piatok, marca 31, 2006

Hlbiny

Občas sa len tak hrám so slovami. A vždy ma stiahnu do nevídane pestrého sveta. Sveta netušených významov a prekvapivého odhaľovania.
Dnes skoro ráno ma "chytilo" slovo, ktoré je v nadpise. Už samo o sebe - vonkajšou podobou - je výrečné: Majestátne -H- tesne naviazané na štíhle, skoro nenápadné -l-, ktoré sa v objatí susedov (majestátneho -H- a snobsky formovaného -b-) takmer stráca. A potom to nesmelé -i- so zvedavou bodkou, skromné pokojné -n- a na záver -y-, čo má všetkých v paži. Nonšalantne nazerá aj pod platformu a čaká, kým ktosi ďalší skĺzne hlbšie, než je bežné. Forma viac ako výrečná.
Ale ten obsah! Ani oči nemusím privrieť a už sa mi vytvára plastický rozbehnutý obraz. Vlniaci sa smaragd s tisíckami "strieľajúcich" odtieňov jasu. Vlny sú pierkové, ladno drobné, no pohybujú sa divoko. V tej rýchlosti nestíham postrehnúť detaily. Vnímam len neustálu zmenu - všetky ňuansy základného spektra. Pohyb sa z chaosu začína formovať do špirály. Farebnosť tmavne a vlny rastú a ťahajú k ypsilonu - do hĺbky. Cestou sa zjavujú zákutia - prebleskne zlatý roj ako mäkké pohladenie, hneď za ním čupí prekvapenie s fialovým nádychom. Točenie spomalí a plávam v modrom jazere. Je tiché, no nie je to láskavý pokoj, skôr napätie. Nový prúd otvára bránu do dravých vôd s odtieňom purpuru. Čo je to? Divoké emócie oranžovej bezhlavosti, živelná túžba byť na vrchole. Ako to všetko tam pení a sipí a bije! A z hĺbky prilieta akési pradeno. Je tenké, tmavé, no rastie. Má zjavný apetít. Rado by zožrať všetko navôkol. Dosť!
Farebná plastická fantázia. Je preč. Pred otvorenými očami tancuje otázka:
Čo všetko je ukryté v nedostupných hĺbkach? Čo všetko si v hlbinách svojho ja stráži človek?

utorok, marca 28, 2006

Ako vznikajú verše?

Kto sa pýta?
Zvedavé naivné dieťa.
Nevie, že verš je iba zopár slov,
nevie, že je to pavučina snov.
Nevie, že verše majú svoju melódiu.
Že tešia, bolia, ľúbia, žijú...

A ozaj - ako vznikajú?
Len tak - múzy ich dýchajú.

