utorok, mája 26, 2009

Zážitok nadlho...





V Kaluge včera začal 12. ročník medzinárodného hudobného festivalu Svet gitary.
Lístok na včerajšie otvorenie (dávno kúpený) som darovala. Keď sa „do diára“ včlení večera pre 8 hostí u vás doma, koncert – akokoľvek očakávaný – musí ísť bokom. Zato ten dnešný, s názvom Gitarový kaleidoskop, som si nenechala ujsť.
Dvojica mladých virtuózov z Rostova na Done a Moskvy strhujúcimi španielskymi a cigánskymi variáciami roztlieskala plnú sálu v kalužskom Dome hudby. Gitara Moskovčana (so španielskym výzorom) Jurija Nugmanova v súzvuku s kalužským komorným speváckym zborom zastavovala dych. A na záver vystúpenie neuveriteľne šarmantnej, neuveriteľne skromnej a neuveriteľne geniálnej štvorice mladých gitaristov (3 dievčatá, 1 chlapec) kvartet Fortissimo. Čo tí všetko dokázali vyčarovať z gitár, to sa mi doteraz ani nesnívalo. Že ováciám nebolo konca kraja, je jasné. K svojmu skoro hodinovému vystúpeniu pridávali šesť ďalších „čísiel“.
Na pozajtra mám tiež lístok. Už teraz sa teším.

Slivky... (nedajte sa pomýliť slovenským významom slova)


Pred ruskými kláštormi predávajú miestni ľudia domáce poľnohospodárske produkty.
Odchádzajúc z kláštora Šamordino, kúpili sme si liter čerstvého kravského mlieka (plného nefalšovanej smotany).
Široko-ďaleko lúky a lesy, pri ceste malý domček – reštaurácia.
- Dali by sme si kávu. –
- Len kávu? Jesť nebudete? –
- Nie. Ak je to možné, štyri kávy s mliekom, prosím. –
- S mliekom? Máte na mysli slivky? –
- Áno. –
- Dobre. Prinesiem. –

O chvíľočku:
- Prepáčte, ale slivky nemáme. -
- Nevadí, my máme v aute. Kúpili sme pred kláštorom. Môžem priniesť, však? –
Úsmev, súhlasné prikývnutie.
O pár minút stojí fľaša s našim mliekom na stole. (Nedalo mi neodfotiť to.)

Dievčinka prináša kávu. S milým ospravedlňujúcim úsmevom...
- Mohli by sme dostať umelý cukor, prosím?-
- Prosím? –
- Umelý cukor. –
- Ach, to nemáme. –

Dopili sme kávu, zaplatili a chystáme sa odísť. Dievčinka prichádza k nášmu stolu:
- Zdržíte sa v našom kraji dlhšie? Alebo možno ešte niekedy do Šamordina prídete? -
- Určite áno. –
Podávajúc nám vizitku, pokračuje:
- Ak budete mať v pláne prísť, zatelefonujte. Stačí dve-tri hodinky dopredu. Pripravíme všetko podľa vášho želania. A určite budeme mať aj slivky. –
Jej slová potvrdzuje aj kuchárka – majiteľka reštaurácie a mama mladej čašníčky.
- Naozaj bude všetko. Príďte. A dajte vopred vedieť.
- Prídeme. A dáme vedieť. Určite. -

Občas príde k nečakanému totálnemu obratu v názore. Ak je to k lepšiemu, človek sa cíti fajn. Ako my – vychádzajúc z malej čistej reštaurácie s prázdnou fľašou od domáceho plnotučného mlieka kúpeného pred kláštorom. (Poprosili sme milú pani kuchárku, či fľašu môžeme hodiť niekde u nich do koša. Urobila to s úsmevom za nás.)

pondelok, mája 25, 2009

(Malý) zmysel pre detail...

Aspoň v nedeľu sa treba trošku odreagovať od celotýždňového zhonu. A tak, napriek zamračenej oblohe, mrholeniu a vetru, ideme. Do okolia Kalugy. Ugrilovať si obed k jazeru a potom navštíviť dva známe kláštory.


Jar je v plnom rozpuku, všetko nádherne kvitne a zelená sa. Krásna scenéria lesíka a jazera za ním nás priam uchvátila. Pri „vstupe“ čítame tabuľu o udržiavaní čistoty. (Asi je potrebná, konštatujeme). Vzhľadom k počasiu je tu takmer ľudoprázdno. Našli sme si útulné miestečko. Rozkladáme gril a o pár minút labužnícky vychutnávame vynikajúce voňavé mäsko. Hodinka na obed musela stačiť, pretože náš hlavný cieľ sú kláštory (o nich niekedy nabudúce).
Tabuľa, ktorú som spomínala, sa ukázala byť absolútne opodstatnená. V malebnom prostredí – presne tam, kde sme sa mienili „rozložiť“, vyškierali sa zo zelenej trávy stopy ľudských bytostí, ktoré tam boli pred nami (asi ani nie tak dávno, lebo ich vietor, chvalabohu, nestihol rozfúkať po okolí). Pekne na hromádke. Okrem nich sa v širšom okruhu povaľovali kde-tu fľaše i prázdne konzervy.
Miestni majú zmysel pre globálnu krásu. V malom je to však asi pre takú obrovskú krajinu zložitejšie. Naučiť sa vnímať detaily a pochopiť ich dôležitosť bude ešte nejaký ten čas trvať...

sobota, mája 23, 2009

Dva v jednom... alebo všetko čosi stojí...

