sobota, marca 28, 2009

Poludnie s Gogoľom...

- Máš čas? -
- Spracúvam texty o Kaluge. Prečo? –
- V Parku Ciolkovského o dvanástej prednášajú svoje verše i texty Gogoľa členovia kalužského literárneho klubu. Bude tam aj Marikina mama so svojou triedou. –
- Jasné, idem! –
- Marika príde pre Teba. –





Pamätník Gogoľovi v Parku Ciolkovského. Okolo neho hŕstka mladých ľudí so svojou učiteľkou ruskej literatúry a členovia literárneho klubu. Jeden po druhom prednášajú svoju poéziu a medzitým sa vždy prihovárajú okolostojacej mládeži. Potom venujú učiteľke antológiu s ich veršami, aby – ak bude čas – v škole so žiakmi i tie čítali, študentov vyzvú, aby – ak píšu – poslali svoje texty na uverejnenie. Spoločne kladú na Gogoľov pamätník kvety. Spoločná fotografia a oficiálna časť končí.
Necelá hodinka v slnkom zaliatom parku (za slušného mrazu) bola venovaná 200.výročiu narodenia N.V. Gogoľa, ktoré bude 1. apríla.


Veľmi zaujímavé a príjemné boli i ďalšie minúty, strávené v rozhovore s Nikolajom Aleksejevičom. Fundovaným starým pánom, ruským národným architektom, ktorý je živou encyklopédiou Kalugy. Neskutočne milý a múdry človek. Teším sa na jeho prednášku o Kaluge, na ktorú ma osobne pozval.
Počas našej debaty sa pri pamätníku zastavilo niekoľko tried malých „provostupniarov“, ktorí tam prišli – napriek tomu, že je sobota a teda v škole voľno – so svojimi učiteľkami.

streda, marca 25, 2009

Ešte stále...

... napriek pár nadnulovým dňom, tu máme zimu. Nie je síce už taká tuhá, no snehu nadeľuje naďalej bezúsporne (energiami tu nešetrí nikto a nič:-) ). Aj teraz krásne rozprávkovo sneží. (Podľa neprestrelne sivej oblohy to vyzerá nadlho.)
V noci a ráno mráz nemá konkurenciu. Cez deň - obyčajne okolo obeda - sa vystrčí teplomer nad nulu, no neskoré popoludnie prechádza pravidelne do štádia zamŕzania.
Asi si viete predstaviť, ako to tu potom vyzerá:
Krásna ranná beloba pozvoľne prechádza do sivočiernych máp plných vody, ktoré následne nebezpečne zamŕzajú. Umývanie áut je beznádejné, no nevyhnutné. Po troch dňoch totiž pomaly nevidno značku. A nastúpiť bez toho, aby ste si nezašpinili kabát, je takmer nemožné. Ale má to svoje čaro. :-)

utorok, marca 24, 2009

Autá, jamy a chodci...

Autá v Kaluge dostávajú zabrať.
- U nás sa hovorí, že v autoškole neučia jazdiť, ale obchádzať
jamy -, povedal mi Sergej, keď som, v riadnej hustote premávky
obchádzajúc jednu jamu, takmer vhupla do ďalšej.
- Vás tu zapíšu onedlho do pamätnej knihy -, skonštatovala Marika, keď som ako slušný šofér dávala prednosť chodcom na prechodoch.
- V médiách denne upozorňujú, že za nedanie prednosti chodcom na prechode sa výrazne zvýšili pokuty. Nemyslím si, že je to dobre. Mali by najprv šoférom slušne dohovoriť a vysvetliť im, že ohrozujú životy, - predniesol Sergej. (Skoro mi padla sánka...)
Dnes ráno som zastala pred prechodom pre chodcov a s úsmevom rukou naznačila čakajúcej starenke, že môže prejsť. Neveriacky na mňa pozerala. Keď však moje auto zanovito stálo, náhlivo vošla na cestu a prežehnávajúc sa takmer upaľovala (primerane k veku) na druhú stranu. Výraz jej tváre bol neopísateľný. Asi ma mala za neznaboha...
Aj šoféri dostávajú v Kaluge zabrať.
:-)

streda, marca 18, 2009

Čaro počutého...

Podvečer v nákupnom centre. Ľudí plno, pri pokladniach - išli tri - dlhé rady.
- Móžete pasadíť kavó to jiščó v adnú kássu? -
- I kavó? -
- Vy miňá sprášivajete? Ja vám ďéngy prinašú! -
Chvíľu sa nič nedeje. Hádam o dve minúty had v rade stojacich zašumí. Do štvrtej pokladne si sadá mladá zamestnankyňa. Pani, ktorá sa svojím ľúbozvučným hlasom postarala o aktívny prístup personálu k práci, vyrazila spoza mňa a ako odmenu za odvahu ozvať sa si vydobyla pri "novej" pokladni tretiu pozíciu.
Celé ma to doslova očarilo. Ľúbozvučnosť výmeny názorov i následná fyzická aktivita...
:-)

