piatok, decembra 19, 2008

Vôňa Vianoc...


Historické centrum v jedno popoludnie druhého adventného týždňa. Počasie sa chystá polievať, po snehu ani chýru, ani slychu. Vzduch je však presviežený a súčasne preteplený vianočnými melódiami, znejúcimi z radnice. Na námestí medzi stánkami vianočného trhu postávajú ľudia, debatujú, popíjajúc medovinu vnímajú atmosféru. Nikto sa neponáhľa. Obchody sú otvorené, no nie preplnené. Predávajúci - v obchodoch i v stánkoch - sú usmiati, príjemní. Nakúpila som pár drobností. Uvedomujem si úsmev, ktorý sa mi usadil na tvári. Cítim sa fajn. Ako dobre, že nákupné centrá sú na okrajoch mesta. Tam "blázni" nákupná hystéria. Stará Trnava však dýcha skutočnými blížiacimi sa Vianocami.

Podvečer o pár dní neskôr. Mesto je opäť o čosi bližšie k Vianociam. Strašne prší... Je už skoro tma. Vianočné stromy žiaria, svetelné girlandy tiež. Námestie sa pomaly začína hýbať prichádzajúcimi - i napriek dažďu chcú vidieť živý Betlehem. Deti ho zvládajú s neopakovateľným pôvabom. Po nich sa z dočasného javiska rozlievajú melódie kolied - v podaní už ani neviem koľkej generácie nestarnúceho speváckeho zboru Cantica Nova. Dážď sa zmiernil, chvíľami celkom ustáva. Ľudia sa usmievajú, debatujú, kupujú drobnosti a popíjajú horúcu medovinu. A mne sa darí objaviť dvojicu, s ktorou som si dohodla stretnutie. Trávime niekoľko minút v príjemnom rozhovore, zaželáme si krásne sviatky a z rozžiareného námestia si do tmy odnášame kus vianočnej vône a úsmev na tvári.

Večer pred posledným adventným víkendom. Výzdoba zo všetkých kútov domu ohlasuje nezadržateľne sa blížiace Vianoce. Už naozaj voňajú celkom zblízka... Chodím z izby do izby a opäť prichytím mimovoľný úsmev na vlastnej tvári. Dom spí. Už len pár nocí a Vianoce si sadnú medzi nás. K Štedrovečernému stolu.
Kiež by boli pre všetkých krásnymi, voňavými, prežiarenými dobrom a láskou...

utorok, novembra 25, 2008

Nočná panoráma v bielom...

Takto som si nazvala bielo-páperový obraz na pozadí neskorého večera. Záhrada v bielom je čarovná. A keď máte okno rovno oproti postele, bolo by hriechom nechať spustené žalúzie.
Prvé výdatné sneženie v tomto roku... Krásne...

pondelok, novembra 10, 2008

Jesenná romantika

"Poďme cez Bukovú. Bude to určite menej frekventované", radí kolega. "Neviem, nikdy som tadiaľ nešla, nepoznám tú cestu", vravím. Podľa "slov" mapy ide o cesty, ktoré nepatria medzi najpohodlnejšie. Tá červenou vyznačená je však vážne vždy plná a v podstate okrem Bielej hory aj až nezaujímavá. Takže: "Skúsime to. Pôjdeme trošku skôr - pre každý prípad - a ak by to nestálo zaveľa, vracať sa budeme po "osvedčenej" trase."
V Trstíne odbočka na Bukovú... A zrazu sa z pracovnej cesty stal relax za volantom. Mierne zvlnená krajina, ponorená pri hlavách kopcov do hmly, miestami preblesknutie zablúdených lúčov a na pár minút i zlatom zaliata farebná jesenná sonáta. Cesty upravené (vraj VUC-ka ich dáva do poriadku), s ešte čerstvo natiahnutým kobercom. Autá takmer žiadne. Podchvíľou nám v zornom poli zakrúžil dravec (pomaly vzácnosť v našich končinách). Do cieľa sme prišli včas. Nadšení úžasnou prírodnou scenériou a pokojom na ceste. Ešte i prejazd vojenským územím zapadol do scenára. V porovnaní s ostatnými cestami pôsobilo tých šesť kilometrov ako tankodrom, no na pozadí jesenného divadla sme to "bubnovanie po výmoľoch" vnímali ako párminútové dobrodružstvo.
Spiatočná cesta bola jasná - tou istou trasou. Opäť úžas. Dedinské kostolíky na vŕškoch v zapadajúcom slnku budili dojem reklamných pohľadníc.
V Trstíne idyla končí... Opäť klasika preplnených ciest s koncertným finále totálnej zácpy celým naším mestom.
Za volantom sa cítim dobre. Ak pritom nemusím riešiť permanentné hlavolamy vytvorené cestnými pirátmi či sviatočnými šoférmi a okolo mňa je namiesto výfukov a hustej civilizácie iba tráva, stromy, romantické dedinky v údoliach alebo na vŕškoch a k tomu divotvorné farby jesene v zlatom slnku, služobná cesta sa stáva relaxačnou terapiou.
:-)

