utorok, januára 29, 2008

Držať nad vodou, kým zasa nechytí dych...

Sme tím. Skutočný. A v každej situácii - veselej, vážnej, ťažkej... (pracovnej i ľudskej). Je to úžasné. A je to fajn.

52:26= presná polovica. Vo vzťahu k ľuďom je to pomer dvoch generácií. Rodičia : deti, otec: dcéra... ale aj milenec : milenka... Kombinačné možnosti sú pestré. Kým nezáväzne ústne splietame možnosti, život plynie normálne. Ak sa však jedna možnosť dotkne tou rubovou stranou niekoho z našej blízkosti, niekoho z nášho tímu, nastáva náročná situácia - plynutie života treba na istý čas robiť pre jedného (jednu) z nás znesiteľným. Držať ho (ju) nad vodou. Kým zasa nechytí dych.

Trvá to už rok. 52-ročný zistil, že sa zaláskoval. Do 26-ročnej kolegyne. Klasický scenár: SMS-ky, telefonáty, skrývanie mobilu (ležérne a zároveň trápne vystavovanie toho druhého mobilu - akože nič sa nedeje), tvrdenie, že "neviem, čo sa to stalo, ľúbim ťa, ale chcem byť aj s ňou; nestojím o ňu, ale nedá mi pokoj; chcem žiť s vami (manželkou a synom);..."
Po roku na hojdačke s láskou, po spoločnom plese a nových vyznaniach, po tvrdeniach, že všetko je ako predtým, prišiel blesk z jasného neba: "Odchádzam! Plánujem budúcnosť, ale nie s tebou!"

Bol to dnes boľavý pohľad na kolegyninu tvár. Ale struna sa teplo zachvela, bzučiac - aj keď opatrne - nádejou, keď ticho povedala: "Všetci ma tak držíte. Ďakujem."
Držíme. Kým zasa nechytí normálny dych. Bez dospelého pubertiaka, ktorý vysadol na iný vlak... Sme predsa tím. A úžasný!