piatok, júla 10, 2009

Mini zamyslenie...

-Včera sme tadiaľto išli. Videli sme to, no ani sme si to poriadne nevšimli. Teraz všetko vnímame úplne inými očami -, povedala mama mojej nemeckej priateľky Viki (je u nej na návšteve).
- Ono je to vždy tak. Svet okolo nás vidíme inak, keď o ňom čosi vieme -, reagovala som, potešená, že môj „sprievodcovský“ výklad nevychádza navnivoč... :-)
Premýšľajúc nad touto kratučkou epizódkou, uvedomila som si, že môj blog obsahuje miniatúry zo súčasného života mesta, ktoré sa na čas stalo mojím prechodným domovom, a z jeho okolia, no o jeho histórii a pozoruhodnej architektúre som sa v článkoch v podstate ešte nezmienila.
Najvyšší čas to napraviť.
Revidujem zásoby fotografií – je ich veľa, no na zamýšľaný článok (možno aj miniseriál na pokračovanie) sa väčšina z nich nehodí. Beriem fotoaparát a vydávam sa do ulíc. Vonku prší, no o dva dni na pár týždňov odchádzam, takže niet kedy čakať na slnko.
Po štyroch hodinách sa vraciam domov. Trochu unavená, no „nalovila“ som celkom slušnú zásobu. Keď obrázky vytriedim, pre začiatok to postačí. A v priebehu dňa sa aj vyčasilo...

sobota, júla 04, 2009

Mača - cestovateľ

Počasie akurát na grilovanie. Ideme. V aute je hrozne teplo. Nefunguje klimatizácia.
Pri jazere vzdialenom niekoľko kilometrov od Kalugy, kým sa grilovala chutná lahôdka, chalani sa vŕtali v technických zákutiach auta a...
Vyrušili „čierneho pasažiera“ - kdesi z útrob sa ozvalo nástojčivé mňaučanie. Neveriacky sme sa započúvali. Čo to je? Odkiaľ to ide? Po chvíli Dávid objavil pôvodcu: malé mačiatko. (Veľkých i malých ich je v Kaluge neúrekom.) Podľa všetkého na dvore zaparkované autá slúžia početnému mačaciemu národu ako nocľahárne. "Naše" mača vliezlo cez koleso do priestoru pod motorom a – zrejme spiac – odviezlo sa s nami k jazeru. Keď sme ho vytiahli, bolo v šoku. Prskalo a driapalo, dokonca i hrýzlo. Dávid, majúc praktické skúsenosti z bratovej veterinárnej ambulancie, ho pevne držal, kým sa neupokojilo.
Zistiac, že mu nikto neublíži, schúlilo sa Dávidovi na nohách a zadriemalo.

Premýšľali sme, čo s ním a kto si ho vezme k sebe. Vyriešilo to za nás. Keď si užilo slnka, zoskočilo Dávidovi z nôh, vbehlo pod auto, vyskočilo na koleso, na chvíľu sa na nás zadívalo a zmizlo vo „svojej kabíne“.
Možno tam ešte aj teraz drieme. A keď sa zobudí, vybehne opäť von medzi ostatné početné mňaučiace obyvateľstvo nášho dvora...

štvrtok, júla 02, 2009

Nikola - Lenivec...

Nie, nejde o bytosť z ruskej rozprávky. Dokonca nejde o žiadnu bytosť. Ten názov patrí malinkej osade, kde akoby zastal čas...
Po cestách – necestách (miestami úspešne konkurujúcich tankodromu) zastavujeme v malebnom prostredí nad riekou Ugrou, pri tabuli, ktorá nás uvádza do situácie:

Neďaleko skupinka mužov debatuje o postupoch pri ďalšej práci. Z toho, čo vidíme a počujeme, nám vychádza, že ide o milovníkov prírody a historických stavieb, ktorí túto svoju záľubu realizujú ako aktívne hobby.
Pomaly ale isto rekonštruujú chrám, ktorý – podľa tabuľky pri vchode – už žije svoj 207. rok.

S pracovným priestorom si starosti nerobili. Dielňu zriadili rovno v interiéri chrámu. Prach z pilín určite nie je to pravé orechové, no na stenách nie je nič, čomu by ešte mohol uškodiť.


Pohľad zvonku, zo strany priľahlého starého cintorína, je optimistickejší. Zrekonštruovaná strecha poctivo chráni interiér pred dažďom i silným slnkom. Aj vonkajšie steny už majú záchranné práce za sebou.

Na cintoríne sa už nepochováva (hoci posledného „obyvateľa“ sem uložili iba nedávno – v r. 2000) a z reálnych obydlí bývalých osadníkov sa nezachovalo vôbec nič. Načo aj? Teraz majú „svoje miesto“ nad malebným údolím rieky Ugra. Pohľad na ňu je skutočne nádherný a v horúcom letnom počasí sa človeku chce len ticho sedieť, na nič nemyslieť a z miesta medzi starým chrámom a vysokou trávou zarasteným cintorínom hľadieť dolu na farebnú symfóniu rieky, lesov a lúk...