utorok, novembra 04, 2008

Kuracá polévka kontra kmínovica...

Raz mi kolegyňa (žiaľ, už nebohá) - fantastická žena s neutíchajúcim zmyslom pre humor - povedala skutočnú životnú "etudu":
Riaditeľ školy, v ktorej učila, sa zahľadel do novej, síce mladej, ale nie veľmi pohľadnej kolegyne. Všetci nechápavo krútili hlavami. Eržika (tak sa moja kolegyňa volala), keďže nikdy nemala problém ísť na veci priamo, mu povedala: "Milan, já ci nerozumím! Máš doma takú peknú a inteligentnú ženu. Čo, preboha, na tejto špate vidzíš?" "Víš, Eržika", odpovedal on, "ked máš doma každý den kuracú polévku, občas ci aj kmínovica zachucí!"
K tomu nárečiu musím povedať, že obaja, samozrejme, excelentne ovládali spisovný jazyk, no v súkromnej konverzácii citlivého charakteru prechádzali automaticky k "rodnému - jako nám huba naróstla".

nedeľa, októbra 05, 2008

Medzi nebom a zemou...

-Hľadám pátra Zachariáša...-
-Páter Zachariáš zomrel.-
-???!!! Neverím! On žije!-
Staršia pani pozerala na návštevníčku najskôr s nedôverou, chvíľu si mysliac, že nemá v hlave všetko v poriadku. Potom spozornela. Žena - mohla mať okolo 40 - si sťažka sadla na lavicu a začala rozprávať:
-Mala som ťažkú autonehodu. Odviezli ma v kóme do nemocnice. Zažívala som čosi ako vchádzanie do krásnej záhrady. Bolo mi tak dobre... Práve som chcela vojsť bránou z ruží, keď sa v nej zrazu zjavil Zachariáš. Stojac uprostred bránky s roztiahnutými rukami. Pozeral na mňa a hovoril:
"Ty sem ešte nemôžeš ísť. Máš na zemi povinnosti. Tvoje dve deti ťa potrebujú".
"Prečo ma nechceš pustiť? Mne sa tu páči. Je tu krásne a cítim sa bezpečne..."
"Musíš sa vrátiť! Neboj sa, budeš v bezpečí aj na Zemi. Dám na teba pozor." - Usmial sa a zmizol.
- Z kómy som sa prebrala a zo zranení vyliečila. A začala som hľadať môjho ´záchrancu zo sna´.
Podarilo sa mi zistiť, že by mal byť v tomto kláštore. Tak som sa mu prišla poďakovať. A porozprávať sa. Nevideli sme sa od skončenia štúdia. -
- Pani, ale on naozaj zomrel. A aké štúdium ste mali na mysli?-
-Študovali sme spolu na vysokej škole. Po promócii akoby sa za ním zľahla zem. Nikdy som ho už nevidela. Až v tom sne v nemocnici.-
Z kláštora išla rovno na cintorín. Na hrob, kam odvtedy každý rok nosieva kvety...

sobota, septembra 06, 2008

Stačilo by málo...