O marhuľo-slivke a mojom múdrom dedkovi

Môj dedko bol veľmi šikovný človek. Okrem iného sa vedel zdatne obracať vo vinohrade aj v záhrade. Nadšene krížil všetko so všetkým a výsledok bol väčšinou veľmi úspešný. Tak to bolo aj s jeho pokusom naočkovať do jedného podpníka tri odlišné ovocné odrody: marhuľu, slivku a... tú tretiu si už vážne nepamätám. Konáre zakvitli, včielky si na kvetoch pochutili a výsledok nedal na seba dlho čakať: strom bol obsypaný sľubne vyzerajúcimi plodmi. A tu sa začína môj príbeh.
V čase môjho detstva prázdniny skorovrcholového športovca (teda mňa) znamenali - tak ako pre všetkých školákov - vždy oddych od školy, neviazané detské huncútstva s kamarátmi na dedine u mojich starkých, kam som sa vždy bezhlavo tešila, ale aj - rovnako ako pre všetkých dnešných skorovrcholových športovcov - tréningové plány, ktoré bolo treba dodržiavať. S nadšením som predvádzala svoje "kúsky" (ako ich zakrývajúc si dlaňami oči nazývala moja zlatá babka) všetkým na počkanie a hľadala som vhodné "náradie" na každodennú dávku zhybov, vzklopiek, výmykov,... Predpokladám, že vnímavejší čitatelia už tušia, kam mierim. Veru tak! Za vhodné náradie som si raz vyhliadla dedkovu divotvornú marhuľo-slivku(+to tretie, čo si nepamätám). Jeden z konárov inak nežného stromčeka sa mi videl dostatočne pevný (nikdy som nebola ťažká váha), a tak som si povedala, že predpísané kondičné cvičenia sa mi budú príjemnejšie realizovať uprostred voňavej zelene dedkovho ovocného sadu. Nebudem naťahovať, aj tak už vám je všetkým jasné, čo sa stalo: Haluz nevydržala a zlomila sa. A čo bolo horšie, s ňou aj jej sesterské výhonky plné sliviek a marhúľ. Krvi by sa vo mne v tej chvíli nedorezal.
Ako to oznámiť dedkovi, veru ani nebo nevedelo poradiť. Zoslalo mi však (to nebo) neklamný znak, že mám v ňom (napriek mojej ľudskej hriešnosti) silného spojenca. Dedko totiž prišiel v ten deň z práce neskôr ako zvyčajne, do svojej obľúbenej záhrady už nemal čas pred spaním ísť a v noci sa prihnala strašná búrka (verte, či nie, odvtedy búrky milujem).
Ráno ma zobudil nešťastný babkin hlas: "Bože, bože, Silvička, dedko to neprežije! Vetrisko v noci polámal susedom stromy a jemu tú slivku, čo mal na nej aj marhule!"
Bolo mi ľúto stromov v okolitých záhradách, ale v tej chvíli som pocítila nehanebnú úľavu. Oznam o zlomenom strome zverejnilo za mňa nebo. A ešte som z toho vyšla bez ujmy. Aj keď pocit viny ma kváril. Ale tak naozaj iba do večera. Keď totiž dedko prišiel popoludní z práce a išiel pozrieť škody, zistil, že v jeho sade vážnu ujmu utrpela iba tá marhuľo-slivka. Najskôr chodil od stromu k stromu (so mnou v pätách), krútil hlavou, hmkal a ticho si čosi ševelil. Potom sa nezvyčajne vzpriamil (bol dosť vysoký), pozrel na mňa a povedal: "Pán Boh mi dal rukolapne naznámosť, že príroda sa nemá znásilňovať! Pozri, Silvička, v celej záhrade ten vietor nespravil skoro žiadnu škodu. Len ten môj experiment je napoly."
Ja som si tajomstvo toho "experimentu napoly" v sebe udržala až do mojej stužkovej. S našimi tam - samozrejme - bol aj môj hrdý dedko so zlatou babkou a pri dobrej nálade prišiel rad aj na reč o "experimente". Všetci sa smiali, no dedko na mňa pozrel podobným pohľadom ako vtedy na tú záhradu a povedal: "Dievčatko moje, keby si vedelo, ako ťa ľúbim".
Čosi ma pichlo, ale hneď potom ma zaplavil pocit blaha a nekonečnej lásky, ktorú si v srdci nosím od nepamäti a naveky. K mojim milovaným starým rodičom.

pondelok, marca 27, 2006

Jarná eufória

Vonku je konečne modrá obloha a na nej slnko, ktoré už aj hreje (sláva!). Naša fenka si hovie na teplej dlažbe vo svojom výbehu v záhrade, ani náhodou nepomýšľa na azyl vo vykúrenej garáži (už sme tam aj tak vypli radiátor) a zrejme sa chystá stráviť pod holým nebom aj noc.
Pred chvíľou som dočítala ostrovankin najnovší skvost a je mi fajn. Sedím a premýšľam. Len tak. Nad článkami v blogoch, nad tým, ako na ne reagujú pravidelní aj náhodní čitatelia i nad tým, čo obe strany vedie k aktivitám (tých prvých k písaniu, tých druhých k čítaniu a reakciám). Všelijaké myšlienky sa mi roja v hlave, no nepustím ich na monitor. Cítim sa v akejsi nadnesenej, príjemnej letargii. Som rada, že môžem čítať v blogoch, páči sa mi, že autori občas so mnou komunikujú a ak chcem, môžem sem-tam niečo aj napísať do blogu vlastného (aj keď tu už tá komunikácia trošku viazne).
Jednoducho sa cítim príjemne.

