na námestí nadšene vítali šermiarsku skupinu (v stredovekom brnení tam iskrili mečmi aj moji chlapci). Predstavenie sa odvíjalo za pestrej zvukomaľby, vyjadrujúcej citové rozpoloženie obecenstva (toho detského, aj rodičovského). Bežali kamery, cvakali fotoaparáty (aj ten môj - sme pyšní na našich chlapcov), búrlivý potlesk. Detičky chceli fotografie s "rytiermi".
Rozosmial ma kvílivo-roztopašný hlas môjho mladšieho: "Mami, počula si to?" Vraj: "Ujo, môžem sa s vami odfotiť?"!!! Ani som nemala kedy reagovať. Zapózovali - malý šuhajček žiaril na rukách môjho syna, v bacuľatej rúčke dýku, druhou sa hrdo dotýkal čepele meča. Cvak a vtom sa spustil lejak. Bežiac pod ochranu najbližšieho šiatra som pozrela na hodinky. Rovných 17.00!
A potom, že nemám byť poverčivá! (Ja ani nie som, ale slovu ´dúfam´ sa vyhýbam. Ako čert svätenej vode.)

streda, mája 31, 2006

Nenavyberáš si. A je to O.K.

"Chceli sme ísť večer behať, ale musíme asi počkať do polnoci. Vzduch stojí, je horúco a skoro sa plazíme." Toto mi včera večer povedala cez skype priateľka z druhého konca Európy. No povedzte, nie je to na porazenie?
My sa tu pomaly trasieme zimou a zápasíme s vlasy demolujúcim vetrom, a pár tisíc kilometrov južnejšie v zaseknutej horúčave snívajú o chladnejšej zóne.
Prečo sa vzdušné víry neriadia ušľachtilým výmyslom ľudského umu - deľbou práce?
Potom by bolo tam aj tu priam ideálne.
Ale možno by také delenie spôsobilo aj nudu a nedostatok prekvapivých originálností.

nedeľa, mája 28, 2006

Len tak

Sedím, čítam, píšem. Len tak. Nemám žiadny konkrétny príbeh, nijakú podnetnú myšlienku, ani príval umeleckej tvorivosti. Ale chce sa mi písať - len tak. Možno z toho čosi nakoniec vznikne.
Prebehla som známe blogy. Niekde je ticho, inde sa pravidelne čosi deje a objavili sa už aj pozdravy od dovolenkárov.
Dopísala som pracovné materiály, odposlala som si ich na zajtrajšie spracovanie na pracovný comp. Je za mnou príjemný, bohatý deň. Síce zrána upršaný, no s návštevou našich priateľov nakuklo do záhrady aj slnko. Tak sme si užili nielen obyvačkového, ale i čerstvého, trávou, kvetmi a ukrytým dažďom voňajúceho vzduchu.
O pár minút začne nový deň. Teším sa na jeho dary i na ľudí, ktorých stretnem.

štvrtok, mája 25, 2006

Nečakané dokáže aj príjemne šokovať

Občas človek zistí, že sa ho chytá perfekcionizmus (s typickými negatívnymi príznakmi). To, o čom si myslel, že bolo lapsusom (v rovine sklamania z nie práve oslňujúceho výkonu), bolo nakoniec vraj veľmi dobrou, vhodnou a prirodzenou reakciou.
Takže balvan z hrude je preč, nahradila ho skoro až eufória. Neuveriteľné.
Človek sa učí celý život.

streda, mája 24, 2006

Nečakané hlodá najhlbšie

Stretla som sa so zaujímavými ľuďmi. Orientačný bod, ktorý ich dnes zviedol dohromady, vnímali každý po svojom. Minimálne z dvoch uhlov pohľadu. Cieľ bol rovnaký, motivácia rozdielna - majú to na svedomí tie dva uhly pohľadu.
Nie je podstatné, o čo išlo. V tejto chvíli mi skôr víri mysľou, čo všetko môže náhoda vyniesť na svetlo: - dobrá vôľa a presvedčenie o profesionálnej zdatnosti vyrobili lapsus. Nie taký veľký, aby ovplyvnil situáciu, no ani taký bezvýznamný, aby sa len tak hodil za hlavu.
Predpokladám, že na jednej strane priniesol rozčarovanie (aspoň mierne, no možno aj väčšie), na strane druhej rozpaky a pocit viny.
Asi chvíľku potrvá, než sa hladina ustáli. Aj keď rozkolísanie sa pravdepodobne objaví len v hlbinách. Neviditeľné, ale bude tam.

utorok, mája 16, 2006

Štetec času

- Tie čerešne sú nádherné. Priam na zjedenie. Alebo na náušničky.
- Nevadí, že sú vlaňajšie?
- Na obrázku to nevadí.
Tak akosi sa odvíjal môj virtuálny rozhovor v diskusii o šťavnatom obrázku čerstvých čerešní. Červených, ligotavých, vyvolávajúcich skoro skutočnú predstavu chrumkavého sladkého zahryznutia.
Voňavá ilúzia však vznikla na báze už neexistujúcej reality. Čohosi, čo sa pominulo.

- Bože, kto je to? Tá je krásna!
- Je krásna stále, ale inak. Toto je obrázok spred mnohých rokov.
Toto bol rozhovor reálne zvukový - ako bezprostredná reakcia na fotografiu nevesty.
Už nie je nevestou, už nemá dvadsaťtri, no krása nepominula. Získala nové dimenzie.
Obohatené o pečať rozdávajúceho sa šťastia. Prameniaceho z lásky, radosti a istoty.

- Ten dom mohol byť kedysi veľmi pekný, no teraz vyzerá skoro ako ruina.
- Pôvodný majiteľ sa dávno odsťahoval (do neba). Dediči sa nevedeli dohodnúť.
A tak tu stojí a chátra.
Útržok rozhovoru, ktorý som zachytila náhodou na ulici.