Tak akosi sa mi to javí. Dva svety salónov krásy v jednom meste.
Tie menšie (úplne jedno, či mimo centra alebo na hlavnej ulici) sa kvalitami služieb výrazne odlišujú medzi sebou, ale aj v rámci jedného a toho istého salónu. Ceny v nich sú však plus-mínus porovnateľné. Absolútna zhoda je vo vlažnom prístupe k čistote a v relatívne vlažnom vzťahu k zákazníkom. Normálne v nich je pravidelné odskočenie si na cigaretku po každej zákazníčke. A potom hneď „hor sa na ďalšiu“ (zákazníčku). Bez umytia rúk a s dychom dymovej clony.
Dnes som „oprobovala“ salón väčší (teda na kalužské pomery hádam možno povedať veľký). Kvalita výkonu porovnateľná s mojou doterajšou kaderníčkou (manikúru si pôjdem „overiť" pozajtra). Prostredie – fakt iný svet. Kultivované, čisté, útulné priestory. So širokou ponukou služieb. Kaderník (zaujímavé, boli traja a všetko mladí muži) šikovný, starostlivý a milý. Kmital ostošesť. Žiadna pauza medzi zákazníčkami. Kým sa jedna sušila, šikovne vykrúcal účes druhej. (Kým sa pod strojom sušili moje vlasy – trvá to vždy plných 60 minút – vykúzlil s fénom tri krásne účesy z bohatých dlhých vlasov mladých dám, chystajúcich sa na svadobnú oslavu). Každú zákazníčku s hotovým účesom osobne odprevadil o poschodie nižšie na recepciu, kde je pokladňa.
Cena (v porovnaní s malými salónmi) - trojnásobná!
Nuž, čistota a prejav úcty k zákazníkovi čosi stojí.
(Na dokreslenie treba dodať, že ceny v malých salónoch za našimi na Slovensku nezostávajú. Naopak.)

nedeľa, mája 17, 2009

List priateľke

Jednou z mojich záľub je poznávanie histórie miest, v ktorých sa určitý čas nachádzame. Keď som čítala, čím všetkým prešla od svojho začiatku Kaluga, vynáral sa mi v myšlienkach Tvoj život.
Mesto prešlo rôznymi obdobiami - ťažkými i významnými. Dlhé storočia (ako strážne mesto na južnej hranici s vtedajšou Litvou) bolo permanentne niekoľko storočí napádané zo všetkých strán, veľakrát zhorelo do tla, niekoľkokrát obyvateľstvo takmer vykynožili epidémie, niekoľkokrát sa dostalo do područia,... vždy sa však znovu a znovu postavilo na nohy, často doslova z popola ako Fénix a rozvíjalo sa do krásy a slávy. Prežilo bohaté obdobie mimoriadnej dôležitosti - ako centrum obchodu (v 18.a 19. storočí) - z tých čias tu stoja najkrajšie architektonické pamiatky. Teraz prežíva opäť boom a rozvíja sa rýchlejšie ako kedykoľvek predtým....
Je to trochu uletené, že Tvoj osud spájam s osudom ruského mesta, no paralela je neuveriteľná. Takže - aj Ty - po veľmi ťažkých skúškach - zasa nájdeš svoje "zlaté obdobie". Určite.

piatok, mája 15, 2009

Základňa...

Prší, tak prehliadku mesta absolvujeme len z auta.
Pri starom Kamennom moste, ktorý preklenuje hlbokú stromami zarastenú roklinu, zastavujeme.
- Ako dlho bude celá prehliadka trvať? –
V prvom momente som myslela, že som nepochopila otázku.
- Ešte asi hodinu. - V hlase mi cítiť prekvapenie, môj pohľad nedokáže byť nespýtavý...
- Prepáčte. Boli sme na lekárskej prehliadke. Aby zvládol všetky procedúry, dali mu vypiť asi liter vody... –
- Môžem vybehnúť medzi tie stromy? - osmeľuje sa prvý hovoriaci.
Pokrčím ramenami (WC nablízku nie je) a už s úsmevom kývnem hlavou smerom k rokline.
O pár minút, sadajúc do auta, s úľavou v hlase a s rozžiarenou tvárou, oznamuje:
-Teraz môžeme pokračovať hoci aj tri hodiny. –
Pravda odveká: Splnené prirodzené potreby sú základňou pre každú nadstavbu...
:-)

piatok, mája 08, 2009

Nostalgia a prvé čižmičky

Počasie opäť chytilo letný nádych. Ospalé popoludnie ma vylákalo „za minulosťou“. Zachcelo sa mi porozprávať s tými, ktorí tu už nie sú. Prechádzajúc po tichom cintoríne od jedného k druhému prichytím sa pri „vypadnutí z reality“ – mám 10 a sedím u mojej trnavskej babky.
- Silvinka, vyskúšaj tieto čižmičky. Teta Rózka ich kúpila vnučke na Mikuláša. Chce, aby to bolo prekvapenie, no musia byť dobré. Má takú nohu ako ty. –
Krásne biele, také, po akých som túžila. A sadli presne na moju nohu.
O pár dní – na Mikuláša – svietil v okne u babky veľký balík v červenom celofáne (mikulášske balíčky v červenom celofáne dodnes milujem). Pri jeho rozbaľovaní na mňa s úsmevom pozerá spolu s babkou i teta Maryša – otcova najmladšia, vtedy ešte slobodná, sestra.
- Biele čižmičky! –
S výskotom sa vrhám do náručia oboch žien a veru neviem, ktorá z nás troch bola v tej chvíli šťastnejšia...
V realite teplého májového popoludnia mi steká po tvári slza, no pery sa sformovali do úsmevu. Pozrúc na modrú oblohu ticho šepcem: „Babka, ďakujem...“