sobota, októbra 07, 2006

Babie leto tretí raz...

Učarovalo mi. Tohtoročné babie leto. Také si pamätám z čias dávno minulých - keď som začala chodiť do školy. Vtedy bolo v móde nosiť rovnaké šaty - teda mamy s dcérami. Aj my sme išli s módou. Ja a moja mama. A moderné boli pestré silony. Aj naše šaty boli z pestrého silonu. Jemne fialového s drobnými kvietkami. Dodnes si ich pamätám. Moje rozkošné volánové, mamine elegantne decentné.
V školskej družine sme sa my - prváčence - fotografovali na konci septembra - keď sme privykli na to, že popoludní už nespávame, ale vďaka horúcemu septembrovému slniečku môžeme šantiť po úlohách na veľkom dvore. Bol naozaj veľký a plný slnka. A rástli tam aj obrovské stromy, takže sa bolo kde utiahnuť, keď veľmi pálilo.
Ulica, kde sme mali školskú družinu, patrila k najstarším v meste. Domy boli rozľahlé, s veľkými dvormi, no vrámci "sociálnej spravodlivosti" o ne väčšina ich majiteľov prišla a nie všetky dostali vhodných nájomníkov. Ten, ktorý dostala naša škola pre potreby školskej družiny, mal na konci veľkého dvora prístavbu - asi pre hostí. Vonku štýlové široké schody navrchu s dvomi stĺpmi, medzi nimi biele dvere ako z amerického filmu. Za nimi široká predsieň s dvoma obrovskými izbami po oboch jej stranách (z nich sa stali dve triedy, z predsiene informačný priestor) a s malou kuchyňou (tá sa vrámci nových úloh stala celkom šikovnou šatňou). Cez veľký dvor sme na desiatu (keď sme mali vyučovanie popoludní), na obed i na olovrant chodili do veľkej prízemnej vily pôvodných majiteľov, z ktorej sa po stavebných úpravách stala veľká jedáleň a tuším ešte väčšia kuchyňa (možno to nebolo až také obrovské, ale v mojich 6-ročných očiach to tak vyzeralo a dodnes je tak uložené v priečinkoch pamäti). Bolo nám tam dobre. Vnímali sme totiž len veľmi príjemné vychovávateľky, ktoré sa s nami hrávali, pomáhali nám s úlohami, chystali darčeky pre mamy k sviatku,... a stále usmiate tety kuchárky, čo varili tak dobre ako moja babka.
Zaujímavé, že si z tých piatich tam prežitých družinárskych rokov pamätám len tie slnečné mesiace.
Tie staré domy na jednej z najstarších ulíc nášho mesta stoja dodnes. Už nie sú však staré - teda sú, ale prešli ďalšou rekonštrukciou (vďaka pôvodným majiteľom, alebo novým, čo ich odkúpili). Z víl sa stali reštaurácie (dokonca aj jeden štýlový hotel), kancelárie a niektoré slúžia aj na bývanie. Stromy sú ešte väčšie. Vo dvoroch aj na ulici.
Ulica sa zmenila - skrásnela. Vlastne dostala opäť podobu spred mnohých rokov. Len slnko (teraz už októbrové), ktoré ju vďaka nevídane intenzívnemu babiemu letu zohrieva, je rovnaké permanentne. Ako v čase pôvodných obyvateľov, ako v čase mojich nežne fialkových silonových šiat i ako dnes - keď si starovznešenú ulicu vyberám za miesto podvečerných prechádzok a s pôžitkom a nostalgiou v zelenom šumení košatých starých velikánov vdychujem babie leto.

5 komentárov:

hogo povedal(a)...

silviah, veru sa nezdáš :) no z tvojho textu na mňa dýchla nostalgia (dávno) zašlých čias...

Silviah povedal(a)...

Človeku sa občas všeličo nezdá. A potom zasa zdá. :-) A nostalgia drieme asi v každom z nás. Ja ju mám rada. Vždy vo mne prebúdza mäkkosť a chuť konať dobro.
:-)

Maroško povedal(a)...

Pekný záver babioletnej trilógie.

Silviah povedal(a)...

Dávno si tu nebol, maroško.
Ak bude slnko naďalej prekonávať rekordy, vznikne možno seriál. :-)

hogo povedal(a)...

silviah, ja nostalgiu tiež rád :).
A že v tebe prebúdza mäkkosť a chuť konať dobro?
Hmm, taký účinok má asi na väčšinu ľudí...
Nostalgia je návrat k sebe, k podstatným veciam, ku skutočným hodnotám, ktoré preveril čas.
Človek lepšie vidí zdroje svojho šťastia pri pohľade do minulosti, než v aktuálnej prítomnosti či neznámej budúcnosti...