Tri na pohľad nesúvisiace výrokové celky. Tri konštatovania o tom, čo kedysi bolo a už nie je.
Tri konštatovania o kráse, ktorá zanikla s existenciou jej nositeľa, o kráse, ktorá v inej podobe existuje ďalej a o kráse, ktorá by reálne mohla okúzľovať i dnes, len mala smolu, že o nej rozhodovali ľudia, ktorým je viac po vôli postupný zánik než rozumná dohoda.
Pokračovať v texte hlbokým rozborom myšlienok, ktoré zostali nevyslovené, by neprinieslo o nič viac, ako tiché zamyslenie sa a rozmýšľanie nad tým, čo všetko dokáže ľudská myseľ priplaviť zo svojich spodných vôd pri pozornom čítaní.

štvrtok, mája 11, 2006

Príjemná všednosť

Dnes sme mali poradu. Od neskorého rána do skorého popoludnia. S pizzou, minerálkou, sladkými perníkmi a kávou medzi tým.
Korektná atmosféra, ďalší príjemní ľudia v mojom zornom poli, nové zaujímavé úlohy.
A potom s mojou sympatickou kolegyňou zavŕšenie pracovnej doby rozhovorom o nevypočitateľnej variabilitie predmetu nášho profesionálneho záujmu.
Páči sa mi moja práca.

streda, mája 10, 2006

Nebeský sused

Veľká zlatá guľa. A nazerá cez okno rovno na môj comp. Čo si to dovoľuje?
Nie, ja sa nehnevám. Naopak. Je krásny ten plnoštíhly Mesiac. A takto - v bezstarostnej zvedavosti som ho tuším ešte nikdy nezaregistrovala. Bol tu skôr, než sa zotmelo. Okolo neho bolo všetko jasno modré. Potom sa azúr ukryl do tmavého atramentu a zlatá guľa iba viac rozsvietila. Požičala zlatého trbletu aj tmavomodrému poľu. Je to vážne pekné. A cez záclonovú dekoráciu aj trošku bizarné.
Tuším sme sa dnes stavili. Teda ja a Mesiac. Kto dlhšie vydrží v takmer nezmenenej pozícii. Páči sa mi naše momentálne susedské konverzovanie: On sa rozžiarene mlčky díva, ja pobavene aj obdivne "zírám" a moje myšlienky spriadajú rozhovor.
Kto by si pomyslel, že dnes večer budem debatovať s Mesiacom?
Tú stávku vyhrá on. Nemôžem predsa zneužívať prirodzené zákonitosti a čakať, kým za mňa vyhrá zemská rotácia. A aj keď sa mi z jeho zlatého odlesku nechce (normálne ma fascinuje), v pivnici práve skončila svoju užitočnú činnosť pračka. Tak idem vyvesiť jej voňavý obsah do záhrady. Nech mu môj sused z oblohy požičia trochu svojho zlata.
A zajtra, keď budem blúzky a košele kradnúť slnku, nájdem si v záhyboch mesačný odkaz.
Dúfam, že nebude pršať!

Hviezdna blogosféra

Dávno som nebola tak neskoro na blogu. Dávno ma tu tak dlho nič nezdržalo. Akosi som dnes prestala vnímať čas.
Prečítať, čo sa objavilo (ak sa objavilo) u mňa, pozrieť k mojim stabilne skalným a sem-tam nazrieť, čo je nové. Rutina, začínajúca dostávať sivý nádych.
Cez vychodenú clonu sa však mihlo čosi neznáme. A potom (keď som nakukla a objavila) ďalšia nová kométa. A za ňou ešte,... až mi mysľou blyslo spojenie "nové súhvezdie". V tichu jasnej noci ho vnímam intenzívne a s neuvedomovaným obdivom (keby som mala pri compe zrkadlo, výraz mojej tváre by to určite potvrdil).
Idem spať s hlavou plnou nových originálov. Vážne si myslím, že sú hviezdne. A teším sa na ďalšie - zajtra, pozajtra, potom,...

utorok, mája 09, 2006

Spomienka

Tá nekonečnosť mora
vo vlnách všetky priania nesie.
Pri mori môžeš snívať,
do piesku kresliť svoje siete.

More si spieva, duní,
aj šumí lastúrovú pieseň.
Azúr a smaragd nesú
tu lásku, tam radosť, tam tieseň.

Široká krása bez dna
ponúka slzy, úsmev, báseň.
Chýbaš mi, moje more.
Nezmizne z mysle k tebe bázeň.

štvrtok, mája 04, 2006

O vílach

V studnici zvanej virtuálno si môžeš načrieť do tisícich džbánov. A v každom je nebezpečne veľa všeličoho. Až sa Ti hlava môže zamotať. A mohol by si aj skončiť ako všetci tí mládenci z polnočných tancov s vílami - zmorený, zničený (v lepšom prípade), alebo aj blízko k úplnému koncu (v prípade horšom).
Ach, tie víly! Priesvitné mihotavé stvorenia, ktoré sa vznášavo objavujú raz tu, raz tam a skoro nikdy nie tam, kde ich čakáš. A majú čarovnú moc (veď sú z vymysleného sveta) oplývať všetkým, čo si si vysnil. Najmä tie sníčkové sú mazané všetkými farbami. (Niežeby iným vynaliezavosť chýbala!)
Vraj krehké a nežné a vzdušné a s magickou mocou ... nepolapiteľné. Rozprávkári vedia, prečo si ich do svojich pradien zamotali na pomoc.

utorok, mája 02, 2006

Podvečer

Taký obyčajný. Keď všetko pomaly tíchne (len naša fenka vo výbehu v záhrade štekotom dáva najavo, že nestačí iba dať jej večeru a zdekovať sa dnu).
Mám rada presne tieto minúty: chlapci si kdesi v telocvični tréningovo prehadzujú iskry z ťažkých mečov (šermiarskych skupín sa namnožilo ako kuriatok) pripravujúc sa na víkendovú dobýjačku v Čechách. Moje slnko ešte vníma deň v pracovnom procese a ja - po rutinných činnostiach, ktoré denne čakajú po príchode domov skoro každú zamestnanú ženu - sedím v pracovni, vnímam tmavnutie okien a čítam a píšem. Len tak - pre radosť. Pre relax. Predtým, než opäť nazriem do šanónu so zákonmi, smernicami a predpismi, predtým, než moje hladné lásky usadnú v kuchyni k večeri, predtým, než s príjemnou myšlienkou, že deň bol opäť fajn, s pocitom slastnej únavy z kombinácie rozhovoru a vzájomnej blízkosti, pohladí nám oči spánok.
Mám rada súmrak. Je to čas každodenného očakávania krásneho večera.