Televízor a krevety

Dve staré veľké monštrá si naša domáca – ako na naše nesmelé želanie sľúbila – odvezie preč. A my budeme konečne mať priestor na sledovanie situácie vo svete správ a príbehov aj prostredníctvom normálneho televízora, nielen noot-booku.
Takže:
Kúpili sme celkom fajn televízor. „Namontovať“ ho nie je problém. Problémom je čas.
Tri dni sme sa tešili z návštevy kolegu zo zahraničia. Na rozlúčku sme zorganizovali večeru. Ešte počas dohadovania „programu“ padol super návrh – spoločne namontovať aj nový televízor.
Večer V:
Z kuchyne sa šíri lákavá vôňa kreviet na cesnaku, z obývačky dolieha zvuk vŕtačky a klepot kladiva. A ešte tiché rozvážne hlasy „montérov“, teda čosi ako vnútorné monológy vedené nahlas...
Záver:
Televízor visí na stene, zatiaľ však žiadna stanica nie je naladiteľná. Domáca nám svojho času nechala číslo na odborníka (aby sme si nemysleli, že len tak mirnix-dirnix zapneme a pôjde to). Krevety, zalievané šampanským, pivom, ale aj minerálkou, boli vynikajúce a chutili po nich i originálne slovenské korbáčiky. Dokonca niektorí prejavili záujem i o kefír (čo to s nimi robilo v noci, zatiaľ neviem).
:-)

streda, marca 11, 2009

Automojka

Prší... Skoro s takou neprestajnou intenzitou, ako predtým snežilo. Studený február uvoľnil priestor mokrému marcu. Snehovo-ľadové grapy sa však stále statočne držia (vďaka nočným mrazom). Autá sú opäť o čosi zamazanejšie. To moje – konečne nové – už tiež volalo po umytí...
-Madam, to auto v dvojke je vaše?-
Príjemný hlas zamestnankyne autoumyvárky ma vyrušil zo sledovania zaujímavej relácie. „Prehodila“ som oči z televízora na monitory prenášajúce dianie v umývacích kabínach.
-Áno.-
-Pepáčte, ale nemáme tu nahlásené vaše číslo.-
-Nemáte, lebo je nové.-
-Máme si ho pridať do zoznamu?-
-Buďte taká dobrá. Doklady vám ukážem po umytí auta. Sú totiž v ňom.-
-Samozrejme. To je v poriadku.-
Ešte chvíľu som vychutnávala nerušený pokoj v príjemnej čakárni a po ohlásení: „Hotovo!“, som si šla do kabíny po čistučké auto.
„Ďakujeme pekne“, ukončil umývaciu polhodinu príjemný hlas a spoza okienka vykuknuvšia tvár pridala aj úsmev. Mládenci stojaci pri kabíne (umývali moje auto) mi tiež s úsmevom zakývali a opatrným tempom som sa opäť vydala do mokrých ulíc...
V tejto „automojke“ sa mi páčilo. Fajn, že práve s ňou máme dohodnutý kontrakt.
:-)

pondelok, marca 02, 2009

Výstava kvetov





Sneží, no teplota je len čosi málo pod nulou, tak sa na cestách tvorí blato a „vďaka“ nespočetným jamám plným špinavej vody autá menia farbu a chodci sú permanentne vystavení riziku nechutnej sprchy. Čo s takým popoludním?
V miestom záhradnom centre je už niekoľko dní výstava kvetov. Niet nad čím uvažovať. Ideme. Parkujeme pred rozľahlou budovou, čiastočne na zbytkoch snehu, čiastočne vo vode. Papiere formátu A4 pripnuté na plote nás rukou napísanou informáciou posielajú od hlavného vchodu za roh ulice – tam je vstup do výstavnej haly. Vstupné – 50 rubľov na osobu. Pri vchode predaj héliom plnených balónov. Jasné, že farebná „nádhera“ sa v mihu vznášala priviazaná na ruke malého syna našich priateľov. Potom už sme vnímali pestrofarebné aranžmá mierne odkvitajúcich výsledkov práce rúk kalužských záhradníkov. Zaujala nás vkusne (aj keď ničím mimoriadnym sa nevyznačujúc) naaranžovaná veľká váza. Trošku gýčovo pôsobilo kvetinové zátišie s lavičkou, kde sa návštevníci výstavy hojne fotografovali (my tiež). Kvetinové "kútiky" oživoval pre mňa nevídaný párik sliepky a kohúta drobného vzrastu, s huňatým bielym perím pripomínajúcim kožušinu. K tomu ešte dva veľké zajace, tri sovy, krásny sokol a dva pávy (tiež párik). V predajnom kútiku sme si chceli kúpiť kvety do bytu. Chceli. Výber slabý, ceny vyššie ako na Slovensku (a to už je čo povedať). Takže nič.
Celkový dojem rozpačitý...
Deň sme však zakončili príjemne – na výbornej večeri u priateľov. Jedáleň zdobil pekný cyklámen, kúpený v predajnej časti záhradného centra.
Skoro by som zabudla: do výstavnej siene prišla aj nevesta. Pravdepodobne odfotiť sa. Tak sme ju odfotili aj my (neprotestovala).