Klasická neprehľadná križovatka medzi domami. Z bočnej ulice logicky pristaví každé auto stopka. Každý vodič zastaví (ak je kompletný). Na to, aby zistil, či je vjazd na hlavnú bezpečný, však nemá šancu. Výhľad mu zakrýva súvislý rad parkujúcich áut a v zrkadle oproti sa prichádzajúce auto objaví až vtedy, keď je už umením "preletieť" bez rizika. Občas trošku vypomáha prechod pre chodcov - ak vodič v aute na hlavnej dodrží predpisy a chodca nechá prejsť, uvoľní sa na chvíľu priestor i autu spoza stopky. Je fakt, že keby autá na hlavnej dodržali aj prikázanú 40-ku, na chlp by stačili tí z vedľajšej prejsť. Ale vážne len na chlp. A na dlhej rovnej komunikácii (aj keď obstavanej domami) veru málokto ide 40-kou. Aj keď je prikázaná. Už 50-ka však nedáva "vedľajším" šancu. 
A pritom by stačilo len trošku pootočiť zrkadlo ...     

pondelok, augusta 25, 2008

Odleteli...

     Je to už viac ako týždeň. Bežala som do záhrady vychutnať si bosými nohami na zarosenom trávniku skoré letné ráno. Pod oblúkom s bujným porastom veľkých ružových ruží som zostala vrastená do trávového koberca. Nad sviežou zeleňou predvádzali leteckú akrobaciu stovky lastovičiek. Napriek skorej rannej hodine bolo teplo. Obloha modrá, miernučký vánok. Žeby búrka? (O dva dni prišla - ničivá.) Alebo sa už lúčia? Obyčajne si posadajú na drôty na ulici. Stála som očarená, s otvorenými ústami. Ale prišlo mi aj ľúto. ´Akosi skoro sa chystajú na dlhý let.´, blyslo mi mysľou. ´Na drôte som ich tento rok nevidela sedieť. Asi sa im naša záhrada páči, preto prišli.´, blyslo mi druhý raz (pripúšťam, že trošku neskromne .-)).
Predvčerom som bola s nevestou na bylinkách. Prechádzajúc podhorskou dedinkou, uzrela som nad malým námestíčkom (Česi majú výstižnejší výraz "na návsi") tri -štyri takmer nad zemou svištiace maličké čierno-biele "stíhačky". Opäť ma prikovala elegancia ich letu. A blyslo mi: ´Tak odleteli, alebo nie?´ Ak áno, tieto štyri to budú mať na ceste za teplom ťažšie...
     Včera sa riadne ochladilo. Lastovičky to cítili. Ich barometer je neomylný.

štvrtok, júla 17, 2008

Šesť farieb...,

...ak ich všetky vymenuješ, možno sa ti vynorí pripravená maliarova paleta. Bez farebnej myšlienky. Alebo... myšlienka by bola, ibaže taká rozbehaná, bez konkrétnej podoby. Potom sa pozrieš  na obrázok, ktorý ktosi "ulovil" na potulkách krajinou. A zrazu paleta začne čarovať...





Modrá a zelená, oker, ružová, tmavšia ružová, sivá.
Krása!
Do zelene čarodej chalúpku posadil...
Šepol jej čosi však
a ona sa skrýva.

Pod strechou čupnutý domček z rozprávky deti tichúčko láka.
Poďme!
Ponúka príbehy, tajomno, bezpečie...
Vôňu vkol rozkladá
babka bylinkárka...

(inšpirácia obrázkom z wabových potuliek - použitým s jeho dovolením)      

utorok, júna 03, 2008

Čriepky spoza volantu...