Asi to tak malo byť

Moja teta často vravieva: "Asi to tak malo byť". Teda obyčajne vtedy, keď sa jej niečo nepodarí, alebo nevyjde tak, ako by si priala. A keďže je večný optimista, nevytočí ju len tak ľahko niečo. No a oná veta býva, povedzme, mávnutím ruky nad niečím, z čoho je zbytočné robiť si ťažkú hlavu.
Ja som si tú vetu povedala práve pred chvíľou. Márne sa totiž už tak dva týždniky snažím osviežiť svoje texty prípadným obrázkom (resp. fotografiou). Nejde a nejde. Aj mi to napíše, že "prevíja", aj vypíše, že bolo úspešne všetko dokončené, no výsledok je nula (teda text bez obrázka). Asi to tak naozaj malo byť.

sobota, apríla 29, 2006

Nechaj sa dúhou ukradnúť

Nedá mi neriecť nič,
no bežné slová nejdú poskladať,
myšlienok aby niť
ušila, čo chce povedať.

Skladáš si lásky, smiech
i smútok zo dňa masky zbavený.
Ja lepím verše, hriech
ponechať rozlet znavený.

Spínanie rúk a ston
nepustia bolesť plynúť ďaleko.
Strom, dúha, ba i zvon
ukradnú jej ťa. Vysoko.


(Venujem ostrovanke)

Báseň žije svoj vlastný život

- to nie je moja myšlienka. Len sa mi veľmi páči a prečítala som si ju v jednej z replík v diskusii u ostrovanky.
Skúmať hlbiny je čosi ako moje relaxné a poznávacie hobby (juj, to je ale slovné spojenie!). Čo dokážem nájsť (resp. moja fantázia) v hĺbke tej múdrej metafory, ktorou som si dovolila označiť tento článok?
Jednoduché konštatovanie: "Je to pravda.", asi vystihuje prirodzenú realitu.
Prečítala som jednu z mnohých krásnych básní (u ostrovanky). Akosi nešlo reagovať bežnými slovami (niekedy nestačia ani najobratnejšie kombinácie). Myseľ však začala rodiť verše - namôjdušu, tuším ešte nikdy sa mi neukladali do takej zložitej rytmickej formy. To asi preto, že boli odozvou čítania zložitého zápasu duše so snom a realitou, s túžbou a jej unikajúcim naplnením. (Myslím, že teraz som trochu poplietla každého, čo číta tieto riadky. Odporúčam prečítať pri nepochopení viackrát.:-) Píšem totiž, ako mi myšlienky prúdia a nestíham ich chvíľami kontrolovať. Keby som ich však opravila, už by to nebolo ono.)
Ostrovanka mi napísala, že tie verše by mali byť aj v mojom blogu. Vznikli však ako reakcia na jej báseň. Inak by som ich vôbec nenapísala, odpovedala som. A ostrovanka mi vtedy v replike poslala tú peknú metaforu: BÁSEŇ ŽIJE SVOJ VLASTNÝ ŽIVOT.
Má pravdu. Ak sa objaví samostatne, bez akéhokoľvek iného kontextu, každý, kto ju číta, v nej môže objaviť šíravu nezastaviteľných rôznorodých myšlienok (ako chce a ako mu to jeho aktuálne citové rozpoloženie dovoľuje).
Ostrovanka, vďaka za tú metaforu. Báseň pridávam na Tvoju radu do svojho blogu. A venujem ju Tebe (ak dovolíš).

"Mať tak tvoje starosti!", povedal by niekto

Nakoniec žiadna búrka do nášho mesta nezablúdila. Aj ten dážď si dával načas.
Ale teraz prší. Vytrvalo, z oceľovej oblohy a na zlosť všetkým, čo by radšej teraz z vrchnej strany susedili so slnkom. Alebo aspoň s oceľovou oblohou mimo akcie.
Ja tiež patrím v toto predpoludnie k nim. Dážď mám rada, pravda. Rada pozorujem tancujúce kvapky za oknom (a ako nádherne vyzerajú zvečnené objektívom!- korálky rozsypané z perlového ruženca). No teraz potrebujem ísť do obchodu. A vlhký vzduch spolu s kvapkami, čo zablúdia aj pod dáždnik, spôsobujú mojim vlasom stratu imidžu.
A my máme na večer pozvaných hostí.
To sú starosti, však?
:-)

streda, apríla 26, 2006

Bez názvu

Po horúcom dni sa schyľovalo k búrke. Nebo z jednej strany výhražne stmavomodrelo a tlačilo tú desivú krásu ďalej a ďalej.
Milujem búrku (od detstva), ale zmoknúť chuť nemám. Tak som si na cestu ku krajčírke pribalila aj dáždnik. Nebolo treba. Kým som zaparkovala pred jej domom, pokropilo cestu. Nič viac. Kým som si vyskúšala budúci kostým, dva razy sa ukážkovo zablyslo. A zasa nič viac. Po návrate domov som upokojila našu fenku a nasmerovala som ju do jej veľkého bezpečného príbytku v záhrade - cítila vo vzduchu zmenu a bojazlivo kňučala. Medzitým sa zotmelo. Veľavravnú čierňavu vidno aj na zotmenom nebi. No zatiaľ sa nič nedeje. Možno noc otvorí všetky nebeské kohútiky a vypustí ohnivé tamtamy. Ale ráno by som sa rada zobudila do slnečného iskrenia.
Milujem opojnú sviežosť po búrke.

