utorok, júna 03, 2008

Čriepky spoza volantu...

Opatrne "plávam" s mojím vanom relatívne úzkou bočnou uličkou v centre. Po oboch stranách parkujú autá. Prejsť sa dá iba stredom a naozaj len jeden má šancu.
Uprostred manévrovania sa spoza zákruty vynára "trošku" vyššou rýchlosťou, ako je tá moja, približovadlo so šoférom, ktorý ani zasvet nechce pochopiť, že šancu prejsť má iba vtedy, keď mi vďaka priestoru, ktorý v jeho vodách ešte na boku ulice je, uvoľní "dráhu".
Zahrali sme si úžasnú pantomímu: Ja - s prosebným úsmevom a ponúkacím gestom pravej ruky mu naznačujem, že vedľa neho je odstavná plocha.
On - asi nepochopiac, o čo ide, predviedol za volantom niečo ako mix tanca svätého Víta a káčera Donalda so záverečnou figúrou znamenajúcou čosi ako "a neuhnem!".
Ako odpoveď som sa pohodlne oprela o operadlo sedadla, prekrížila ruky na hrudi a zdvihnutím ramien som dala najavo, že teda nič sa nedá robiť, budeme čakať. Obaja. (Cúvať 30 metrov v úzkom koridore som nemala v úmysle ani náhodou.) Možno si pomyslel, že čas sú peniaze (alebo niečo také), ešte raz sa od pása hore zavlnil a zamieril nabok. Ďakovne som mu kývla a spokojne som "odplávala".
V tej chvíli som netušila, že za ďalším "dobrodružstvom za volantom".
Vyjdúc z uličky zamierila som von z centra. Kto pozná naše mesto, vie, že je to možné iba veľmi pomaly. V mihu môj mozog zaregistroval (alebo ani nezaregistroval, ale iba inštinktívne spracoval) prudké "strihnutie" plnej čiary (asi za účelom skrátenia si cesty) malým modrým autom, za volantom ktorého sedelo mláďa. Mládenček iste iba nedávno prvý raz sám vyletel z hniezda.
Lenivé tempo môjho auta umožnilo mozgu so svalmi pokojne ho zastaviť a užasnuto čakať, čo sa udeje (nič iné ako čakať sa nedalo - vzhľadom k možnostiam cestnej komunikácie).
Mláďa bude v budúcnosti zrejme bystré - zaregistrovalo, že je v protismere a podarilo sa mu so škripotom zabrzdiť... Bez kontaktu.
Kvitovala som úspešný manéver.
Menej však už slovnú reakciu.
Odčítavať z pier veľmi neviem, ale dvojslabičné výrazne vyslovené pomenovanie (určené mne) sa nedalo nepochopiť. Pripisujem to nerozvážnej bujarej mladosti a šoku. Nepohla som ani brvou. Meravo som gestom ruky naznačila, nech prejde popred mňa do svojej uličky a pomaly som sa vydala preplnenými cestami za svojím cieľom.
Čo už?
:-)

8 komentárov:

wabt povedal(a)...

Si doma. Môj potlesk.

Silviah povedal(a)...

:-)
Myslela som, že už sem nikto nezablúdi.

wabt povedal(a)...

Ja blúdim..... na rozdiel... :)

ostrovanka povedal(a)...

silvi, pobavila som sa na tom velavravnom opise zucastnenych :) situacia na cestach ma uz az tak nerozveseluje :)))

maxim povedal(a)...

Zdravím Silvinka, prečítal a okomentoval som celú tvoju literárnu tvorbu v roku 2008
Zažila si toho neúrekom...
Podľa mňa by mali vodiči každý rok chodiť na psychotesty a ten, kto by nesplnil určenú hranicu IQ by dojazdil...z ciest by zmizli telefonujúci agresívní bulovia, skoroslepí, blúdiaci dôchodcovia, majstri sveta F1...tvoj tanečník a mladíček s IQ mrazeného file :-))

Silviah povedal(a)...

wabt, pekne od Teba... :-)

os, ten opis odľahčuje moje vnútorné rozpoloženie pri (alebo po )stretoch s nevyspytateľnými indivíduami. Je to ventil. :-)

zdravím, maxim, dlho si sa neukázal. Idem prečítať tie komenty... :-)

Coy povedal(a)...

Kiez by bolo viac vodicov takych pokojnych ako ty. To by som sa mozno aj ja odhodlala soferovat :)

palculienka povedal(a)...

ty si teda kludnà, ja penim ako sumienka v takychto situàciàch :)