pondelok, júla 17, 2006

Podvečerné postrehy a jedna nezanedbateľná metamorfóza...

Cestou z práce sa obyčajne ženy (aby som bola spravodlivá - aj mnohí muži) zastavia v obchode - doplniť zásoby do špajze. Ja nie som výnimka.
Ten dnešný popracovný výlet smeroval do predajne Lidl. Páči sa mi, že na upravených parkoviskách majú tieto obchody aj vyhradené miesta pre autá telesne postihnutých. A páči sa mi, že ľudia to takmer na 100% rešpektujú. Takmer. Dnes totiž pán v staršom aute kvalitnej značky s kľudom Angličana odparkoval presne tam. Je fakt, že najbližší rad pred vstupom do predajne bol plný (s výnimkou tých označených stanovíšť), ale o pár metrov ďalej sa dalo parkovať absolútne bez problémov.
(Mohla som ho upozorniť - ľahko sa mi teraz píše. V tichu pracovne. Mohla. Práve som však s nemotorným nákupným vozíkom vstupovala do otvárajúcich sa dverí. Dobrá výhovorka hotový groš.)
Keď som vyšla z obchodu, na parkovisku v najbližšej zóne už bolo viac voľných miest, takže prípadný návštevník s telesným postihom by mal kde zastaviť (to však nič nemení na skutkovej podstate veci).
Idúc s prázdnym vozíkom k odkladaciemu priestoru som začula slová staršieho pána: "Zavrite si už huby! Leziete mi na nervy!" Boli určené jeho dvom vnúčatám (odhadujem vek do 10 rokov, možno i menej). Deti som rozprávať nepočula, tak neviem. Ani ich stará mama nič nevravela. Len ukladala nákup do tašiek.
Cúvajúc z parkoviska prechádzala som okolo mladej manželskej dvojice. Ona jednou rukou držala bicykel, druhou sa úporne, ale neúspešne snažila položiť na sedánku drevenú debničku s ovocím. Manžel stál pri nej - prizerajúc sa a komentujúc jej nešikovnosť (na dokreslenie situácie - s prázdnymi rukami a malým ruksakom na chrbte).
Kým som sa otočila na kruhovom objazde a vyšla na hlavnú cestu, dvojica s bicyklom a ovocím už kráčala po chodníku domov. Tvárou mi prebehol úsmev a telom vlna príjemného pocitu. Spôsobila to nezanedbateľná metamorfóza: bicykel tlačil manžel. Jeho mladá pani kráčala vedľa neho a niečo mu oduševnene rozprávala.

2 komentáre:

et007 povedal(a)...

slvia, povedal by som skoro, haiku v próze... ešte porozmýšľam, čo dodať.

Silviah povedal(a)...

No, neviem to posúdiť. Haiku nie je moja parketa. Ale bola to momentálna realita včerajšieho nákupného podvečera.