sobota, apríla 22, 2006

Všetky farby sa mi páčia

Rána sú plné sviežosti. A dávajú mysli za náruč farieb (nie tých maliarových).
V skoré, ešte celkom nevybielené dnešné ráno som s hudobnou kulisou z reproduktorov v aute vnímala takmer prázdne ulice. Aj parkovisko bolo ešte blahosklonne radodajné. Aj moja kaderníčka čakala zatiaľ iba na mňa. Každé sobotňajšie ráno všetko patrí mne (tých, čo už tiež ukrajujú z jeho štedrosti, nebýva o takom čase veľa). Páči sa mi to.
O pár chvíľ (to už mám umyté vlasy a pribúdajú na nich nátačky) dvere vítajú novú tvár. Úsmev, pozdrav, "Ako sa máte? Dávno sme sa nevideli..." Už spod priehľadného krytu sušiaceho stroja registrujem prichádzajúcu vysmiatu uvravenú štvoricu - dve mamy, dve dcéry. Za nimi takmer v rovnakom bode časovej osi milá a elegantná pani, s ktorou sa stretávam vždy len tu - v kaderníctve. Jej pohľad už takmer automaticky zamieri na miesto, kde sedím: "Tak sa dnes opäť stretávame", vraví s úsmevom, keď zdolá tých pár metrov priestoru od dverí ku mne a skloní sa pod kryt sušiča(inak by som ju totiž pre zvuk stroja nepočula). Stihnem ešte vypiť výborné čokoládové capucino (to nám všetkým priniesla z automatu kaderníčkina dlhoročná pomocníčka - ku všetkým stále príjemná, s konštantným milým úsmevom). Účes mám hotový, platím, vzájomné poďakovanie, pozdravy s úsmevmi a dvere sa mi otvárajú
do celkom iného rána: už zlato svetlého, s ľudskou riavou prúdiacou zo všetkých strán a s veľkým násobkom susedov všetkých farieb a veľkostí na dočasnom (už menej radodajnom) príbytku môjho auta. Len čo som zaradila spiatočku, zachytím v spätnom zrkadle šťastný úsmev spoza volanta za mnou a ďakovné kývnutie (znamenajúce čosi ako "super, že sa uvoľňuje miesto). Vraciam úsmev i kývnutie a plachtím - s hudobnou kulisou z reproduktorov - teraz už skoro plnými ulicami domov.
Za veľkým oknom obývačky sa smaragdovo usmieva už zregenerovaný trávnik a ožívajúce stromy. Prvý rok kvitnúca magnólia vrhá na ne (i na mňa) jeden zo svojich posledných do biela ladených pohľadov (čoskoro ju na nepoznanie premenia už rašiace listy). Zhlboka dýcham a s rozkošou nasávam atmosféru dňa, ktorý je v plnej sile.

piatok, apríla 21, 2006

Aj slová sú dôležité.

Ráno kráčam ešte takmer tichou ulicou. Len vtáky v korunách stromov sú už na plný úväzok v činnosti. Predomnou kráča dvojica - mladučká mama a asi štvorročné chlapča. "Asi do škôlky", prejde mi mysľou. Vykračujú pomerne rezko, no nie je to únavné tempo. Mládenček drží v pravej ruke modrú krabičku so sladkým mliekom, ľavou sa drží mamy. Idú bez slova. V jednej chvíli mama pustí malú rúčku, aby si odhrnula vlasy z čela. Potom hneď nežne prejde dlaňou po chrbte synka a opäť skryje jeho dlaň vo svojej. Tichá symbióza. Zabočia do škôlky a ja o pár desiatok metrov do dverí veľkej administratívnej budovy.
Cestou k výťahu sa pýtam sama seba. "Prečo sa nerozprávali?"
A každej mame by som najradšej potichu pošepla:,Nedaj si ujsť ani minútu z tých, čo môžeš stráviť v dôvernom rozhovore so svojimi ratolesťami. Tie ranné - cestou do škôlky, keď nad hlavami v zeleni švitoria veľkí aj malí operenci - by mohli byť kúzelné.,

štvrtok, apríla 20, 2006

Dar mať za čo ďakovať

Príjemný podvečer. Tichý, plný radostného pokoja. Ako z kníh Tajovského či Timravy.
Vonku v záhrade si vybíjajú svoje sadovnícke vášne moja teta s ujom - teda premieňajú našu väčšiu časť záhrady na oddychový raj, naša fenka im spoza tují, čo jej nasadili okolo výbehu, dáva štekotom najavo, že čoskoro na nich nebude spoza tej zelene vidieť. Ja oddychujem - prišla som z práce dosť neskoro, nastrela na večeru pre všetkých a teraz si krátim čas relaxom pri blogu, kým prídu.
Cez husté záclony pracovne pomaly sadá dnu večer. Deň plný činností bez predelu (plynúcich v slede ako voda v bystrine) sa chystá zložiť sa do odpočivárne. Pokojne mu hľadím do tváre a vravím (v myšlienkach): "Bol si opäť fajn. Bohatý na prácu i dobrých ľudí. Vďaka."

