V studnici zvanej virtuálno si môžeš načrieť do tisícich džbánov. A v každom je nebezpečne veľa všeličoho. Až sa Ti hlava môže zamotať. A mohol by si aj skončiť ako všetci tí mládenci z polnočných tancov s vílami - zmorený, zničený (v lepšom prípade), alebo aj blízko k úplnému koncu (v prípade horšom).
Ach, tie víly! Priesvitné mihotavé stvorenia, ktoré sa vznášavo objavujú raz tu, raz tam a skoro nikdy nie tam, kde ich čakáš. A majú čarovnú moc (veď sú z vymysleného sveta) oplývať všetkým, čo si si vysnil. Najmä tie sníčkové sú mazané všetkými farbami. (Niežeby iným vynaliezavosť chýbala!)
Vraj krehké a nežné a vzdušné a s magickou mocou ... nepolapiteľné. Rozprávkári vedia, prečo si ich do svojich pradien zamotali na pomoc.
štvrtok, mája 04, 2006
O vílach
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
8 komentárov:
jaj, veru že pravdu máš, dievčinka... a nezabudni hlavne do studničky s čírou vodou načierať...
Tak, tak.
silvia, niekedy mám pocit, že aj ty si taká víla - si tu a o chvíľu sa rozplynieš.
wabt, jeden nikdy nevie. :-)
nikdy som nebola (a ani nebudem)víla, lebo som si nevedela uviť venček z púpavy..a iné dievčatá vedeli.. a boli víly..
mia, tomu neverím. A púpavy práve kvitnú. Tak nazbieraj a skús.
My sme behávali po lúkach so žltými vencami na hlavách s nekonečnou rozkošou. Zato moja mama bývala od rozkoše riadne ďaleko, keď mi z vlasov a šiat vytriasala drobné čierne chrobáčiky, ktoré vymenili príbytok. (Asi ich pomýlila rovnaká farba.)
silviah, odo dnes ťa budem volať Silvila :-)
Vidíš, takto som sa na to nikdy nepozrela. Žijú aj keď nežijú... a je to tak, svet je ich plný, divožienok :o)
bubu
Zverejnenie komentára