Veľké modré oči ...

"Čo ste si dali pedagogickú radu?", prichádza s úsmevom pred kostolné dvere môj bývalý kolega - otec a strýko viacerých z mojich žiakov (asi je hneď jasné, že jeho rodina je početná). Ja stojím v hlúčiku mladučkých učiteliek (jedna z nich je jeho dcéra, druhá neter a krstná dcéra, ďalšia tiež krstňa,... Opájam sa ich energiou a ideálmi, mladnem pri ich úsmevných čerstvých zážitkoch a napĺňa ma nehanebná pýcha, keď hľadajú u mňa rady. Hľadím do rozusmievaného kruhu dnes učiteľských, no ešte nedávno detských, očí. Vidím v nich istotu, dôveru, spokojnosť, šantivú mladosť,...
"Chystáme stretnutie, prídete?" "Že váhaš! Už teraz sa neviem dočkať." Pamäť mi v okamihu vystrelí plnú triedu okáľov... Nezbedných, veselých, aj takých, čo skrývali neistotu pomiešanú s láskou - detskou, veriacou v spravodlivosť... Jeden pár má moja pamäť zvlášť výrazne uchovaný: veľké modré oči, ktoré volali šibalstvom, hravou bezstarostnosťou, občas neistým očakávaním pohromy a k tomu všetkému som tam vždy čítala: ´mám ťa rád´... Štíhly vysoký šibal, čo nosil v hlave viac múdrosti a v srdci viac dobroty, než chcel vo svojich štrnástich rokoch ukázať svetu. Tie oči sa mi vynorili najvýraznejšie.
Dnes večer - iba pred necelou hodinou - som vošla do domu. V predizbe na botníku biele parte s modrou ružou a modrým lemovaním. Stuhla som. Pri prečítaní mena sa mi vynorili tie veľké modré oči. Už ich na stretnutí neuvidím...
Pred chvíľou prišiel z tréningu môj syn. Už vedel. Vraj autonehoda - cestou zo zahraničia, kde pracoval. Tie oči, neistý úsmev a nemá veta: ´mám vás rád´... sa hýbu v prúde mojich sĺz...