štvrtok, apríla 13, 2006

Myšlienky o človeku

Pri chvíľke zastavenia dobiedza v mysli otázka: O čom je vlastne Veľká noc?
Upratovací zhon ako pred Vianocami, nákupná horúčka ako pred Vianocami (niekedy ešte aj to počasie ako pred Vianocami), pečenie, chystanie ako pred Vianocami. Iba ten pôst (pre kresťanov) pred Vianocami taký prísny nie je.
Všetci sa tešia na voľné dni. To máme spoločné. Ako tie dni trávime, či prežívame, to už je veľmi rôznorodé. Prihliadnuc na región, rodinné zvyky a v neposlednom rade na fenomén viery. A práve ten mi spôsobil v myšlienkovom centre pestrý tanec (stáva sa mi to bežne - zrazu len začnem premýšľať a farebné kombinácie slov sa len tak rinú).
Koľkíže skúšali lúskať ten tvrdý orech? Koľkíže siahali po premúdrych zdôvodneniach, koľkýmže kontrovali argumenty o potrebe vyššej moci? Vo všetkom má prsty človek!
Úprimný, prežívajúci svoj "pohľad" hlboko, ale aj ten, čo chce len ťažiť. Je jedno, čo a je jedno, na ktorom poli.
Sme ľudia, jeden stupienok živočíšnej ríše, všetci sme v podstate o tom istom. Každý z nás má však vlastnú dušu (vlastné prežívanie, vlastné city, vlastné myšlienky,...). A to nás robí odlišnými, jedinečnými, nenapodobiteľnými. Som taký(á) istý(á), ale súčasne iný(á). Chcem, aby ma všetci ostatní v živote, ktorý mi je na Zemi vymedzený, vnímali ako rovnocennú bytosť. A nič mi nedáva právo upierať túto hodnotu každému jednému z tých ostatných.
Nie je to o viere, je to o človeku. A v ňom je ukrytá aj viera. Aj tolerancia. Aj dobro a zlo. Správnosť výberu je životná cena.

streda, apríla 12, 2006

Keď čas čaruje

Kvôli jednej oslave jubilea sa nedostanete na inú, ktorá aktuálne prebieha v tom istom čase. Už voľba môže namaľovať rôzne pôvodne nenaplánované skice v kolobehu životnej púte. A potom zabliká otázka: Čo s tými skicami?
Každá skica je len prvotný moment (s kratším či dlhším trvaním). Zaujímavé je, ako sa s ňou ďalej pracuje.
Ak ruší spánok a vyvoláva stavy bezmocnosti, je súca do koša. To sa však dá urobiť len s papierom, nie s životnou realitou. Táto alternatíva teda nie je použiteľná. (Šťastie, že mne taká do cesty nikdy nevošla.)
Stáva sa, že od začiatku dáva najavo nutnosť riadne na nej popracovať. Ak má byť výsledok hodný umeleckého diela. Akceptujete? Na konci tvorivej práce čaká ďalší príjemný večer s priateľmi. (Bol plný smiechu a nabitý pozitívnymi atómami.) Neakceptujete? Môže sa stať, že si dlho budú myslieť, že pre vás nie sú dôležití. (To sa nám, chvalabohu, nestalo.)
Ak od prvej chvíle vyvoláva pocit, že je jedno, aká bude jej konečná podoba, zvoní na povrchné pokrytectvo a pomaly miznúce vzájomné väzby. (Snažíme sa žiť tak, aby sa nám to nikdy nestalo.)

utorok, apríla 11, 2006

A zasa prší...

Je apríl. Ešte stále. Neubudla ho zatiaľ ani polovica. A statočne napĺňa svoju odvekú povesť. Zápas slnečného jasu s ospalým sivým závojom na počkanie nezvláda tak bravúrne hádam žiadny iný mesiac.
Užívať si tepla a svetla pri prechádzke mestom, či na voňavom zelenom kopci nad dedinou pod lesom je opojne príjemné a súčasne osviežujúce. No sedieť vo foteli za oknom, sledovať dažďový tanec a počúvať činelovo-klopkajúci koncert letiacich kvapiek poskytuje fantázii tiež nekonečne veľa podnetov. Ospalá záhrada za veľkým oknom navodzuje mäkké ponáranie sa do sveta odkrývania záhad v krajine zázrakov.
Slová dokážu namaľovať neuveriteľné kombinácie.

pondelok, apríla 10, 2006

Raubir

Nie je to zlodej ani otrava. Je to len naša fenka. Človek by mohol využiť širokú paletu epitet na vyjadrenie jej osobitosti.
Hravá, priebojná, nevtieravá aj dobiedzavá. Milá až nežná, no i človečensky urážlivá. Čisto priezračná, ale aj herečka mazaná všetkými štýlmi. Dokázala by som o nej písať jednu poviedku za druhou. Nemám však spisovateľské ambície. Len sa hrám so slovami. Pre potešenie a relax. A dnes mi do nôty padla naša írsetrovská krásavica.

Občas sa pýtam:

Čo sa deje?
Niečo sa zmenilo. A príčina je v nedozerne (teda pre mňa).
Nemám rada zákulisné hry. Nemám rada mračiace sa neznámo. A preto sa pýtam. Som v nevýhode. Môžem sa pýtať len sama seba. Tí, čo sa radi hrajú na skrývačku (v záplave mäkkých slov a svetiel), obyčajne nevyjdú z tieňa. A ja, keďže neviem, o čo ide, nemám šancu.
Nepáči sa mi nefér hra. Dáva mi však nové podnety: sledovať zdiaľky a objavovať druhú tvár verejného dobra. Je to plus alebo mínus? Svetlo, či tieň? Pravdupovediac neviem. Ale veľmi ma to netrápi. Iba to nie je pekné. A tak to už len pozorujem. Skoro nezúčastnene. Prehodiac poznámku na vonkajšiu podobu toho, čo kedysi vyzeralo dôveryhodne. Dnes je to však len póza.
Zaujímavé, kam ma dokážu doviesť uvoľnené myšlienky!

Nové stopy v pamäti

Studené počasie, útulný dom priateľov, ktorí nás na tri dni patriace oslavám životného jubilea pritúlili, moderný komplex technickej dokonalosti - výstavisko - v umelo - ľudskou rukou - vytvorenej prírodnej scenérii, krásne historické cisárske mestečko, príjemní noví ľudia, ktorých sme spoznali pri otvorení novej kuchyne v jednej reštaurácii.
A potom už spoločensky pripravené prostredie pre oficiálne gratulácie, ktoré sa pri dobrom jedle, hudbe (reprodukovanej aj harmonikovej), rozvinuli do večera spomienok, smiechu, spevu a tanca. A ešte stretnutia s ďalšími, ktorí boli doteraz neznámi. Sú súčaťou iných okruhov našich priateľov. Na tomto večere sa tie okruhy stretli a pretli. A bolo to super.
Spoznávať nové miesta a najmä nových ľudí je nemenne fascinujúce a zaujímavé. (Aj keď vám do toho fúka vietor a pri výstupe na vysokú vežu svaly chvíľami odmietajú poslušnosť.)

