Vraj kedy sa rozbásnim?
A či ja viem?
Verše rastú do krásy
či spím, či bdiem.
Len vôle uložiť ich
nevystáva.
Hneď ako narodia sa,
zje ich tráva.
Bosými nohami v nej
dusím páľ.
Možno rýmy rozmarné
dá dažďa kráľ.
piatok, júla 21, 2006
Vraj kedy...
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
11 komentárov:
Máme svoje dni aj dníčky.
Výdaje aj príjem.
Ja tiež myslím poeticky,
ale prózu žijem.
Próza predsa tiež má čaro,
keď ju žiješ s láskou.
Raz maroško, a raz maroš,
ale nič neprasklo.
silvia,
sa rozbásnila pekne
a hneď tak zľahka, letne.
Len či tie rýmy krehké,
leto dažďom pretne?
Dnes ráno som počula, že na východe boli včera už nejaké malé búrky. Možno spŕchne trošku aj tu u nás. :-)
Ale trvalého dažďa sa mi ešte nežiada. :-))
silvia, žiadne búrky na východe, leda v nás :))
:-)))
Ráno som to počula v rádii. Ale je možné, že niekde inde - ďalej od Tvojho východu.
tak predsa :))))
a tu je čosi odo mňa
sú dni,
keď srdce strašne chce
vylúdiť všetkej
nehy tóny
a potom tie
keď odnesie
smútok nám noty...
zmĺknu zvony...
Os, nezvykneš sem zablúdiť. To je pocta!
Zvony nehy nikdy celkom nezmĺknu. Je však pravda, že občas býva v partitúre generálna pauza.
A tú raz vypĺňa smútok, inokedy hnev alebo iný cit či pocit. Niečo si vieme (alebo môžeme) retušovať sami, na niečo potrebujeme iných., Nad všetkým však tróni čas.
siviah, aj ked o tom nevies, chodievam sem... nie vzdy vsak necham odkaz :)))
marosko, som tak rada, ze si sa zase rozbasnil :))
no silvia! Koľká zmena :D)
Zverejnenie komentára