utorok, novembra 25, 2008

Nočná panoráma v bielom...

Takto som si nazvala bielo-páperový obraz na pozadí neskorého večera. Záhrada v bielom je čarovná. A keď máte okno rovno oproti postele, bolo by hriechom nechať spustené žalúzie.
Prvé výdatné sneženie v tomto roku... Krásne...

pondelok, novembra 10, 2008

Jesenná romantika

"Poďme cez Bukovú. Bude to určite menej frekventované", radí kolega. "Neviem, nikdy som tadiaľ nešla, nepoznám tú cestu", vravím. Podľa "slov" mapy ide o cesty, ktoré nepatria medzi najpohodlnejšie. Tá červenou vyznačená je však vážne vždy plná a v podstate okrem Bielej hory aj až nezaujímavá. Takže: "Skúsime to. Pôjdeme trošku skôr - pre každý prípad - a ak by to nestálo zaveľa, vracať sa budeme po "osvedčenej" trase."
V Trstíne odbočka na Bukovú... A zrazu sa z pracovnej cesty stal relax za volantom. Mierne zvlnená krajina, ponorená pri hlavách kopcov do hmly, miestami preblesknutie zablúdených lúčov a na pár minút i zlatom zaliata farebná jesenná sonáta. Cesty upravené (vraj VUC-ka ich dáva do poriadku), s ešte čerstvo natiahnutým kobercom. Autá takmer žiadne. Podchvíľou nám v zornom poli zakrúžil dravec (pomaly vzácnosť v našich končinách). Do cieľa sme prišli včas. Nadšení úžasnou prírodnou scenériou a pokojom na ceste. Ešte i prejazd vojenským územím zapadol do scenára. V porovnaní s ostatnými cestami pôsobilo tých šesť kilometrov ako tankodrom, no na pozadí jesenného divadla sme to "bubnovanie po výmoľoch" vnímali ako párminútové dobrodružstvo.
Spiatočná cesta bola jasná - tou istou trasou. Opäť úžas. Dedinské kostolíky na vŕškoch v zapadajúcom slnku budili dojem reklamných pohľadníc.
V Trstíne idyla končí... Opäť klasika preplnených ciest s koncertným finále totálnej zácpy celým naším mestom.
Za volantom sa cítim dobre. Ak pritom nemusím riešiť permanentné hlavolamy vytvorené cestnými pirátmi či sviatočnými šoférmi a okolo mňa je namiesto výfukov a hustej civilizácie iba tráva, stromy, romantické dedinky v údoliach alebo na vŕškoch a k tomu divotvorné farby jesene v zlatom slnku, služobná cesta sa stáva relaxačnou terapiou.
:-)

utorok, novembra 04, 2008

Kuracá polévka kontra kmínovica...

Raz mi kolegyňa (žiaľ, už nebohá) - fantastická žena s neutíchajúcim zmyslom pre humor - povedala skutočnú životnú "etudu":
Riaditeľ školy, v ktorej učila, sa zahľadel do novej, síce mladej, ale nie veľmi pohľadnej kolegyne. Všetci nechápavo krútili hlavami. Eržika (tak sa moja kolegyňa volala), keďže nikdy nemala problém ísť na veci priamo, mu povedala: "Milan, já ci nerozumím! Máš doma takú peknú a inteligentnú ženu. Čo, preboha, na tejto špate vidzíš?" "Víš, Eržika", odpovedal on, "ked máš doma každý den kuracú polévku, občas ci aj kmínovica zachucí!"
K tomu nárečiu musím povedať, že obaja, samozrejme, excelentne ovládali spisovný jazyk, no v súkromnej konverzácii citlivého charakteru prechádzali automaticky k "rodnému - jako nám huba naróstla".