štvrtok, apríla 06, 2006

Uhol pohľadu

Apríl sa nezaprel. Po rozmarnom jarnom pohladení nás opäť driape chladom a ubíja sivou oblohou. Akoby pojašene breptal: "Len si užívajte zo všetkých súdkov!"
Nuž čo, aj oplašenosť je boží dar. Len ho treba vnímať z toho správneho uhla.
Ten správny uhol je pre mňa momentálne predstava stretnutia s priateľmi pri životnom jubileu jedného z nich. S niektorými sme sa nevideli už riadne dlho. Bude o čom rozprávať, bude na čo spomínať a pri hudbe a tanci nám sivá aprílová obloha môže byť ukradnutá.

streda, apríla 05, 2006

Veľké drobnosti

Široké spektrum masáže ducha i srdca je človeku k dispozícii. Pomyslenie na to nekonečno skoro až dvíha do nebies.
Pri rannom šere občas stačí privrieť oči a plávať vo farebnej fantázii - terapia a, čuduj sa svete, aj podnetné čítanie pre iných (teda to, čo z toho fantazírovania vzíde). Keď slnko tróni na zenite a človek dýcha uprostred hôr, opäť môže "lietať" - opojený vôkolnou slobodou a blízkosťou milovaných bytostí. A v iné bežné popoludnie zas srdce rozkošne tancuje od blaha sledujúc výbuchy úprimnej radosti sedemročného narodeninového dieťaťa, ktoré je u vás na návšteve a jeho veľké hnedé očí strieľajú iskry šťastia pri pečení narodeninovej torty.
Koľko úžasných momentov poskytuje život!

pondelok, apríla 03, 2006

Majster

Treskúce mrazy máme konečne za sebou a vo viere, že sú naozaj v nenávratne, chceme zapnúť záhradné polievanie. Smola! V šachte je voda. Síce nie sme (chvalabohu) v záplavovej zóne, no pod našou záhradou v 17 metrovej hĺbke prúdi výdatný prameň. No a keď topiaci sa sneh hľadá únik všetkými možnými smermi (keďže mu v prirodzenom pohybe bráni stále rastúci počet betónových prekážok), prečo by nevnikol aj do nášho vybetónovaného príbytku ventilov a iných mne nezrozumiteľných zariadení?
"Prídeme po víkende! Hovoril som, že tam majú vyvŕtať otvory! Teraz to musíme spraviť my!" Vyštekoval majster vodár hľadiac pritom niekam do neznáma.
Po víkende prišli. Hneď ráno. Medzitým som zistila, že diery vyvŕtané sú a práve vďaka nim spodná voda "zamokrila" miesto, ktoré malo byť suché.
"To som ešte nezažil, aby takto voda vystúpila. Budeme musieť tie diery zaliať."
Neverila som vlastným ušiam. Nakoniec nezaliali, len urobili, čo bolko treba: Odsali vodu, spustili čerpadlo a všetko je O.K. . Malé intermezzo o tom, že sa to ešte zapnúť nedá, lebo v druhej šachte treba nahodiť tesnenie, ma už z miery nevyviedlo. Majster bol poučený svojimi ľuďmi, že to je iný okruh a všetko je v poriadku.
Zato ma však z miery vyviedlo (ale len trošku a hneď som to v duchu prijala kladne), že na otázku týkajúcu sa platby za odvedenú prácu som začula jasné: "Nič. To je v poriadku. To patrí ešte k vlaňajšej údržbe." Možno si "majster" (mal stále naponáhlo) stihol uvedomiť (čo úprimne kvitujem), že veru majstrovstvo tápaním v praktických činnostiach veľmi nepreukázal.
Jeho "podmajstri" však odviedli slušnú robotu a tak svoje "napivo" (v dimenziách 21.storočia) dostali. Zaslúžene. (Musím ešte dodať, že si nepýtali a na prvý kuk ani nechceli.)

Motivácia

Pred chvíľou som si prečítala nový článok v zaujímavom blogu hogafoga. Čítala som - po víkendovej pauze na snehu - aj iné blogy. Tiež sú v nich dobré nové "veci", no ten hogov akosi automaticky štartuje premýšľanie. V kantorských kruhoch by povedali - je dobrou motiváciou. Aj na písanie nových článkov.
Takže: po tom hogovom článku a komentároch k nemu sa začali pretekať v mojej šedej kôre myšlienky. Také, čo som chcela zasunúť do "spodného šuflíka", uložiť ad acta.
Ale čo teraz, keď tak dobiedzajú? Nechám ich naskákať do blogu a hotovo!
V nekonečnej virtuálnej rovine si píšeme, ako sa nám chce. Aj komentujeme. Jedni tak, druhí onak. Teda jedni s najlepším vedomím a svedomím, druhí aj s nenajlepším (alebo aj vedome protivným). Využívajúc bežné vety, poetické slovné spojenia, rečnícke otázky, humor, výsmech, sarkazmus, ... Ako som si u hoga prečítala - nie každý ukladá svoje prejavy s empatiou. A nie každý je schopný čítať aj iné, než len obdivné chválospevy. A potom to prichádza: odkaz na iné čitateľské priestory, repliky typu "ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva", alebo aj vytrvalé mlčanie. Niekedy je to prekvapivé a len čakáte, čo sa z toho, čomu nerozumiete, vykľuje (alebo aj nevykľuje).
Nuž, vo virtualite je "dovolené" všetko, tak nám niekedy nezostáva iné, len sa odmlčať tiež a povedať si: "Síce neviem, čo sa deje, ale nemá zmysel sa tým ďalej zapodievať." Možno je to škoda a možno aj nie.