štvrtok, marca 23, 2006

Naveky

Už tretie ráno
jar na okno klope.
Máš, láska, smietku na klope.
Sfúknem ju ľahúčko,
pridávam úsmev.
Zamávam na cestu.
Už náruč rozťahuje deň.
Vždy s Tebou. Áno.

streda, marca 22, 2006

Nie vždy sa jar začína dobre

"Tá staršia pani z domu oproti má psychické problémy?", pýta sa moja mama, keď som jej vyšla na ulicu pomôcť s odpratávaním zimného nánosu zo škár medzi chodníkom a cestou pred naším domom.
"Nie, prečo?"
"Volala ma z okna k sebe a pýtala sa, či som tu nevidela niekoho podozrivého. Vraj jej zo skrine ukradli peniaze a doklady."
Z obchodu práve prichádzala druhá suseda. Mama sa obracia so svojou pochybnosťou na ňu. Suseda zostáva zaskočená. Vtom prichádza auto - vnuk "poškodenej" susedy - a už aj ona sama vychádza na ulicu s nešťastným výrazom na tvári a so zúfalými slovami: "Bože, čo budem robiť? Ukradli mi všetky peniaze a doklady. V peňaženke mám len 700 korún a penzia príde až na budúci mesiac!" Stále celkom neveríme, no vnuk objavil v izbe odtlačky topánok - na ráme okna, na koberci, pri skrini. Predsa je to pravda!
Bijú sa vo mne dva pocity: - úľava, že suseda je psychicky v poriadku (až na ten momentálny šok) a smútok z toho, čo sa jej stalo. A ešte jeden: obava, až úzkosť, že ktosi si našu ulicu a jej zvyky dobre odpozoroval.
Neskoro popoludní prišla polícia. Jedno malé výjazdové auto, jedno väčšie - s technikou. Ktovie, či budú rovnako úspešní ako ten pozorovateľ?
Aj takto sa niekedy môže začať jar.

pondelok, marca 20, 2006

O hodnote ženy

Práve mi prišla veľmi podnetná prezentácia o hodnotách ženy, ktorá vznikla z výrokov Audrey Hepburn.
Na jednej zo snímok je tento text:

Chráň sa rozplakať ženu, pretože Boh počíta jej slzy.
Žena bola stvorená z mužovho rebra.
Nie z nohy, aby bola mužovým nohsledom, nie z hlavy, aby bola múdrejšia, ale z boku, aby s ním bola na rovnakej úrovni, spod ramena, aby bola chránená, z blízkosti srdca, aby bola milovaná.

Nad textom stojí, že je to jeden z výrokov v Talmude (to len, aby som bola presná a aby nikto nepripisoval pôvod citovaných slov Audrey Hapburn, či mne).
Sem som to napísala preto, že je to takmer súhvezdie myšlienok, z ktorých sa dá nekončne čerpať.

Na perách med...

Úkryty na lavičke,
úkryty v perí,...
Kde všade ešte?
Za medom perí!

Lavička, perie,...
chránia ťa pred svetom.
Čo chráni dôveru
od pravdy pred medom?

sobota, marca 18, 2006

Je fajn

Je fajn,
keď ľudia, čo ťa nepoznajú,
objavia tvoju lepšiu tvár.

Je fajn,
keď je to tvoja každodenná,
cháp skutočná, nielen tvar.

pondelok, marca 06, 2006

Raz

Raz napíšem niečo aj o sebe...