Opatrne "plávam" s mojím vanom relatívne úzkou bočnou uličkou v centre. Po oboch stranách parkujú autá. Prejsť sa dá iba stredom a naozaj len jeden má šancu.
Uprostred manévrovania sa spoza zákruty vynára "trošku" vyššou rýchlosťou, ako je tá moja, približovadlo so šoférom, ktorý ani zasvet nechce pochopiť, že šancu prejsť má iba vtedy, keď mi vďaka priestoru, ktorý v jeho vodách ešte na boku ulice je, uvoľní "dráhu".
Zahrali sme si úžasnú pantomímu: Ja - s prosebným úsmevom a ponúkacím gestom pravej ruky mu naznačujem, že vedľa neho je odstavná plocha.
On - asi nepochopiac, o čo ide, predviedol za volantom niečo ako mix tanca svätého Víta a káčera Donalda so záverečnou figúrou znamenajúcou čosi ako "a neuhnem!".
Ako odpoveď som sa pohodlne oprela o operadlo sedadla, prekrížila ruky na hrudi a zdvihnutím ramien som dala najavo, že teda nič sa nedá robiť, budeme čakať. Obaja. (Cúvať 30 metrov v úzkom koridore som nemala v úmysle ani náhodou.) Možno si pomyslel, že čas sú peniaze (alebo niečo také), ešte raz sa od pása hore zavlnil a zamieril nabok. Ďakovne som mu kývla a spokojne som "odplávala".
V tej chvíli som netušila, že za ďalším "dobrodružstvom za volantom".
Vyjdúc z uličky zamierila som von z centra. Kto pozná naše mesto, vie, že je to možné iba veľmi pomaly. V mihu môj mozog zaregistroval (alebo ani nezaregistroval, ale iba inštinktívne spracoval) prudké "strihnutie" plnej čiary (asi za účelom skrátenia si cesty) malým modrým autom, za volantom ktorého sedelo mláďa. Mládenček iste iba nedávno prvý raz sám vyletel z hniezda.
Lenivé tempo môjho auta umožnilo mozgu so svalmi pokojne ho zastaviť a užasnuto čakať, čo sa udeje (nič iné ako čakať sa nedalo - vzhľadom k možnostiam cestnej komunikácie).
Mláďa bude v budúcnosti zrejme bystré - zaregistrovalo, že je v protismere a podarilo sa mu so škripotom zabrzdiť... Bez kontaktu.
Kvitovala som úspešný manéver.
Menej však už slovnú reakciu.
Odčítavať z pier veľmi neviem, ale dvojslabičné výrazne vyslovené pomenovanie (určené mne) sa nedalo nepochopiť. Pripisujem to nerozvážnej bujarej mladosti a šoku. Nepohla som ani brvou. Meravo som gestom ruky naznačila, nech prejde popred mňa do svojej uličky a pomaly som sa vydala preplnenými cestami za svojím cieľom.
Čo už?
:-)

štvrtok, mája 08, 2008

Neuveriteľné, ale o to príjemnejšie...

"Neprišli ste, tak som sa prišiel spýtať, či chcete tú krádež nahlásiť."
Skoro som odpadla. Toto som nepredpokladala ani náhodou.
"Rozhodli sme sa nechať to tak. Nemáme čas..."
"... Poviem chlapcom, aby sa častejšie previezli aj po týchto končinách".
Rozhovor bol dlhší, no podstatné je, že napriek všetkému sme si skorigovali
pôvodnú mienku a večer bol zrazu ešte príjemnejší.
Aj také sa občas udeje... :-)   

sobota, apríla 26, 2008

Prekvapenie (alebo aj nie?...)

Skoré ráno - šerosvit ešte stále produkuje len pouličná lampa.
Vyjdete predodvere mysliac na deň, čo vás čaká a... prvý zážitok
je pred vami: jemne sa hojdajúci zbytok (vlastne horná časť) ríny,
na zemi o dom opretá drevená paleta (zrejme poslúžila ako šamlík)
a tesne nad ňou roztiahnutý kus kovu, ktorý ešte včera neskoro
večer obopínal funkčné zariadenie na odtekanie dažďovej vody.
Rína na druhej strane domu je celá, no nesie známky pokusu o
"premiestnenie" (asi do zberných surovín). Premiestňovača
zastavil možno nedostatok času, možno pohľad do oka minikamerky...
S ničím nehýbete - pre prípad, že by polícia chcela zaistiť nejaké
stopy (zlaté oči!). Privolaní policajti prídu v relatívne krátkom čase.
Po ich odchode (po 2-minútovej debate) vám v ušiach doznieva:
"... ujasnite si hlavne škodu a príďte na oddelenie... Bude to asi
priestupok... Nemáme tu ani počítač, ani pečiatku". (Koho to zaujíma?)
"A čo s týmto?", ukazujete na drevenú pomôcku Premiestňovača.
"Je to vaše?" (Geniálna otázka!)
"Nie, zjavne si to podložil... Nejde nám o škodu, ale o to, aby sa
v tom "premiestňovaní" nepokračovalo. Keď začal, pôjde ďalej, ak..."
"No, je to možné. Hlavne si ujasnite tú škodu a príďte."
"Ďakujeme. Do videnia." (alebo radšej zbohom - to si už len myslíte).
Tuším to ani nie je prekvapivé. Ani jedno, ani druhé...!