P.S. To odmlčanie nebolo myslené ako nepísanie článkov.

piatok, marca 31, 2006

Hlbiny

Občas sa len tak hrám so slovami. A vždy ma stiahnu do nevídane pestrého sveta. Sveta netušených významov a prekvapivého odhaľovania.
Dnes skoro ráno ma "chytilo" slovo, ktoré je v nadpise. Už samo o sebe - vonkajšou podobou - je výrečné: Majestátne -H- tesne naviazané na štíhle, skoro nenápadné -l-, ktoré sa v objatí susedov (majestátneho -H- a snobsky formovaného -b-) takmer stráca. A potom to nesmelé -i- so zvedavou bodkou, skromné pokojné -n- a na záver -y-, čo má všetkých v paži. Nonšalantne nazerá aj pod platformu a čaká, kým ktosi ďalší skĺzne hlbšie, než je bežné. Forma viac ako výrečná.
Ale ten obsah! Ani oči nemusím privrieť a už sa mi vytvára plastický rozbehnutý obraz. Vlniaci sa smaragd s tisíckami "strieľajúcich" odtieňov jasu. Vlny sú pierkové, ladno drobné, no pohybujú sa divoko. V tej rýchlosti nestíham postrehnúť detaily. Vnímam len neustálu zmenu - všetky ňuansy základného spektra. Pohyb sa z chaosu začína formovať do špirály. Farebnosť tmavne a vlny rastú a ťahajú k ypsilonu - do hĺbky. Cestou sa zjavujú zákutia - prebleskne zlatý roj ako mäkké pohladenie, hneď za ním čupí prekvapenie s fialovým nádychom. Točenie spomalí a plávam v modrom jazere. Je tiché, no nie je to láskavý pokoj, skôr napätie. Nový prúd otvára bránu do dravých vôd s odtieňom purpuru. Čo je to? Divoké emócie oranžovej bezhlavosti, živelná túžba byť na vrchole. Ako to všetko tam pení a sipí a bije! A z hĺbky prilieta akési pradeno. Je tenké, tmavé, no rastie. Má zjavný apetít. Rado by zožrať všetko navôkol. Dosť!
Farebná plastická fantázia. Je preč. Pred otvorenými očami tancuje otázka:
Čo všetko je ukryté v nedostupných hĺbkach? Čo všetko si v hlbinách svojho ja stráži človek?

utorok, marca 28, 2006

Ako vznikajú verše?

Kto sa pýta?
Zvedavé naivné dieťa.
Nevie, že verš je iba zopár slov,
nevie, že je to pavučina snov.
Nevie, že verše majú svoju melódiu.
Že tešia, bolia, ľúbia, žijú...

A ozaj - ako vznikajú?
Len tak - múzy ich dýchajú.

O marhuľo-slivke a mojom múdrom dedkovi

Môj dedko bol veľmi šikovný človek. Okrem iného sa vedel zdatne obracať vo vinohrade aj v záhrade. Nadšene krížil všetko so všetkým a výsledok bol väčšinou veľmi úspešný. Tak to bolo aj s jeho pokusom naočkovať do jedného podpníka tri odlišné ovocné odrody: marhuľu, slivku a... tú tretiu si už vážne nepamätám. Konáre zakvitli, včielky si na kvetoch pochutili a výsledok nedal na seba dlho čakať: strom bol obsypaný sľubne vyzerajúcimi plodmi. A tu sa začína môj príbeh.
V čase môjho detstva prázdniny skorovrcholového športovca (teda mňa) znamenali - tak ako pre všetkých školákov - vždy oddych od školy, neviazané detské huncútstva s kamarátmi na dedine u mojich starkých, kam som sa vždy bezhlavo tešila, ale aj - rovnako ako pre všetkých dnešných skorovrcholových športovcov - tréningové plány, ktoré bolo treba dodržiavať. S nadšením som predvádzala svoje "kúsky" (ako ich zakrývajúc si dlaňami oči nazývala moja zlatá babka) všetkým na počkanie a hľadala som vhodné "náradie" na každodennú dávku zhybov, vzklopiek, výmykov,... Predpokladám, že vnímavejší čitatelia už tušia, kam mierim. Veru tak! Za vhodné náradie som si raz vyhliadla dedkovu divotvornú marhuľo-slivku(+to tretie, čo si nepamätám). Jeden z konárov inak nežného stromčeka sa mi videl dostatočne pevný (nikdy som nebola ťažká váha), a tak som si povedala, že predpísané kondičné cvičenia sa mi budú príjemnejšie realizovať uprostred voňavej zelene dedkovho ovocného sadu. Nebudem naťahovať, aj tak už vám je všetkým jasné, čo sa stalo: Haluz nevydržala a zlomila sa. A čo bolo horšie, s ňou aj jej sesterské výhonky plné sliviek a marhúľ. Krvi by sa vo mne v tej chvíli nedorezal.
Ako to oznámiť dedkovi, veru ani nebo nevedelo poradiť. Zoslalo mi však (to nebo) neklamný znak, že mám v ňom (napriek mojej ľudskej hriešnosti) silného spojenca. Dedko totiž prišiel v ten deň z práce neskôr ako zvyčajne, do svojej obľúbenej záhrady už nemal čas pred spaním ísť a v noci sa prihnala strašná búrka (verte, či nie, odvtedy búrky milujem).
Ráno ma zobudil nešťastný babkin hlas: "Bože, bože, Silvička, dedko to neprežije! Vetrisko v noci polámal susedom stromy a jemu tú slivku, čo mal na nej aj marhule!"
Bolo mi ľúto stromov v okolitých záhradách, ale v tej chvíli som pocítila nehanebnú úľavu. Oznam o zlomenom strome zverejnilo za mňa nebo. A ešte som z toho vyšla bez ujmy. Aj keď pocit viny ma kváril. Ale tak naozaj iba do večera. Keď totiž dedko prišiel popoludní z práce a išiel pozrieť škody, zistil, že v jeho sade vážnu ujmu utrpela iba tá marhuľo-slivka. Najskôr chodil od stromu k stromu (so mnou v pätách), krútil hlavou, hmkal a ticho si čosi ševelil. Potom sa nezvyčajne vzpriamil (bol dosť vysoký), pozrel na mňa a povedal: "Pán Boh mi dal rukolapne naznámosť, že príroda sa nemá znásilňovať! Pozri, Silvička, v celej záhrade ten vietor nespravil skoro žiadnu škodu. Len ten môj experiment je napoly."
Ja som si tajomstvo toho "experimentu napoly" v sebe udržala až do mojej stužkovej. S našimi tam - samozrejme - bol aj môj hrdý dedko so zlatou babkou a pri dobrej nálade prišiel rad aj na reč o "experimente". Všetci sa smiali, no dedko na mňa pozrel podobným pohľadom ako vtedy na tú záhradu a povedal: "Dievčatko moje, keby si vedelo, ako ťa ľúbim".
Čosi ma pichlo, ale hneď potom ma zaplavil pocit blaha a nekonečnej lásky, ktorú si v srdci nosím od nepamäti a naveky. K mojim milovaným starým rodičom.

