pondelok, júla 09, 2007

Gaudeamus igitur...

Naše mesto je každé ráno plné nádherných kytíc, ktoré plávajú vzduchom od centra tromi smermi vedľa sviatočných šiat všetkých farieb a dĺžok.
Je júl - čas promócií.
Naša rozvetvená rodina je vo fáze dozrievajúcej mladosti - v období maturít, promócií a svadieb. A veruže tých výhonkov je požehnane. A tak sa mi dnes až na dvoch alma mater ušlo potešenia prežiť slávnostné momenty.
Sedím, pri srdci príznačné stískanie, na lícach nezastaviteľné pramienky, vzduch nabitý slávnostným iskrením. Sedím a počúvam, sedím a pozerám, sedím a nevdojak zacítim na tvári láskavý úsmev.
Samu ma prekvapí - môj vlastný úsmev.
Dôstojnú krásu roznežní mihnúce sa poznanie - ešte stále sú to deti. Krásne, už veľké, múdre, dospelé, no v celej tej pôvabnej dôstojnosti všetky rozkošne neohrabané: pár krokov, prsty na bulle; pár krokov, prevzatie diplomu; pár krokov, úklon rektorovi; pár krokov, úklon prítomným. Sprevádzaný potleskom.
Vynorila sa mi v mysli rozprávka o kozliatkach.
Rozumiete tomu?
:-)