nedeľa, marca 02, 2008

Prší, prší,

len sa leje... Celkom ako v piesni. A ja mám ísť v tomto lejaku pre koláče. Bŕŕŕ... Teda nie tie koláče, ale tá predstava: ja, dážď, vietor a koláče. Ako ich preniesiem do auta bez toho, aby nenamokli (majú byť punčové s krásnou ružovou polevou) a aby pritom nezmokli moje vlasy? .-) 
Na druhej strane skutočnosť, že idem dnes pre tie maškrty, pomyselne rozjasňuje reálne tmavú oblohu. Ideme si zajtra popoludní posedieť. Oslávenci a my ostatní. A to je fajn, nie? (Ja nie som oslávenec, aj keď to podľa 
tých punčových koláčov na prvý kuk tak vyzerá. Iba vypomáham
- mám kamošku, ktorá super pečie a bez jej punčákov 
by to už nebolo ono). 
Dopoludnia ma čaká trošku náročné stretnutie, ale s predstavou popoludňajšieho relaxu sa to zvláda celkom v pohode. Ďalšie dni nevyzerajú jednoducho, no budeme na to viacerí. 
A iste v náročných chvíľach niekto vytiahne nejaký humorný "bonmot" na uvoľnenie atmosféry.
Čo som to vlastne chcela povedať? Nuž , len to, že nič nie je len čierne a nič nie je len ružové. Farby sa striedajú, miešajú, menia. Podstatné je, že stále je blízko vás ktosi, s kým sa to spektrum žije.
Doma, v práci, všade...
:-) 

utorok, januára 29, 2008

Držať nad vodou, kým zasa nechytí dych...

Sme tím. Skutočný. A v každej situácii - veselej, vážnej, ťažkej... (pracovnej i ľudskej). Je to úžasné. A je to fajn.

52:26= presná polovica. Vo vzťahu k ľuďom je to pomer dvoch generácií. Rodičia : deti, otec: dcéra... ale aj milenec : milenka... Kombinačné možnosti sú pestré. Kým nezáväzne ústne splietame možnosti, život plynie normálne. Ak sa však jedna možnosť dotkne tou rubovou stranou niekoho z našej blízkosti, niekoho z nášho tímu, nastáva náročná situácia - plynutie života treba na istý čas robiť pre jedného (jednu) z nás znesiteľným. Držať ho (ju) nad vodou. Kým zasa nechytí dych.

Trvá to už rok. 52-ročný zistil, že sa zaláskoval. Do 26-ročnej kolegyne. Klasický scenár: SMS-ky, telefonáty, skrývanie mobilu (ležérne a zároveň trápne vystavovanie toho druhého mobilu - akože nič sa nedeje), tvrdenie, že "neviem, čo sa to stalo, ľúbim ťa, ale chcem byť aj s ňou; nestojím o ňu, ale nedá mi pokoj; chcem žiť s vami (manželkou a synom);..."
Po roku na hojdačke s láskou, po spoločnom plese a nových vyznaniach, po tvrdeniach, že všetko je ako predtým, prišiel blesk z jasného neba: "Odchádzam! Plánujem budúcnosť, ale nie s tebou!"

Bol to dnes boľavý pohľad na kolegyninu tvár. Ale struna sa teplo zachvela, bzučiac - aj keď opatrne - nádejou, keď ticho povedala: "Všetci ma tak držíte. Ďakujem."
Držíme. Kým zasa nechytí normálny dych. Bez dospelého pubertiaka, ktorý vysadol na iný vlak... Sme predsa tím. A úžasný!