pondelok, marca 27, 2006

Jarná eufória

Vonku je konečne modrá obloha a na nej slnko, ktoré už aj hreje (sláva!). Naša fenka si hovie na teplej dlažbe vo svojom výbehu v záhrade, ani náhodou nepomýšľa na azyl vo vykúrenej garáži (už sme tam aj tak vypli radiátor) a zrejme sa chystá stráviť pod holým nebom aj noc.
Pred chvíľou som dočítala ostrovankin najnovší skvost a je mi fajn. Sedím a premýšľam. Len tak. Nad článkami v blogoch, nad tým, ako na ne reagujú pravidelní aj náhodní čitatelia i nad tým, čo obe strany vedie k aktivitám (tých prvých k písaniu, tých druhých k čítaniu a reakciám). Všelijaké myšlienky sa mi roja v hlave, no nepustím ich na monitor. Cítim sa v akejsi nadnesenej, príjemnej letargii. Som rada, že môžem čítať v blogoch, páči sa mi, že autori občas so mnou komunikujú a ak chcem, môžem sem-tam niečo aj napísať do blogu vlastného (aj keď tu už tá komunikácia trošku viazne).
Jednoducho sa cítim príjemne.

štvrtok, marca 23, 2006

Naveky

Už tretie ráno
jar na okno klope.
Máš, láska, smietku na klope.
Sfúknem ju ľahúčko,
pridávam úsmev.
Zamávam na cestu.
Už náruč rozťahuje deň.
Vždy s Tebou. Áno.

streda, marca 22, 2006

Nie vždy sa jar začína dobre

"Tá staršia pani z domu oproti má psychické problémy?", pýta sa moja mama, keď som jej vyšla na ulicu pomôcť s odpratávaním zimného nánosu zo škár medzi chodníkom a cestou pred naším domom.
"Nie, prečo?"
"Volala ma z okna k sebe a pýtala sa, či som tu nevidela niekoho podozrivého. Vraj jej zo skrine ukradli peniaze a doklady."
Z obchodu práve prichádzala druhá suseda. Mama sa obracia so svojou pochybnosťou na ňu. Suseda zostáva zaskočená. Vtom prichádza auto - vnuk "poškodenej" susedy - a už aj ona sama vychádza na ulicu s nešťastným výrazom na tvári a so zúfalými slovami: "Bože, čo budem robiť? Ukradli mi všetky peniaze a doklady. V peňaženke mám len 700 korún a penzia príde až na budúci mesiac!" Stále celkom neveríme, no vnuk objavil v izbe odtlačky topánok - na ráme okna, na koberci, pri skrini. Predsa je to pravda!
Bijú sa vo mne dva pocity: - úľava, že suseda je psychicky v poriadku (až na ten momentálny šok) a smútok z toho, čo sa jej stalo. A ešte jeden: obava, až úzkosť, že ktosi si našu ulicu a jej zvyky dobre odpozoroval.
Neskoro popoludní prišla polícia. Jedno malé výjazdové auto, jedno väčšie - s technikou. Ktovie, či budú rovnako úspešní ako ten pozorovateľ?
Aj takto sa niekedy môže začať jar.

pondelok, marca 20, 2006

O hodnote ženy

Práve mi prišla veľmi podnetná prezentácia o hodnotách ženy, ktorá vznikla z výrokov Audrey Hepburn.
Na jednej zo snímok je tento text:

Chráň sa rozplakať ženu, pretože Boh počíta jej slzy.
Žena bola stvorená z mužovho rebra.
Nie z nohy, aby bola mužovým nohsledom, nie z hlavy, aby bola múdrejšia, ale z boku, aby s ním bola na rovnakej úrovni, spod ramena, aby bola chránená, z blízkosti srdca, aby bola milovaná.

Nad textom stojí, že je to jeden z výrokov v Talmude (to len, aby som bola presná a aby nikto nepripisoval pôvod citovaných slov Audrey Hapburn, či mne).
Sem som to napísala preto, že je to takmer súhvezdie myšlienok, z ktorých sa dá nekončne čerpať.

Na perách med...

Úkryty na lavičke,
úkryty v perí,...
Kde všade ešte?
Za medom perí!

Lavička, perie,...
chránia ťa pred svetom.
Čo chráni dôveru
od pravdy pred medom?

sobota, marca 18, 2006

Je fajn

Je fajn,
keď ľudia, čo ťa nepoznajú,
objavia tvoju lepšiu tvár.

Je fajn,
keď je to tvoja každodenná,
cháp skutočná, nielen tvar.

pondelok, marca 06, 2006

Raz

Raz napíšem niečo aj o sebe...